Bitka o Stalingrad: Rozdiel medzi revíziami

'''Bitka o Stalingrad''' alebo '''stalingradská bitka''' alebo '''bitka pri Stalingrade''' bolo ozbrojené stretnutie na juhozápade európskej časti [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]], v ktorom bojovali vojská [[Os Berlín-Rím-Tokio|Osi]], predovšetkým [[Nacistické Nemecko|Nacistickéhonacistického Nemecka]], [[Rumunské kráľovstvo|Rumunska]], [[Maďarské kráľovstvo|Maďarska]] a [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Talianska]], proti [[Sovietsky zväz|sovietskym]] silám. Bojové operácie prebiehali vo vysokom tempe viac než šesť mesiacov od [[21. august]]a [[1942]], keď sa začal útok na mesto, do [[2. február]]a [[1943]], keď sa vzdali posledné zvyšky nemeckých síl obkľúčených v meste [[Stalingrad]] (dnes [[Volgograd]]). Bitka bola jedným z rozhodujúcich momentov v bojoch na [[Veľká vlastenecká vojna|východnom fronte]]<ref name="Tucker">Stolberg, E. M., Tucker, S. C., ''Stalingrad, Battle of (23 August 1942–2 February 1943).'' in Tucker, S. C., World War II. A Student Encyclopedia. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, 2005, s. 1216-1220</ref> a vyvrcholením nemeckej letnej ofenzívnej kampane. Bola jednou z najkrvavejších a najväčších bitiek [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]] a v histórii vojenstva vôbec, keďže v jednotlivých etapách bitky bojovalo na oboch stranách dovedna vyše 2 milióny vojakov, 2&nbsp;000 tankov, do 25&nbsp;000 delostreleckých zbraní a 2&nbsp;300 lietadiel<ref>Pospelov, P.N. a kolektív, ''Istoria Velikoj otečestvennoj vojny Sovetskovo sajuza 1941-1945. Tom Vtaroj.'' Vojennoje izdateľstvo Ministerstva oborony Sojuza SSR, Moskva, 1961, s. 424</ref>. V dôsledku sovietskej zimnej protiofenzívy padla do obkľúčenia a neskôr bola zničená veľká skupina nemecko-rumunských vojsk o sile asi 300&nbsp;000 mužov.

}}</ref>. Od konca júla sa o ohyb rieky [[Don]], cez ktorú sa k [[Stalingrad]]u prebojovávala nemecká 6. armáda rozpútali ťažké boje. Sovietskej [[Sovietska 62. armáda|62. armáde]] generálporučíka [[Anton Ivanovič Lopatin|Lopatina]] a 64. armáde generála [[Vasilij Ivanovič Čujkov|Čujkova]] začínalo v dôsledku nemeckých obchvatov hroziť obkľúčenie. Aby zastavili prenikanie vojsk 6. armády cez rieku Don Sovieti podnikli rad protiútokov jednotkami zoslabenej [[Sovietska 1. tanková armáda|1.]] a [[Sovietska 4. tanková armáda|4. tankovej armády]], ktoré mali dovedna len okolo 240 [[tank]]ov. Tieto útoky nakoniec Nemci odrazili, 24. júla Nemci dosiahli [[Kalač]]<ref name="Glantz, David, s. 35 - 36"/> ale neboli už schopní prekročiť rieku a z chodu vpadnúť do tyla ustupujúcim sovietskym vojskám. Ich úspechy boli najväčšie na pravom krídle 64. armády, kde obsadili [[Nižne Čirskaja|Nižne Čirskú]] a [[3. august]]a obsadili [[Koteľnikovo]], čím bezprostredné ohrozili [[Stalingrad]]. Sovietske velenie v tejto situácii nariadilo svojim jednotkám vyhýbať sa obkľúčeniu a viesť ústupové boje, pričom predpokladalo vytvorenie obrany v oblasti Kaukazu a Volgy. Situácia začínala byť koncom júla a začiatkom augusta 1942 z pohľadu Sovietskeho zväzu veľmi vážna. Sovieti boli nútení stiahnuť zvyšok svojich vojsk z Donského ohybu. Predmestia Volžskej metropoly dosiahli nemecké jednotky po dvoch týždňoch ťažkých bojov [[18. august]]a. Nemecké velenie však podcenilo obranu mesta a v júli presmerovalo 4. tankovú armádu na Kaukaz na pomoc 1. tankovej armáde. Postup osamotenej 6. armády pozdĺž Donu sa však do polovice augusta v dôsledku silnej sovietskej obrany spomaľoval a tak musela byť 4. tanková armáda presunutá späť<ref>David E. Glantz: ''The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay'' 2001, Clemson, Južná Karolína, s. 38 {{Languageicon|en}}</ref>. Nemci boli v tej dobe nútení od tohto momentu kryť svoje ľavé krídlo jednotkami talianskej 8. armády, ktorej velil gen.generál [[Italo Gariboldi]]<ref name="BSE"/>.

Pokračujúce neúspechy Hitlerovychnemeckých vojsk na Kaukaze mali viacero príčin a pomerne veľký dosah na dianie v Stalingrade. Prvou príčinou nemeckého neúspechu bol silnejúci odpor sovietskeho [[Transkaukazský front|Transkaukazského frontu]], ktorý zahatal nemeckým jednotkám cestu cez horské priesmyky a doliny, čím zabránil Nemcom dosiahnuť ich cieľovú líniu [[Batumi]]&nbsp;–&nbsp;[[Baku]]. Druhou príčinou nemeckých neúspechov boli Hitlerove rozporuplné rozkazy a nerozhodnosť, ktoré zapríčinili vyčerpanie zásob paliva 4. tankovej armády, pri zbytočných presunoch po juhoruských stepiach medzi Kaukazom a Stalingradom. Keď nakoniec Nemci dorazili k Volge a začali obkľučovať Stalingrad, nemali už dosť síl na to, aby prekročili Volgu a obrancov v meste odrezali od pomoci z vonka<ref>{{Citácia knihy|autor=Richard Natkiel, Robin L. Sommer, S.L. Mayer|titul=Atlas of World War II|isbn= 0-7607-2043-6|miesto=New York|vydavateľ=Barnes & Noble Books|rok=2000|strany=150|jazyk=anglicky}}</ref>. Chybou bola aj Hitlerova snaha dobyť Stalingrad z [[propaganda|propagandistických]] a [[ideológia|ideologických]] dôvodov za každú cenu, aj keď sa neskôr vyjadroval, že preňho bol Stalingrad mesto ako ktorékoľvek iné. Tvrdé [[Boj v zastavanej oblasti|pouličné boje]], ktoré sa čoskoro rozhoreli neboli na jeho dobytie nevyhnutne potrebné, ak by sa ho Hitler rozhodol obkľúčiť útokom cez Volgu južne a severne od mesta.