Giosuè Carducci: Rozdiel medzi revíziami

Giosuè Carducci začal písať [[poézia|poéziu]] už v detstve pod vlyvomvplyvom [[Antika|antických]] vzorov, čoskoro v nej však začal uplatňovať [[revolúcia|revolučné]] tendencie (bol synom dedinského lekára, člena hnutia za slobodu a obnovu národnej jednoty [[Taliansko|Talianska]]). Študoval vo [[Florencia|Florencii]] a v [[Pisa|Pise]], vystupoval ako radikálny republikán a antiklerikál sympatizujúci so [[socializmus|socialistickým]] a [[robotnícke hnutie|robotníckym hnutím]]. Odporcovia [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúska-Uhorska]] v ňom videli vzor svojich oslobodzovacích tendencií.

Zjednotenie [[Taliansko|Talianska]] v roku [[1870]] mu dalo nové umelecké možnosti a prehĺbilo jeho básnickú inšpiráciu. Po stretnutí s kráľovnou Margheritou v roku [[1878]] sa priklonil k [[monarchia|monarchii]] a umelecky ku klasickému [[realizmus|realizmu]] (stal sa odporcom nielen [[kresťanstvo|kresťanského]] [[mysticizmus|mysticizmu]] ale aj [[romantizmus|romatizmuromantizmu]] [[Alessandro Manzoni|Alessandra Manzoniho]]). Čoskoro je označovaný ako národný klasik a najvýznamnejší básnik jednotnej krajiny.

* ''Rime Nuove'' ([[1861]]-[[1887]], Nové verše), s politickými a intimnýmiintímnymi motívmi,

* ''L'Inno a Satana'' ([[1865]], Hymnus na Satana), táto [[báseň]], v ktorej Carducci zobrazil [[Satan]]a ako symbol pokroku, prírody a pozemskej radosti, urobil autora slávnym, avšak vzbudila tiež búrlivubúrlivú polemiku.

* ''Odi Barbare'' ([[1877]], Ódy barbarské), ''Nuovi Odi Barbari'' ([[1882]], Nové ódy barbarské) a ''Terzi Odi Barbare'' ([[1889]], Tretie ódy barbarské), tri zbierky [[lyricka poézia|lyrickej poézie]], v ktorých geniálnym spôsobômspôsobom a s veľkou erudíciou napodobnil staré metrické prvky [[Quintus Horacius FlaccusHoratius|Horaciových]] [[óda|ód]] a spracoval ich v novej čisto modernej [[poézia|poézii]], plnej sily, ohňa a hlbokých citových akcentov.