Kolektivizácia v Sovietskom zväze: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d →Priebeh: štyl. |
dBez shrnutí editace |
||
Riadok 37:
}}</ref> Plánu kolektivizácie od začiatku odporovali viacerí predstavitelia strany, napr. [[Nikolaj Ivanovič Bucharin|Bucharin]].
Štátny aparát nútil roľníkov aby sa pridali do poľnohospodárskych družstiev - [[kolchoz]]ov a [[sovchoz]]ov. Medzi roľníkmi to prirodzene vyvolalo odpor a kolektivizácia neprebiehala tak rýchlo ako sa očakávalo. Stalin v danej situácii obvinil roľníkov, ktorých sovietska propaganda nazývala [[kulak]]mi, z toho že sú vidieckymi boháčmi obohacujúci na úkor pracujúcej triedy. Pričom tvrdil, že kolektivizáciu podporuje väčšina chudobných roľníkov, čo však nebola pravda.<ref>Shearer, D. R., Stalinism, 1928–1940. in Suny, R.G. (Ed.), The Cambridge History of Russia. Vol 3. Cambridge University Press, Cambridge, s. 192 - 216</ref> 30. januára 1930 v dobe vrcholiacej kolektivizácie, vydalo Politbyro nariadenie „[[O spôsobe likvidácie kulackých hospodárstiev v regiónoch úplnej kolektivizácie]]“, v ktorom sa hovorilo o ''likvidácii kulakov ako triedy''. Toto nariadenie delilo kulakov na 3 kategórie, podľa závažnosti ich protištátnej činnosti, pričom jedna z kategórii nemala žiadnu definíciu - ''ostatní kulaci''. V krátkom období rokov 1929 - 1930 došlo k masovým deportáciám asi 380 000 rodín odporujúcich roľníkov, čo predstavovalo asi 1 800 000 osôb. Zväčša do pustých oblastí [[Sibír]]e a [[Kazachstan]]u bez infraštruktúry. Veľké množstvo ďalších bolo násilne presídlených v rámci svojich oblastí a krajov. V priebehu roku 1930 tak s
[[2. marca]] [[1930]] vyšiel v sovietskych novinách [[Pravda (ZSSR)|Pravda]] Stalinov článok ''Závrat z úspechu'', v ktorom hovoril o potrebe umiernenejšej kolektivizácie, údajne pre jej doterajšiu implementáciu s prílišným entuziazmom, ktorý nebol na mieste. Veľa roľníkov následné oslabenie tlaku reagovalo tak, že asi 10 % z kolchozov vystúpilo. Odpor roľníkov nebol len pasívny, došlo aj k viacerým útokom na sovietskych predstaviteľov a vykonávateľov kolektivizačnej politiky. Až 800 takýchto prípadov muselo byť potlačených zbraňami. Tlak však opäť pokračoval najmä vysokými daňami pre tých, ktorí ďalej hospodárili sami a do roku 1939 bolo 90 % sovietskych poľnohospodárskych výrobcov sústredených v kolchozoch alebo sovchozoch. Výsledky kolektivizácie výrazne ovplyvnili neúrody, najmä v roku 1932. Neúroda bola zapríčinená objektívnou nepriazňou počasia, avšak aj celkovou apatiou roľníkov a neochotou pracovať v kolchozoch, tak ako predtým na vlastnej pôde. Riaditelia družstiev však boli povinný odovzdať predom určené dávky úrody, čo malo neraz za následok aj chýbanie [[osivo|osiva]] na ďalší rok. Štát väčšinu obilia predal do zahraničia. Táto situácia viedla k [[hladomor]]u, ktorý sa prejavil hlavne na [[hladomor na Ukrajine|Ukrajine]], Južnom [[Rusko|Rusku]] - [[Povolžie|Povolží]] a [[Severný Kaukaz|Severnom Kaukaze]] a v [[Kazachstan]]e - tradičných poľnohospodárskych oblastiach krajiny, kde boli dopady kolektivizácie a dekulakizácie najtvrdšie. Od hladu alebo na jeho následky zomrelo podľa rôznych odhadov asi 3 až 10 miliónov ľudí.<ref>Courtois, S., Werth, N., Panné, J. L., Paczkowski, A., Bartošek, K., Margolin, J. L., Čierna kniha komunizmu. Zločiny, teror, represálie, Agora, Bratislava.</ref><ref name="Megabook"/> Roľníkom bolo zakázané opúšťať hladové oblasti a informovanie o hladomore bolo považované za kontrarevolučnú a protištátnu činnosť.<ref>Synder, T., 2013, Krvavé územie (Európa medzi Hitlerom a Stalinom). Premedia, Český Tešín. </ref> Nedostatok potravín sa však prakticky neprejavoval v mestách, kam množstvo ľudí z vidieka odchádzalo za prácou v nových továrňach.
| |||