Pedagogika v starovekom Grécku: Rozdiel medzi revíziami

 

== Pederastia a jej význam vo výchove ==

Dôležitú rolu tu totiž tiež hrala láska k chlapcom – [[pederastia]]. Zo starých textov klasickej doby je známe, že výraz „láska” (eros), bol väčšinou používaný pre vyjadrenie homosexuálneho vzťahu a iba zriedka pre vzťah medzi jedincami rozdielneho pohlavia. Tradícia pederastie bola v Grécku tak silná, že ešte v rímskom období považoval Plutarchos za nutné dokazovať na niekoľkých stranách svojho dialógu „O láske“, že dievčatá sú, celkom vzaté, práve tak schopné vzbudiť vášnivý cit ako chlapci! Ďalej bude reč tiež o spartskej výchove, kde hrala nahota mladých chlapcov (aj dievčat) veľmi dôležitú rolu, ale na druhej strane tiež nepochybne viedla k pederastii. Existujú mnohé vázové maľby predstavujúce chlapcov a [[eféb]]ov, ako sa venujú telocviku a u nich sa nám zachovali nápisy, ktorých obsah je niečo v zmysle „dary venované krásnym chlapcom” ([[kalos]]). Mnoho odborníkov tiež poukazuje na vojenský pôvod homosexuality v Grécku. Podľa niektorých to bola práve istá forma „bojovníckeho kamarátstva”, ktoré sa veľmi udržalo v dórskych štátoch a [[Dórske kmene|Dórovia]] tieto zvyky neskôr preniesli do Helady. Grécka obec, a dokonca aj Atény, v dobe Periklovej, bola vždy „mužským klubom”, „uzavretým mužským prostredím”, ktoré bolo nedostupné druhému pohlaviu a mohla sa v nej vášnivá príchylnosť muža (erastés) k dvanásťročnému až osemnásť ročnému mládencovi (erómenos) stať inšpiračným zdrojom. V prípade, že si nejaký muž všimol nápadne pekného chlapca, tak mu začal preukazovať pozornosť. V prípade, že to chlapcovi bolo po vôli a priľnul k nemu, vytvoril sa medzi nimi dôverný vzťah, ktorý mohol samozrejme zostať celkom v rovine intelektuálnej a čistej, ale zrejme sa často vyvinul iným smerom. Takéto priateľstvá boli samozrejme veľmi podnetné, ako pre staršieho muža, ktorý si prial chrániť a vzdelávať svojho erómena, ale taktiež pre mladšieho, ktorý bol naplnený obdivom k svojmu erastovi. Taký je aspoň ideál „pedagogickej pederastie”, ako sa definoval v staroveku:

 

:''Vedami sa zaoberali len z nutnosti. Celé ostatné vychovanie potom smerovalo len k úplnej poslušnosti, vytrvaniu v ťažkostiach a k víťazstvu v boji. Preto i v pokročilejšom veku ich cvičenie dosť prepínali, dohola ich strihali a zvykali ich, aby chodili bosí a hrali sa obyčajne nahí.''

 

:''V tomto veku sa už povoľovalo, aby medzi deťmi a dospelými vznikli milostné ([[Pedagogika v Starovekom Grécku#Pederastia a jej význam vo výchove|pederastia]]), ak nie telesné vzťahy, ktoré sú, ako sa zdá, nutným sprievodným javom v živote spoločne žijúcich mladých mužov, izolovaných od ostatných ľudí. Zákon i verejná mienka ich dovoľovali, ale zároveň im kládli isté medze, ktoré možno určiť len obťažne. Medzi milencom a chlapcom, ktorého dospelý svojou voľbou vyznamenal, sa vytvorila tesná vzájomná náklonnosť. Milenec mu bol zároveň ochrancom aj vzorom a tieto zvláštne citové putá, s ktorými sa stretávame aj u iných dórskych národoch, viedla k súpereniu, ktoré ďalej prispievalo k rozvinutiu cností bojovníka.”''

