Klasická čínština: Rozdiel medzi revíziami

[[ImageSúbor:CMOC Treasures of Ancient China exhibit - classical poem in cursive script, top view.jpg|right|thumb|Báseň v klasickej čínštine]]

'''Klasická čínština''' ({{cmn|文言文}}, {{pchin-jin|wényánwén|wen-jen-wen}}, alebo len {{cmn|文言}}, {{pchin-jin|wényán|wen-jen}}) je jazyk, ktorý sa do začiatku dvadsiateho storočia používal v čínskom, ale aj japonskom, kórejskom a vietnamskom písomníctve. Od súčasneho jazyka sa líši najmä gramatikou a prevahou jednoslabičných slov (v súčasnej čínštine prevládajú dvojslabičné slova, i keď existujú aj jedno-, troj-, či dokonca aj štvorslabičné slová). V rámci typológie sa klasická čínština uvádza ako klasický prípad [[izolujúci jazyk|izolujúceho jazyka]].

Wen-jen je založený na jazyku starovekých čínskych literárnych diel, hlavne textov pochádzajúcich z doby [[dynastia Chan|dynastie Chan]] (tento jazyk sa v čínštine označuje ako ku-wen {{cmn|古文}}, {{pchin-jin|gǔwén}}). Vzhľadom na evolúciu [[fonológia|fonológie]] hovorovej čínštiny, ktorá viedla k nárastu [[homofónia|homofónie]], sa klasický jazyk stal prakticky nezrozumiteľný vo svojej hovorenej podobe, v písanej podobe sa však používal bez väčších zmien.

Na začiatku dvadsiateho storočia sa čínski spisovatelia na čele s [[Lu Sün (spisovateľ)|Lu Sünom]] odvrátili od klasického jazyka a začali tvoriť v jazyku hovorovom, tzv. [[paj-chua]]. V iných krajinách bol wen-jen nahradený národnými jazykmi.

* sú v ňom spísané fundamentálne diela [[čínska literatúra|čínskej literatúry]], a ďalej nápisy v palácoch, mottá, [[nekorológ|nekorológynekrológ]]y, apod.,