Alexander Mach: Rozdiel medzi revíziami

Mach študoval v rokoch [[1916]]-[[1922|22]] bohoslovectvo v [[Ostrihom (mesto)|Ostrihome]] a [[Trnava|Trnave]], no napokon sa rozhodol nestať sa kňazom. Od roku [[1922]] bol funkcionárom [[HSĽS|Hlinkovej slovenskej ľudovej strany]] (HSĽS). Vďaka patronátu [[Vojtech Tuka|Vojtecha Tuku]] sa dostáva do vedenia [[Rodobrana|Rodobrany]] (založená 1923) a politického výboru HSĽS<!-- Podľa anglickej wiki: was appointed to the party's political committee in 1924. Podľa nemeckej: 1925 wurde er deren Zentralsekretär --> už v roku 1924. VOd roku 1923 bol redaktorom časopisu ''Trenčan'', v rokoch [[1926]]1925 -[[1939]] bol redaktorom a šéfredaktorom [[Slovák (noviny)|Slováka]] a od roku 1936 šéfredaktor ''[[Slovenská pravda (orgán HSĽS)|Slovenskej pravdy]]''.<ref>Encyklopédia Slovenska, SAV, 1979</ref>

Orientoval sa na tesnú spoluprácu s [[Nacistické Nemecko|nacistickým Nemeckom]], bol zodpovedný za perzekúciu [[Slovensko|slovenských]] [[Židia|židov]] a protifašistického hnutia. V marci [[1945]] utiekol do [[Rakúsko|Rakúska]], [[Spojené štáty|Američanmi]] bol však vydaný do [[Česko-Slovensko|ČSR]]. V roku [[1947]] bol súdený spoločne s [[Jozef Tiso|Jozefom Tisom]] a [[Ferdinand Ďurčanský|Ferdinandom Ďurčanským]] pred Národným súdom v Bratislave. Tiso i Ďurčanský boli odsúdení na trest smrti, vyhlásenie rozsudku nad Machom bolo odložené kvôli chorobe. Mach, napriek tomu, že sa očakával trest smrti, bol odsúdený len na 30 rokov väzenia. Trest bol neskôr zmiernený na 25 rokov a [[9. máj]]a [[1968]] (po 23 rokoch vo väzení) bol Alexander Mach [[amnestia|amnestovaný]].

Napriek tomu, že sa Mach podieľal na perzekúcii komunistickej strany, udržiaval koncom 30. a v prvej polovici 40. rokov vzťahy s niektorými známymi komunistami, [[Vladimír Clementis|Vladimírom Clementisom]] a [[Laco Novomeský|Lacom Novomeským]]. „Novomeský nebol politickou veľmocou, bol dobrý básnik, môj dobrý priateľ, ale zároveň aj môj ideový nepriateľ" napísal Mach<ref name=":0" />.

Vyskytuje sa mienka, že tieto vzťahy mu pred [[Národný súd|Národným Súdomsúdom]] zachránili život. Avšak túto hypotézu odmieta ako Machov obžalobca [[Anton Rašla|Rašla]]<ref>Anton Rašla a Ernest Žabkay, Proces s dr. J. Tisom, Tatrapress 1990; kapitola "Ako to bolo s trestom pre A. Macha</ref>, tak aj samotný Mach <ref name=":0">Alexander Mach: Z ďalekých ciest, Matica Slovenská 2008;</ref>. Obaja zhodne tvrdia, že svedectvo Novomeského a iných až tak nezávažilo a že Mach za svoj život vďačí najmä tomu, že sa v očakávaní istejrozsudku smrti otvorene hlásil k všetkému čo vykonal (na rozdiel od prezidenta [[Jozef Tiso|Tisa]], ktorý v očakávaní amnestie vinu zvaľoval na Nemcov). Tento prístup údajne presvedčil predsedu národnéhoNárodného súdu [[Igor Daxner|Daxnera]], ktorý sa rozhodol neodsúdiť Macha na smrť. Aby mu ako menej populárnemu z dvojice Tiso-Mach (tretí súdený [[Ferdinand Ďurčanský|Ďurčanský]] bol v exile) mohli dať menej prísny trest, Daxner a Rašla s pomocou [[Michal Gera|dr. Michala Geru]] nafingovali u Macha "náhle ochorenie" (pľúcna choroba), a presunuli ho do neskoršieho pojednávania kde už dostal len trest 30 rokov väzenia.

V roku [[2008]] vyšli vo vydavateľstve [[Matica slovenská|Matice slovenskej]] spomienky Alexandra Macha pod názvom ''Z ďalekých ciest''. Z väčšej časti ide o písomnosti, ktoré Machovi v roku [[1978]] ukradla [[ŠtB]] a boli uložené v Prahe na MV ČR ako tajné. Po ich sprístupnení ich dediči (zať [[Karol Kubík]]...) a viacerí spolupracovníci (napr. historik [[František Vnuk|Vnuk]], ktorý napísal doslov) skompletizovali, roztriedili a obohatilidoplnili fotodokumentáciou.