 

Po '''15. roku''' spali chlapci len na holom tŕstí, ktoré si museli natrhať na brehoch [[rieka Eurót|rieky Eurótu]], v ktorej sa otužovali kúpeľmi. Na dôkaz telesnej odolnosti boli vybraní jedinci každoročne na počiatku jari bičovaní pred oltárom [[Artemis|Artemidy]] zvanej Orthia, čím malo byť dosiahnuté omladenie jarnej prírody (porovnateľné s veľkonočnou šibačkou). Pri tom nesmeli prejaviť bolesť, takže niekedy klesli aj mŕtvi k zemi. V tomto veku sa smeli občas zúčastniť spoločných hostín mužov a načúvať ich rozhovorom o veciach politických i otázkach etických, a tým obohacovali svoje vedomosti a cibrili svoj charakter. V prípade, že boli opýtaní, odpovedali stručne, tzv. "lakonicky”. Cieľom mravnej výchovy spartských chlapcov bolo vypestovať v nich hlavne úctu k starším a oddanosť štátu.

 

Najskôr v '''30. rokoch''' sa stávali plnoprávnymi občanmi a mohli si založiť vlastnú rodinu.

 

Ako prebiehala samotná výučba? Chlapci sa najskôr učili rozpoznávať jednotlivé písmená, potom čítať slabiky a celé slová, a až potom písať. Najprv sa musel naučiť naspamäť mená písmen v abecede, alfa, beta, gamma, delta atď., ktoré si vrýval do pamäti prespevovaním mnemotechnických veršov. Postupovalo sa pomaly od jednoduchého k zložitému, od písmena k slabike o dvoch písmenách (beta a alfa = ba), potom k slabike o troch a štyroch písmenách. Existovali určité šlabikáre. V škole pri učení boli od seba jednotlivé slova oddelené, aby sa žiaci naučili lepšie čítať. Ale v bežnom texte od seba oddelené neboli a to potom bolo ťažšie. Cudzie jazyky sa neučil nikto! Aténčania predpokladali s úplnou samozrejmosťou, že všetci cudzinci sa naučia grécky! Pri písaní učiteľ najprv vyryl dané písmeno do vosku a ostatní ho po ňom obťahovali. Pravítka, ktoré si so sebou žiaci nosili, mali podobu kríža a umožňovali nielen písať riadky rovno, ale aj zvislo umiestňovať písmená pod seba, ako to spôsob písania nápisov ([[stoichedon]]) vyžadoval. Jednotlivé slová a písmená sa tiež cvičili na keramických črepoch, ktoré boli lacným a ľahko dostupným materiálom. Matematika sa obmedzovala na znalosť základných matematických úkonov – sčítanie, odčítanie, násobenie a delenie. Grécke číslice sa označovali písmenami gréckej alfabety, ale počítanie cez desiatku bolo veľmi obťažné, pretože Gréci nepoznali nulu. Jednotky začínali I., päťky ??(pente), desiatky ??(deka), stovky H (hekaton), tisíce X (chilioi), desaťtisíce M (myrioi). Pre základné matematické úkony používali svoje prsty podľa zvláštnych pravidiel prstového počítania, pre zložitejšie matematické úkony počítacie kocky a [[Abakus (počítacia tabuľka)|abakus]]. Grammatikovia pri svojej výuke používali texty básnikov, hlavne homérske eposy. Učiteľ predčítal úryvky a žiaci sa ich učili naspamäť. Vo výuke sa využívalo maximálne sluchovej pamäti. Podobne sa postupovalo tiež počas hudobnej výuky, kedy sa príslušná melódia žiakovi prehrala a ten ju potom podľa sluchu opakoval, bez notového záznamu. Knihy ako také, ktoré boli obsiahle (napr. Ilias a Odyssea) neboli písané na tieto tabuľky, ale používal sa [[papyrus]]. Ten sa dostal do Grécka predovšetkým prostredníctvom kolónií. Papyrus bol vyrábaný zo stromu (Cyperus Papyrus) hojne rastúceho v nílskej delte. Kúsky stebiel sa po dĺžke rozrezali a potom zlepovali do pásov. Pásy boli z dvoch vrstiev, v jednej ležali prúžky vodorovne, v druhej zvisle, spoje boli však tak dokonalé, že sa voľným okom s ťažkosťou dali rozoznať. Tomu napomáhalo i vyhladzovanie a lisovanie pásov. Hotové pruhy boli dlhé niekoľko metrov a kupujúci si zaobstaral potrebnú dĺžku. Antická kniha potom mala podobu zvitku a pri čítaní sa v nej nelistovalo, ale roľka sa držala v oboch rukách, pri čom jedna ruka rozmotávala neznámy text a druhá zavinovala už prečítanú časť. Pretože sa knihy písali a ilustrovali ručne, patrili medzi drahé predmety a nie každý si mohol dovoliť mať doma napr. len malú knižnicu.