Bitka o Stalingrad: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d drobnosti |
dBez shrnutí editace |
||
Riadok 36:
}}
{{Campaignbox Veľká vlastenecká vojna}}
'''Bitka o Stalingrad''' alebo '''stalingradská bitka''' alebo '''bitka pri Stalingrade''' bolo ozbrojené stretnutie na juhozápade európskej časti [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]], v ktorom bojovali vojská [[Os Berlín-Rím-Tokio|Osi]], predovšetkým [[Nacistické Nemecko|
Bojové operácie možno rozdeliť na dve fázy. Prvá fáza sa začala 17. júla 1942 radom ťažkých bojov medzi [[Don]]om a [[Volga|Volgou]], pri ktorých sovietske sily utrpeli rad porážok, no neumožnili Nemcom dostatočne rýchlo postúpiť. V rozhodujúcom momente nemecké velenie rozdelilo svoje sily na dve časti. [[Skupina armád A]] sa pokúsila preraziť na [[Kaukaz (geografická oblasť)|Kaukaz]] a [[Skupina armád B]] mala prekročiť Volgu v oblasti Stalingradu a dosiahnuť pobrežie [[Kaspické more|Kaspického mora]]. V oblasti mesta Stalingrad (dnes [[Volgograd]]) sa následne rozpútali ťažké pouličné boje trvajúce niekoľko mesiacov. Začiatkom zimy 19. novembra 1942 sovietske velenie zorganizovalo protiofenzívu, v dôsledku ktorej uviazla v meste a jeho okolí celá nemecká [[6. armáda Wehrmachtu|6. armáda]] a časti ďalších jednotiek. Výsledkom stalingradskej kampane bola strata asi 1 050 000<ref name="John Macdonald">{{Citácia knihy | autor = John Macdonald | titul = Veľké bitky druhej svetovej vojny | vydavateľ = Slovart | miesto = Bratislava | rok = 1995 | isbn = 80-7145-185-1 | strany = 98 | jazyk = }}</ref> vojakov [[Os Berlín-Rím-Tokio|Osi]] (600 000 Nemcov, 200 000 Rumunov, 130 000 Talianov a 120 000 Maďarov padlo, bolo ranených alebo zajatých). V dôsledku toho stratilo nacistické Nemecko na fronte dovtedajšiu strategickú iniciatívu, ktorú v podobnej miere už nikdy viac nedosiahlo. Pre [[Sovietsky zväz]], ktorý v bojoch utrpel rovnako ťažké straty (okolo 1 200 000 mŕtvych, nezvestných a ranených<ref name="www.soldat.ru"/>) bolo víťazstvo počiatkom oslobodzovania strateného územia a viedlo k celkovému víťazstvu v roku [[1945]].
