Verzia z 18:26, 7. september 2016 upraviť Martin.kovac.hc (diskusia \| príspevky) 23 editací →‎Delenie starokatolíckych cirkví (výber): doplnená citácia Značka: vizuálny editor ← Predchádzajúca úprava		Verzia z 21:14, 7. september 2016 upraviť vrátiť Martin.kovac.hc (diskusia \| príspevky) 23 editací →‎Dejiny: Zásadná úprava pôvodného textu o dejinách starokatolíctva so zohľadnením pramenných materiálov a sekundárnych zdrojov. Značka: vizuálny editor Ďalšia úprava →
Riadok 5: '''Starokatolická církev''' je kresťanská cirkev, ktorá sa v niekoľkých historických etapách s gradáciou v 2. pol. [[19. storočie\|19. storočia]] po [[Prvý vatikánsky koncil\|Prvom vatikánskom koncile]] oddelila od [[Rímskokatolícka cirkev\|rímskokatolíckej cirkvi]] pre nesúhlas v základných otázkach učenia, predovšetkým však v otázke neomylnosti pápeža. Starokatolícke cirkvi v jednotlivých krajinách sú autokefálne cirkevné spoločenstvá. Niektoré z nich sú združené v Utrechtskej únii starokatolíckych cirkví na čele s arcibiskupom v [[Utrecht\|Utrechte]], ktorý je predsedom Medzinárodnej biskupskej konferencie Utrechtskej únie starokatolíckych cirkví. Utrechtská únia mástarokatolíckych vcirkví ~~súčasnosti~~je od roku 1931 v ~~plné~~plnom ~~sviatostné~~sviatostnom ~~spoločenstvo~~spoločenstve s [[Anglikánske spoločenstvo\|Anglikánskym spoločenstvom]].▼ == Dejiny == Historicky najstaršia starokatolícka cirkev, ktorá sa pod vplyvom [[Jansenizmus\|jansenizmu]] oddelila od rímskokatolíckej cirkvi už v roku [[1723]], pôsobí v [[Holandsko\|Holandsku]] (oficiálne aj Rímskokatolícka arcidiecéza starobiskupského duchovenstva v Utrechte).<ref>NEALE, J. M. 1858. ''History of the so-called Jansenist church of Holland; with a sketch of its earlier annals, and some account of the Brothers of the common life''. Oxford : John Henry and James Parker. [[hdl:2027/mdp.39015067974389\|Dostupné online]].</ref> Jej vznik sa viaže so sporom o obsadenie arcibiskupského stolca v Utrechte, od ktorého závisela ďalšia pozícia [[Spoločnosť Ježišova\|jezuitského rádu]] v Holandsku. Voľbu nového arcibiskupa však mala podľa starobylej tradície utrechtská katedrálna kapitula, ktorá zmýšľala silne protijezuitsky. Po tom, ako zostal biskupský stolec po smrti arcibiskupa Pietra Coddeho (1648–1710) niekoľko rokov uprázdnený, sa kapitula naozaj rozhodla zvoliť nového arcibiskupa, ktorým sa stal Cornelius Steenhoven (1661–1725). Toho následne bez povolenia pápeža vysvätil biskup Dominique-Marie Varlet (1678–1742), čím holandskej cirkvi zabezpečil kontinuitu v tzv. historickej apoštolskej postupnosti biskupských svätení.<ref>''Biskup Dominique Marie Varlet † 14.5.1742'' [online]. Getsemany, máj 2004 (Podľa Der Katholik, Bern 30. 5. 1942), [cit 2014-09-07] [http://www.getsemany.cz/node/670 Dostupné online]. (čeština) Na [[Prvý vatikánsky koncil\|Prvom Vatikánskom koncile]], ktorý bol otvorený 8.12.1869, sa prijali dve nové [[dogma\|dogmy]], ktoré v katolíckej cirkvi rozpútali búrlivú diskusiu: neomylnosť pápeža v otázkach viery a mravov a božský právny primát pápeža nad celou Cirkvou. Tieto novoty sa stretli s otvoreným odporom [[biskup]]ov, ktorí zastupovali asi tretinu katolíckeho sveta. V poslednej kapitole „O Kristovej cirkvi“ sa dokonca požadovala najvyššia zvrchovanosť cirkvi nad štátnou mocou. To už sa ozvali proti i niektoré vlády. Aj pravoslávna cirkev upozorňovala, že takýmto novým učením sa ešte viac prehĺbi priepasť medzi [[Rímskokatolícka cirkev\|Rímskokatolíckou]] a [[Pravoslávna cirkev\|Pravoslávnou cirkvou]]. Nič nepomohlo. Preto sa niektorí významní cirkevní profesori (na čele s nemeckým profesorom cirkevných dejín a katolíckym kňazom [[Ignaz von Döllinger\|Ignazom