Rimavská Sobota: Rozdiel medzi revíziami

Rimavská Sobota prežila dve osmansko-turecké okupácie, a to v rokoch 1553{{--}}1593 a 1598/99{{--}}1686 (z ich pobytu sa zachovalo v archíve 250 listín). Lúpežní martalovci z blízkej pevnosti Sobôtka znepokojovali obyvateľstvo okolia. Cez rieku Rimavu dali postaviť tzv. turecký most, aby turecký beg zo Sobôtky mohol pohodlne prevážať dievčatá do háremu pri Nižnej Pokoradzi. Rimavská sobota sa po oslobodení od Turkov stala kráľovským majetkom a bola daná do lona rodinám Adama Forgácha a Koháryho, od ktorých sa neskoršie mesto vykúpilo ročnými splátkami. Roku 1592 získava Rimavská Sobota svoj erb, rozkrídlený čierny orol s otvorenými pazúrmi na striebornom, dole zaoblenom štíte. Farby mesta sú v tom období modrá a biela. Najstaršia železná pečiatka pochádza z roku 1595. Roku 1601 mesto získava právo meča, ktoré potvrdil roku 1735 aj kráľ [[Karol VI. Habsburský]]. Šľachticov stínali mečom a poddaných vešali na šibenici na blízkom Šibeničnom vrchu za mestom. Rimavská Sobota patrí do Malohontu,od polovice 13. storočia bol známy ako Rimavský komitát (latinsky: comitatus de Rymua). Územie bolo spravované arcibiskupským úradníkom, ktorého súdna právomoc sa rovnala funkcii župana komitátu. Na prelome 13. a 14. storočia Rimavský komitát dočasne stratil svoju samostatnosť a bol pripojený k Hontianskej stolici. Keďže však územie Rimavského komitátu bolo od Hontu oddelené územím Novohradu, vyvolávalo to nespokojnosť tunajších zemanov, ktorí sa nemohli zúčastňovať v plnej miere na politickom živote Hontianskej stolice. Preto sa niekedy na prelome 14.a 15.storočia zrodilo pomenovanie pre túto oblasť - Malohont a Malohontská stolica získala v rámci Hontu značnú samostatnosť.Stoličný úrad bol v Rimavskej Bani,neskôr prešiel do Rimavskej Soboty.Hoci Malohont získal istý stupeň samosprávy, nespokojnosť medzi šľachtou naďalej pretrvávala.V 16.storočí sa Malohont a Hont oddelili, no trvalo to len krátke obdobie. V 80. rokoch 17. storočia prerástla nespokojnosť do otvoreného konfliktu medzi Hontom a Malohontom, Malohont opäť na krátko získal samostatnosť. V r. 1687 zástupcovia Malohontu žiadali uhorský snem o pripojenie k Novohradu alebo úpravu jeho postavenia v Honte, no neúspešne. Uhorský snem ponechal Malohont ako samostatný dištrikt s rozsiahlou samosprávou v Honte. Zemania Malohontu si mohli voliť okrem iného svojho podžupana, a zasadnutia týkajúce sa Malohontu museli zasadať v Malohonte. Rozpory však neustali, keďže hontianska šľachta naďalej zneužívala Malohont vyššími daňami,dodávkami tovaru a vojakov a nerešpektovala jeho práva malohontského dištriktu.V ďalších rokoch nasledovali neúspešné pokusy o spojenie sa s Novohradom r. 1690 či osamostatnenie sa počas povstania Františka II. Rákocziho. Nakoniec sa Malohont spojil s Gemerom.V roku 1784 až 1790 a potom v rokoch 1805 až 1922 sa Rimavská Sobota stala sídlom [[Gemerská župa|Gemersko-malohontskej župy]]. Dňa 26. decembra 1805 nocoval v Rimavskej Sobote legendárny ruský vojvodca [[Michail Illarionovič Kutuzov]], keď sa vracal do vlasti s 2. armádnou skupinou po [[bitka pri Slavkove|bitke pri Slavkove]]. Rimavská Sobota sa stala dôležitým obchodným a priemyselným strediskom. V revolučných rokoch 1848{{--}}1849 sa v Rimavskej Sobote vystriedali maďarské, slovenské i ruské vojská. V noci z 21. na 22. júla 1849 vyjednával v Rimavskej Sobote hlavný veliteľ maďarských revolučných vojsk generál Artur Gorgey s parlamentármi veliteľa ruských vojsk Chruleva. V auguste 1849 (po porážke maďarskej revolúcie 13. augusta 1849 pri Világosi) sa v meste zdržiavali aj slovenské dobrovoľnícke zbory pod velením Lewartovského. Veliteľmi boli aj povstaleckí kapitáni [[Štefan Marko Daxner]] a [[Ján Francisci]].