Adolf Ivanovič Dobriansky-Sačurov: Rozdiel medzi revíziami

úpravy a redukcia oslavnej vaty
(ďalšie úpravy (príšerné, mám chuť to celé vyhodiť))
Značka: editor wikitextu 2017
(úpravy a redukcia oslavnej vaty)
Značka: editor wikitextu 2017
Tam sa prakticky po celú dobu zaoberal literárnou činnosťou. V období od [[1882]] do [[1887]] boli vydané viaceré jeho diela z dejín Haličskej Rusi, súčasnosti Uhorskej Rusi, o cirkevných záležitostiach, [[Etnológia|etnografii]] a [[Jazykoveda|lingvistike]]. V roku [[1883]] sa odvolal k [[Pápež|pápežovi]] vo veci obrany I. G. Naumoviča, obvineného zo schizmy počas "Procesu s [[Grabar Olga Adolfovna|Olgou Grabar]]". V roku [[1885]] ruský publicista P. F. Levdik vydal v Moskve jeho memorandum "O súčasných nábožensko-politických postojoch Rakúsko-Uhorskej Rusi", ktoré pozostávalo z odpovedí na listy Haličsko-ruských vodcov o úlohách ruskej tlače v Rakúsku. Dobriansky venoval veľkú pozornosť [[Panslavizmus|panslavizmu]], rozvíjal myšlienky jednotnej slovanskej reči. Podieľal sa na organizácii a prevádzke slovanských novín ako "Parlamentár","Velehrad", "Slovanský svet", ako aj spoločností, ako "Spoločenstvo pravoslávnych Čechov."
 
V roku [[1887]], keď sa jeho zať J. M. Gerovský s manželkou a deťmi presťahoval do [[Tirolsko (historické územie)|Tirolska]], presťahoval sa za nimi do [[Innsbruck|Innsbrucku]]. Tam žil až do konca života, pričom bol vodcom miestnej slovanskej mládeže a napísal niekoľko prác na cirkevné a spoločnoslovanské témy, akoa aj otázkytémy sociálno-politického a cirkevného života v súčasnom Rusku, a to najmä v prácach "Plody učenia grófa L. N. Tolstoja" a "Viera a rozum".
{{Na úpravu}}
 
