|
[[Súbor:CalSamurai.gif|náhľad|Japonský znak ([[kandži]]) pre samuraja]]
'''Samuraj''' bol stredoveký a novoveký [[japonsko|japonský]] ekvivalent európskeho šľachtica. Príslušníctvo do kasty bolo dedičné, no v obodí Sengoku (Bojujúcich štátov) sa do triedy mohli dostať aj roľníci, ktorým sa podarilo v boji poraziť vyššie postaveného protivíka. Do obdobia reforiem cisára Médži (romanizované ako "Meiji") tvorila táto trieda spoločnosti zhruba desatinu populácie Japonska.
'''Samuraj''' bol stredoveký [[japonsko|japonský]] bojovník, známý predovšetkým svojou oddanosťou.
Kaďždý samurajský rod vlastnil pozemok s roľníkmi a výzbroj. Ich povinnosťou bolo v prípade povolania do boja narukovať do armády istú časť svojich poddaných, poskytnúť im výzbroj a výcvik (takzvaní "ašigaru") a viesť ich v nastávajúcich bojoch. Po úspešnom boji bola ich odmena určená podľa počtu a štatútu uťatých hláv (alebo nosov, ak bolo skolených protivníkov priveľa), ktorými sa preukázali. Ak sa im nedala preukázať vina, niektorí samuraji za cieľom vyššej odmeny zabíjali aj ženy, starých ľudí, ba dokonca svojich vlastných poddaných (v prípade civilistov daimjóvi predstavili iba uťaté nosy).
Samuraji boli bojovníci slúžiaci [[cisár]]ovi, alebo jednoducho svojmu pánovi. V boji využívali vždy všetky protivníkove slabiny a útočili na citlivé, hlavne zbrojou nechránené miesta na tele (krk, podpažie, zákolenie, prípadne [[žalúdok]]).
SamurajiPôvodní bolisamuraji vždyboli cvičení od veľmi útleho veku. Cvičili s drevenými mečmi ([[bokken]]) proti svojim spoluštudentom. Už ako desaťročných ich posielali na miesta plné strachu, ktoré museli mladí učeníci prekonať. Medzi také miesta patrili napríklad cintoríny, márnice, husté [[les]]y alebo opustené zrúcaniny budov. Na začiatku samuraji bojovali hlavne s lukom. Až neskôr sa začali zdokonaľovať vo vojenskom umení s mečomostatnými ([[bušidó]])zbraňami. Neskôr sa samuraji začali vzdelávať aj napo duchovnej stránke, a to v oblasti maliarstva, meditácie a rôznych daľších predmetov slúžiacich na vylepšenie duchovného stavu. Bojová taktika (Sen-jutsu) sa v dejinách Japonska niekoľkokrát zmenila, čomu sa prispôsobovala i dĺžka a tvar čepele meča. Rovný meč získava pri prechode k jazdeckým jednotkám mierne zahnutý tvar, jeho dĺžka a hmotnosť sa zväčšuje. Neskôr pri prechode k peším húfom sa opäť skracuje, charakteristické zakrivenie meča však zotrvalo dodnes.
Ako to bolo s nosením meča. Najstarší a najbežnejší spôsob sa nazýval Tsurumaki Gatame No Shio To. Ten predpisuje pre katanu horizontálnu polohu – ostrím hore. Malo to svoj účel. Pri tasení meča mohol samuraj ihneď viesť úder na protivníka. Krátky meč wakizaši bol umiestnený za opaskom ostrím dolu.
Pri boji s dlhým mečom katanou, boli stanovené veľmi prísne predpisy. Týmto mečom bolo možné útočiť iba na hlavu protivníka, na jeho boky zápästia a nohy pod kolenom. Zásah na inom mieste protivníkovho tela bol nečestný.
Úkon vytasenia meča sa nazýval nukicuke. Po zasiahnutí protivníka nechal samuraj v zvislej polohe odkvapkať krv z čepele. Toto sa nazýva čiburi. Potom meč utrie a skryje do pošvy (saya). Tento úkon sa nazýva noto. Všetky tieto bojové rituály sú zobrazené v [[Original Video Animation|OVA]] sérii [[Rurouni Kenshin]], približne v prvých minútach prvej epizódy.
Pre samuraja bola vždy najdôležitejšia [[česť]] a jeho meč. Katana bola pre samuraja najposvätnejšia vec na svete a bola to časť jeho duše. Napríklad v boji bolo pre neho najhoršie nezomrieť a padnúť do zajatia. V takom prípade by samuraj vždy radšej požiadal väzniteľa, aby si mohol vziať život tradičným [[seppuku]] (známejšie je označenie [[harakiri]]).
== Literatúra ==
| 