von Döllingerom]]), ale aj radoví veriaci, ktorí sa s týmito definíciami koncilu nestotožňovali a ktorí kládli dôraz na pôvodnú vierouku cirkvi, rozhodli po protestoch a márnych pokusoch o porozumenie vytvoriť i organizačne cirkev, ktorá sa dištancuje od "omylov vo veciach viery", čo zdôrazňuje i jej názov Starokatolícka cirkev. Keďže biskupi, ktorí na koncile protestovali proti novým definíciám, z rôznych dôvodov cúvli, obrátili sa starokatolícki veriaci na holandskú Utrechtskú cirkev, aby im vysvätila biskupa, čo by zabezpečilo platné vysluhovanie [[sviatosť\|sviatostí]]. </ref> Steenhoven a jeho nástupcovia však boli v pápežom exkomunikovaní a holandská cirkev sa stala katolíckou cirkvou nezávislou od Ríma. Keď o viac ako storočie neskôr po [[Prvý vatikánsky koncil\|Prvom vatikánskom koncile]] (1869–1870) niektoré skupiny katolíkov najmä v [[Nemecké cisárstvo (1871 – 1918)\|Nemeckom cisárstve]] a [[Rakúsko\|Rakúsku]] odmietli prijať rímskokatolícke učenie o neomylnosti pápeža, usporiadali na jar roku 1871 v Mníchove zhromaždenie nespokojných duchovných, ktoré môžeme považovať za začiatok starokatolíckeho hnutia.<ref>''Mníchovské vyhlásenie k svätodušným sviatkom (1871)'' [online]. Starokatolíci v Bratislave \| Starokatolícka cirkev v ČR, 30.12.2015, [cit 2016-09-07]. [http://starokatolici.eu/index.php/2015/12/30/mnichovske-vyhlasenie-k-svatodusnym-sviatkom-1871/ Dostupné online]. </ref><ref>''Programové vyhlásenie starokatolíckeho kongresu v Mníchove (1871)'' [online]. Starokatolíci v Bratislave \| Starokatolícka cirkev v ČR, 30.12.2015, [cit 2016-09-07]. [http://starokatolici.eu/index.php/2015/12/30/programove-vyhlasenie-starokatolickeho-kongresu-v-mnichove-1871/ Dostupné online].</ref> Vedúcou osobnosťou tohto vznikajúceho hnutia sa stal mníchovský profesor cirkevných dejín Ignaz von Döllinger (1799–1890). Výsledkom tohto zhromaždenia bolo odporúčanie sformovať „starokatolícku cirkev“, aby sa tak vyčlenili od toho, čo považovali za nové učenie rímskokatolíckej cirkvi - učenia o pápežskej neomylnosti a božskom pôvode jeho moci. Slovo „starý“ v názve tak primárne odkazuje na cirkev pred Prvým vatikánskym koncilom, no sekundárne odkazuje na „nerozdelenú cirkev prvého tisícročia“, ktorá sa stala ideálom vznikajúceho starokatolíckeho hnutia. Na to, aby si toto hnutie zachovalo katolícky charakter však potrebovalo zachovať jeden z významných znakov katolíckych cirkví - tzv. apoštolskú postupnosť biskupských svätení. A o tú požiadali Utrechtskú cirkev, ktorá sa oddelila od Ríma ešte v prvej polovici 18. storočia. V roku 1889 starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku podpísaním Utrechtskej deklarácie vytvorili ''Utrechtskú úniu starokatolíckych cirkví''.<ref>''Utrechtská deklarácia starokatolíckych biskupov (1889)'' [online]. Starokatolíci v Bratislave \| Starokatolícka cirkev v ČR, 29.12.2015, [cit 2016-09-07]. [http://starokatolici.eu/index.php/2015/12/29/utrechtska-deklaracia-1889/ Dostupné online]. </ref> V prvých rokoch pôsobenia zaviedli slávenie bohoslužieb v národných jazykoch (teda takmer 100 rokov pred [[Druhý vatikánsky koncil\|Druhým vatikánskym koncilom]] v rímskokatolíckej cirkvi), prijímanie pod oboma spôsobmi a po roku 1880 bol zrušený povinný [[celibát]] duchovných. Po rozpade [[Habsburská monarchia\|Habsburskej monarchie]] v roku 1918 sa pôvodná Rakúska diecéza rozdelila na Rakúsku diecézu s pôvodným biskupstvom vo Viedni a Československú diecézu s biskupstvom v severočeskom [[Varnsdorf\|Varnsdorfe]]. Podobne bola v roku 1923 založená aj Starokatolícka cirkev v Chorvátsku, ktorá sa však nikdy nespamätala z ťažkostí počas [[Druhá svetová vojna\|Druhej svetovej vojny]]. V roku 1931 uzavreli starokatolíci a [[Anglikánska cirkev (Church of England)\|anglikáni]] tzv. ''Bonnskú dohodu'', prostredníctvom ktorej vstúpili do plného sviatostného spoločenstva.