=== Názory a záver ===
V roku [[1887]], keď sa jeho zať J. M. Gerovský s manželkou a deťmi presťahoval do [[Tirolsko (historické územie)|Tirolska]], presťahoval sa za nimi do Innsbrucku. Tam žil až do konca života, pričom bol vodcom miestnej slovanskej mládeže a napísal niekoľko prác na cirkevné a spoločnoslovanské témy, ako aj otázky sociálno-politického a cirkevného života v súčasnom Rusku, a to najmä v prácach "Plody učenia grófa L. N. Tolstoja" a "Viera a rozum".
Vykonajúc súhrn môžeme konštatovať, že Adolf Dobriansky je význačný sociálno-politický činovník v histórii Zakarpatia XIX storočia. Slovenské noviny [[Sokol]] roku [[1862]] o ňomAdolfovi napísalaDobrianskom napísali: "jeJe to človek obrovskej energie a komplexných vedomosti. Mnoho pracoval na rozšírení železníc. Kraje, kde pracoval, sa menili na bohatú, prosperujúcu krajinu. Za prácu mu cisár udelil titul rytiera. Pracoval medzi Maďarmi a vykazoval najvyššie úspechy v práci, aby ako Rusín ukázal cnosti nemaďarských národov. Pracoval aj medzi Slovákmi, a tí mali pre Dobrianského len slová najväčšieho uznania a vďaky. "
Slovenský spisovateľ [[Viliam Pauliny-Tóth]] napísal o Dobrianskomňom napísal: "Čo sa týka jeho charakteru, je dobrá duša, čestná, slovanská, je pravdivý kresťan, ktorý verne dodržiava všetky predpisy svojej gréckokatolíckej cirkvi. Je nebojácny duchom, bystrý a veselý, rád a neúnavne pracuje, nebojí sa ťažkostí a nebezpečenstiev.... V jeho dome žije láska a pokoj, tam on je v kruhu jeho rodiny najšťastnejším a najblaženejším... Ochraňuj ho, Bože, nech sa dožije realizácie túžob a prianí svojho života .".
«A. Dobriansky bol veľmi [[Osvietenstvo|osvietený]] a plynule hovoril deviatimi jazykmi: maďarsky, nemecky, anglicky, francúzsky, grécky, latinsky, taliansky, slovensky a rusky. Jeho články boli Publikované v Moskve, Paríži, Budapešti, vo Viedni a iných mestách. On bol prívetivý, hovoril slušne, bolBol skvelý rečník. Hlbokoa hlboko veril v [[Boh]]a, denne číta [[Sväté písmo]]. Každú nedeľu šiel do kostola na služby Božie a počas bohoslužieb si nikdy nesadal. Pretože sa ženil na strednom Slovensku, ženil ho Gréckokatolícky kňaz. V nedeľu si nikdy nedovolil pracovať. Učil ľudí obrábať pôdu, sadiť a štepiť stromy, včeláriť. K ľuďom bol veľmi láskavý. Staral sa o školské vzdelávanie detí z roľníkov. Miloval pôdu. Hovoril, že pôda by mala byť predaná iba do dobrých rúk. Odučoval ľudí od konzumácie alkoholu. V testamente poručil, aby bol jeho majetok rozdelený rovnakým dielom medzi obyvateľov Čertižného."
V prvej polovici [[20. storočie|20. storočia]]. Dobrianskému začali vytýkať rusofilstvo, austrofilstvo a skutočnosť, že sa zasadzoval za monarchiu a pomohol potlačiť [[Maďarská revolúcia|maďarskú revolúciu]]. NajmäSlovania občianskyhľadali vedcirusofilstvom predložilizáchranu takév poslednéRusku hodnoteniea z tejto ilúzie sa veľmi pomaly dostávali. Čechov z rusofilstva vyliečil až [[Tomáš Garrigue Masaryk|Masaryk]]. Vytriezvel aj Dobriansky. Po súde vo Ľvove neodišiel do Moskvy, ktorékde úplnemal odmietalodcéru pozitívneOľgu hodnotenieGrabar, práceale Ana západ do [[Innsbruck]]u, kde mal dcéru Alexis Gerovsku. DobrianskéhoIšiel smerom, ktorý ho vzďaľoval od [[Moskva|Moskvy]]. ČoNeskôr moskvofili zneužívali jeho osobu na tobrzdenie národného povedomia Zakarpatska. Nedosiahnúc pomoc [[Rusko|Ruska]], Dobrianský sa pokúsil obrátiť na [[Rakúsko]]. Plánoval, rovnako ako [[Česi]], zjednotenie Slovanov v Rakúsku, vrátane [[Halič (región)|Halíčanov]], [[Bukovina|Bukovincov]] a [[Podkarpatská Rus|Zakarpaťanov]]. Slovenský vlastenec [[Ľudovít Štúr|Štúr]] toto austrofilstvo vysvetlil: "Prechod do cisárskeho tábora je nútená sebaobrana." Takže, v tom čase tieto činy neboli reakcionárstvom. povedať?
Súdiť politické činy Dobrianského vážne a objektívne nemožno z hľadiska XXI storočia, ale z hľadiska času a situácie, v ktorej žil Dobriansky a jeho ľud. Adolf Dobriansky nekonečne miloval svoj ľud, celý svoj život vsadil, aby mu pomohol. On videl, že národ sa sám nezachráni, tak dúfal v pomoc Ruska. Poznal iba v cárske Rusko. Vtedy na pomoc z Ruska čakali aj Česi, Slováci a ostatní Slovania. Ale Dobriansky sa veľmi sklamal, pretože, napriek skutočnosti, že dvakrát navštívil cára [[Alexander II. (Rusko)|Alexandra II]], a raz – Vytvára sa [[Alexander III. (Rusko)|Alexandra III]], a čelných ministrov, nedosiahol aby sa cár aspoň slovkom zastal Karpatských. Čo je osobná tragédia Dobrianského. Uvidel, že [[Moskva]] ho oklamala, uvidel klamstvo, ktoré haličsko-ukrajinskí politici videli už predtým. Tu si zopakujeme: všetci ujarmení Slovania hľadali ich rusofilstvom záchranu v Rusku. S tejto ilúzie sa veľmi pomaly dostávali. Čechov z rusofilstva vyliečil až Masaryk. Vytriezvel aj Dobriansky. "Potom, po súde vo Ľvove, neodišiel do Moskvy, kde mal dcéru Oľgu Grabar, ale na západ do [[Innsbruck]]u, kde mal dcéru Alexis Gerovsku. Išiel smerom, ktorý ho vzďaľoval od [[Moskva|Moskvy]]." Neskôr moskvofili zneužívali jeho osobu na brzdenie národného povedomia Zakarpatska.
Adolf Dobrianský zomrel 6. (19.) marca 1901 v [[Innsbruck]]u ([[Rakúsko-Uhorsko]]), po dlhodobej chorobe. Pochovali ho v [[Čertižné|Čertižnom]] (neďaleko [[Medzilaborce|Medzilaboriec]] na [[Východné Slovensko|východnom Slovensku]]) 13. (26.) marca za veľkého zhromaždenia; slávnostný pohrebný obrad slúžilo 12 kňazov. Adolf Dobrianský bol hlavou veľkej rodiny, prakticky všetky jeho deti a vnuci boli známymi osobnosťami ruského hnutia. Staršia dcéra Oľga, sa vydala za politika Emanuela Ivanoviča Grabara, a porodila dvoch synov – umelca a umenovedca Igora a právnika Vladimíra. Dcéra Olena sa vydala za lingvistu Antona Semionoviča Budilova,; z tohoto manželstva sa narodili syn Boris, filológ, a dcéra Lídia, ktorá sa stala ženou karpato -ruského politika Juliana Michailoviča Gerovského,; z ich detí sa preslávilpreslávili ako ruský aktivisti, filológ Georgij a politik Oleksej. Tiež za karpatoruské osobnosti sa vydali Irina (P. J. Gomičko) a Vira (za I. P. Prodana). Okrem toho mal synov – Volodimír, Miroslav a Boris. Je známe, že vV roku [[2006]] bol zvolený za starostu [[Rudlov]]a príbuzný Adolfa Dobrianského – [[Milan Dobranský]].
Nedosiahnúc pomoc [[Rusko|Ruska]], Dobrianský sa pokúsil obrátiť na [[Rakúsko]]. Topiaci sa slamky chytá. Ale to, v žiadnom prípade, neznamenalo austrofilstvo. On plánoval, rovnako ako [[Česi]], zjednotenie Slovanov v Rakúsku, vrátane [[Halič (región)|Halíčanov]], [[Bukovina|Bukovincov]] a [[Podkarpatská Rus|Zakarpaťanov]]. Slovenský vlastenec [[Ľudovít Štúr|Štúr]] toto austrofilstvo vysvetlil: "Prechod do cisárskeho tábora je nútená sebaobrana." Takže, v tom čase tieto činy nie sú žiadne reakcionárstvo. Len nutnosť, stav topiaceho sa, donútila Dobrianskeho hľadať záchranu u rakúskej moci. Toto urobili aj [[Slováci]], ale ich história to neodsudzuje. Dobriansky už nemal inej cesty. On to urobil pre blaho svojho ľudu, a nie svoje vlastné.
 