Riadok 77:
| miesto =
| jazyk = po rusky
}}</ref>. Od konca júla sa o ohyb rieky [[Don]], cez ktorú sa k [[Stalingrad]]u prebojovávala nemecká 6. armáda rozpútali ťažké boje. Sovietskej [[Sovietska 62. armáda|62. armáde]] generálporučíka [[Anton Ivanovič Lopatin|Lopatina]] a 64. armáde generála [[Vasilij Ivanovič Čujkov|Čujkova]] začínalo v dôsledku nemeckých obchvatov hroziť obkľúčenie. Aby zastavili prenikanie vojsk 6. armády cez rieku Don Sovieti podnikli rad protiútokov jednotkami zoslabenej [[Sovietska 1. tanková armáda|1.]] a [[Sovietska 4. tanková armáda|4. tankovej armády]], ktoré mali dovedna len okolo 240 [[tank]]ov. Tieto útoky nakoniec Nemci odrazili, 24. júla Nemci dosiahli [[Kalač]]<ref name="Glantz, David, s. 35 - 36"/> ale neboli už schopní prekročiť rieku a z chodu vpadnúť do tyla ustupujúcim sovietskym vojskám. Ich úspechy boli najväčšie na pravom krídle 64. armády, kde obsadili [[Nižne Čirskaja|Nižne Čirskú]] a [[3. august]]a obsadili [[Koteľnikovo]], čím bezprostredné ohrozili [[Stalingrad]]. Sovietske velenie v tejto situácii nariadilo svojim jednotkám vyhýbať sa obkľúčeniu a viesť ústupové boje, pričom predpokladalo vytvorenie obrany v oblasti Kaukazu a Volgy. Situácia začínala byť koncom júla a začiatkom augusta 1942 z pohľadu Sovietskeho zväzu veľmi vážna. Sovieti boli nútení stiahnuť zvyšok svojich vojsk z Donského ohybu. Predmestia Volžskej metropoly dosiahli nemecké jednotky po dvoch týždňoch ťažkých bojov [[18. august]]a. Nemecké velenie však podcenilo obranu mesta a v júli presmerovalo 4. tankovú armádu na Kaukaz na pomoc 1. tankovej armáde. Postup osamotenej 6. armády pozdĺž Donu sa však do polovice augusta v dôsledku silnej sovietskej obrany spomaľoval a tak musela byť 4. tanková armáda presunutá späť<ref>David E. Glantz: ''The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay'' 2001, Clemson, Južná Karolína, s. 38 {{Languageicon|en}}</ref>. Nemci boli v tej dobe nútení od tohto momentu kryť svoje ľavé krídlo jednotkami talianskej 8. armády, ktorej velil
7. až 9. augusta sa vojskám nemeckej 6. armády podarilo vytlačiť jednotky 62. armády na ľavý breh Dona a obkľúčiť 4 jej divízie pri Kalači, kde viedli obranné boje až do 14. augusta, keď sa im podarilo prebiť k hlavným silám armády<ref name="BSE"/>. Do začiatku augusta sa Stalingradský front roztiahol do šírky vyše {{km|800|m}} a prestával byť schopný koordinovať svoju činnosť. Sovietske velenie preto rozhodlo 13. augusta Stalingradský front rozdeliť na dva nové samostatné fronty. Nový Stalingradský front pod vedením generálporučíka Gordova, ktorý tvoril najmä bývalé prvé krídlo svojho predchodcu sa skladal z 63., 21., 62. a 4. tankovej armády a 28. tankového zboru. Juhovýchodný front tvoriaci bývalé ľavé krídlo Stalingradského frontu tvorila 64., 57. a 51. armáda a 13. tankový zbor. Frontu velil generálplukovník Jeriomenko. Pre lepšiu koordináciu bojových operácií sovietske hlavné velenie vyslalo 12. augusta na front do oblasti Stalingradu náčelníka generálneho štábu generálplukovníka A. M. Vasilevského a 29. augusta i zástupcu vrchného veliteľa G.K. Žukova.
Riadok 86:
Obyvatelia kaukazských republík sa k prichádzajúcim nemeckým vojskám nezachovali jednotne. Zatiaľ čo sa v horách [[Čečensko|Čečenska]] postavilo mnoho rodov na stranu Nemcov a otvorene im pomáhalo, v susednom [[Severné Osetsko|Severnom Osetsku]] sa do boja proti okupantom zapojili aj spontánne vznikajúce jednotky [[kozáci|kozákov]] a [[partizán]]ov, ktoré nemalou mierou prispeli k udržaniu [[Vladikavkaz]]u – hlavného mesta oblasti. [[Čečeni|Čečenov]] neskôr za údajnú spoluprácu s Nemcami Stalin kruto potrestal a presídlil prakticky celý národ na [[Sibír]].
Pokračujúce neúspechy
[[Súbor:Eastern Front 1942-05 to 1942-11.png|thumb|left|Operácia Blau: Nemecký postup od [[7. máj]]a [[1942]] do [[18. novembra]] [[1942]]
|