<ref>''The Bonn Agreement (Bonnská dohoda)'' [online]. Starokatolická církev v ČR, [cit. 2009-09-07]. [http://www.starokatolici.cz/o-nas/dokumenty/ekumena/the-bonn-agreement-bonnska-dohoda Dostupné online].</ref> Uznávajú si tak svoje sviatosti a biskupi týchto cirkví vzájomne sa zúčastňujú na vysviackach nových biskupov a vkladajú na nich ruky. Počiatky Utrechtskej cirkvi siahajú do doby svätého Willibrorda, ktorý sa stal v roku 695 [[arcibiskup]]om v holandskom meste [[Utrecht]]. Už v stredoveku sa vyznačovali utrechtskí arcibiskupi ďalekosiahlou nezávislosťou od Ríma. Napríklad ich voľba bola vecou katedrálnej kapituly, vytvorenej z domáceho duchovenstva, ktorej práva boli potvrdené cisárom v roku 1145. Starokatolícke cirkvi vznikli potom okrem [[Nemecko\|Nemecka]], vo [[Švajčiarsko\|Švajčiarsku]], v [[Rakúsko-Uhorsko\|Rakúsko-Uhorsku]], pridala sa k nim i Utrechtská cirkev, čiže [[Holandsko\|Holandská]], a neskôr vznikajú v Amerike a [[Poľsko\|Poľsku]]. Po rozpadnutí Rakúsko-Uhorska vznikli samostatné cirkvi v [[Rakúsko\|Rakúsku]], [[Česko-Slovensko\|Česko-Slovensku]], [[Juhoslávia\|Juhoslávii]]. Dnes pri novom usporiadaní [[Európa\|Európy]] je už aj samostatná Starokatolícka cirkev na [[Slovensko\|Slovensku]]. Od roku 1996 umožňuje starokatolícka cirkev v Nemecku udeľovať kňazské svätenie ženám a následne začali svätiť ženy aj cirkvi v Rakúsku, Švajčiarsku a Holandsku. Starokatolícka cirkev v Českej republike zatiaľ svätí len diakonky.<ref>''Starokatolická církev v ČR vysvětí první jáhenku'' [online]. Christnet.cz, 14.10.2003 [cit 2016-09-07]. [http://www.christnet.cz/zpravy/6195/starokatolicka_cirkev_v_cr_vysveti_prvni_jahenku.url Dostupné online]. Kríza v ''Utrechtskej únii'' – V posledných rokoch došlo vo vývoji Utrechtskej únie ku kritickému bodu, kedy kvôli odmietnutiu nových postojov, ktoré boli podľa názoru niektorých členských cirkví v rozpore s pôvodným katolíckym učením, bola z Utrechtskej únie vylúčená najpočetnejšia cirkev Poľská národná katolícka cirkev v [[USA]] a [[Kanada\|Kanade]] (PNCC). Keďže s týmito novotami: svätenie žien na kňazov a začínajúci trend žehnania homosexuálnych párov, nesúhlasila ani Starokatolícka cirkev na Slovensku, rozhodla sa i ona na svojej Mimoriadnej synode v roku 2004 opustiť platformu Utrechtskej únie a vstúpila do iného starokatolíckeho zoskupenia pod názvom ''Svetová rada národných katolíckych cirkví''. </ref><ref>Starokatolíci vysvětili dvě nové jáhenky a jednoho jáhna [online]. Christnet.cz, 1.12.2013 [cit 2016-09-07]. [http://www.christnet.cz/zpravy/27652/starokatolici_vysvetili_dve_nove_jahenky_a_jednoho_jahna.url Dostupné online]. </ref> Starokatolícka cirkev na Slovensku bola v roku 2000 uznaná ako najmladšia členská cirkev Utrechtskej únie, keďže sa ako samostatná cirkev sformovala až po rozdelení Československa. V roku 2004 však bola následne vylúčená, keďže jej biskup elektus (zvolený, no ešte nevysvätený biskup) Augustín Bačinský prijal svätenie od portugalského biskupa Antonia Raposa, ktorého Utrechtská únia považuje za tzv. vagantného biskupa,<ref>''History'' [online]. Union of Utrecht of the Old Catholic Churches, [cit 2009-09-07]. [http://www.utrechter-union.org/page/24/history Dostupné online]. (angličtina)</ref> teda biskupa vysväteného neregulérnym spôsobom. ▲Utrechtská únia má v súčasnosti plné sviatostné spoločenstvo s [[Anglikánske spoločenstvo\|Anglikánskym spoločenstvom]]. == Základné vieroučné body ==

Starokatolícka cirkev: Rozdiel medzi revíziami