Adolf Dobrianský zomrel 6. (19.) marca 1901 v [[Innsbruck]]u ([[Rakúsko-Uhorsko]]), po dlhodobej chorobe. Pochovali ho v [[Čertižné|Čertižnom]] (neďaleko [[Medzilaborce|Medzilaboriec]] na [[Východné Slovensko|východnom Slovensku]]) 13. (26.) marca za veľkého zhromaždenia národa, slávnostný pohrebný obrad slúžilo 12 kňazov. Posledný hold pamiatke Adolfa Ivanoviča prišli vzdať roľníci okolitých dedín, jeho príbuzní, priatelia aj predstavitelia ruských spoločenstiev rakuskej Rusi.
{{Na úpravu}}
Adolf Dobrianský bol hlavou veľkej rodiny, prakticky všetky jeho deti a vnuci boli známymi osobnosťami ruského hnutia. Staršia dcéra Oľga, sa vydala za politika Emanuela Ivanoviča Grabara, porodila dvoch synov – umelca a umenovedca Igora a právnika Vladimíra. Dcéra Olena sa vydala za lingvistu Antona Semionoviča Budilova, z tohoto manželstva sa narodili syn Boris, filológ, a dcéra Lídia, ktorá sa stala ženou karpato ruského politika Juliana Michailoviča Gerovského, z ich detí sa preslávil ako ruský aktivisti, filológ Georgij a politik Oleksej. Tiež za karpatoruské osobnosti sa vydali Irina (P. J. Gomičko) a Vira (za I. P. Prodana). Okrem toho mal synov – Volodimír, Miroslav a Boris. Je známe, že v roku [[2006]] bol zvolený za starostu [[Rudlov]]a príbuzný Adolfa Dobrianského – [[Milan Dobranský]].
 
[[Súbor:Hrob AIDobrianskeho.JPG|thumb|right|Posledné miesto odpočínku Adolfa Dobrianskeho (v obci Čertižne)]]