Priestor (filozofia): Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d fix. |
|||
Riadok 6:
Už starý grécky mýtus prezentuje priestor ako najzákladnejšiu a prvú vec, ktorá vôbec existovala.
'''Platón '''považuje chápanie priestoru ako'' „nepodrobený zániku, ale poskytujúci miesto všetkému, čo vzniká; sám zmyslami nevnímateľný, je pochopiteľný akýmsi nejasným usudzovaním a nie spoľahlivo určiteľný,'' vidíme ho ako vo sne a hovoríme, že všetko, čo je, musí byť na nejakom mieste a zaberať nejaký priestor, čo sa však nenachádza ani na zemi, ani na nebi, ani nie je“ [3] A tu je prvý vážny problém priestoru.▼
Priestor je podľa Platóna sám osebe '''zmyslami nevnímateľný '''a je '''pochopiteľný''' len '''rozumovou úvahou'''. Predpokladáme o ňom, že je večný (kde inde by totiž boli veci, ak by nejestvoval?), ale zároveň nemôže byť sám na nejakom mieste, to by predpokladalo existenciu nejakého pôvodnejšieho priestoru.▼
'''Demokritos''' pokladal priestor za'' '''mé on'''''<nowiki/>''' – nebytie s pravou realitou'''. Samotná predstava priestoru zbaveného celej hmoty však až do 17. storočia prinášala filozofom a vedcom nepredstaviteľné problémy [4] a tak nebola najmä pod vplyvom aristotelizmu akceptovaná. Aristotelova predstava priestoru sa totiž zakladala na zásadne odlišných epistemických východiskách.▼
'''Aristoteles''' vnímal priestor ako '''hranicu telesa''', ktorou je teleso obkolesené a dotýka sa ho. Priestor je podľa neho skutočný, pretože má dôvod vo vonkajšom objektívnom svete; je viazaný na skutočné bytie vecí; ako skutočný je obmedzený a konečný. Tým, že je priestor abstraktným pojmom odvodeným z reálne existujúcich súcien, prázdny priestor pre Aristotela neexistoval.▼
'''Einstein''' zdôvodňoval to, že priestor vznikol ako pojem '''predĺžením reálne existujúceho telesa''' a vytváraním jeho nekonečného pokračovania podobne, ako keď úsečka do nekonečna predlžuje euklidovskú priamku.▼
'''Kant''' si všimol, že hoci si možno na telesách odmyslieť takmer všetko (ich veľkosť, farbu, matériu, ba dokonca i existenciu), jediné, čo si nemožno z predstavovania si telies odmyslieť, je ich '''priestorová štruktúra'''. To ho priviedlo k záveru, že priestor je apriórna forma nazerania, obsiahnutá v každom nazeraní vonkajších predmetov.▼
Kant sa nazdával, že ''„aby sa mohli určité pocity vzťahovať na niečo mimo mňa (t. j. na niečo inde v priestore, než kde som ja), čiže aby som si ich mohol predstaviť ako jestvujúce mimo mňa a vedľa mňa, teda nielen ako rozdielne, ale aj na rozličných miestach, musím vychádzať z predstavy priestoru. Preto si predstavu priestoru nemožno vypožičať zo vzťahov medzi vonkajšími javmi prostredníctvom skúsenosti, lebo aj táto vonkajšia skúsenosť je možná iba prostredníctvom tejto predstavy“''. [5] Takže podľa Kanta telesá vnímame ako rozľahlé mimo nás len preto, že už vopred disponujeme nazeracou formou priestoru.▼
Jedným z najvýznamnejších dôsledkov Kantovho chápania priestoru je skutočnosť, že priestor je entita ľudského nazerania sveta. Mimo nazerania nie je priestor celkom ničím. To znamená, že nie my (ako veci osebe) sme v priestore, ale priestor je v nás, v našich predstavách. Otázka situovania existencie predmetov sa náhle mení na otázku hraníc subjektu. Veci tak pre nás existujú len ako možné predstavy či pocity a ich vzdialenosť od pomyselného subjektu je vzdialenosťou receptorov od miesta uvedomenia si vnemov.▼
* [1] {{filit|fvp/priestor.html}}▼
| priezvisko = Eliade
| meno = Mircea
Řádek 39 ⟶ 19:
| počet strán = 398
| strany = 213
}}</ref> Starí Gréci si uvedomili, že nato, aby mohli existovať veci, musí najskôr existovať priestor, v ktorom by sa mohli veci vyskytovať.
▲
▲Priestor je podľa Platóna sám osebe
▲
▲
▲
▲
▲Kant sa nazdával, že ''„aby sa mohli určité pocity vzťahovať na niečo mimo mňa (t. j. na niečo inde v priestore, než kde som ja), čiže aby som si ich mohol predstaviť ako jestvujúce mimo mňa a vedľa mňa, teda nielen ako rozdielne, ale aj na rozličných miestach, musím vychádzať z predstavy priestoru. Preto si predstavu priestoru nemožno vypožičať zo vzťahov medzi vonkajšími javmi prostredníctvom skúsenosti, lebo aj táto vonkajšia skúsenosť je možná iba prostredníctvom tejto predstavy“''.<ref>DÉMUTH, A. 2014. Kde je priestor? In ''Ostium''.'' ''[
▲Jedným z najvýznamnejších dôsledkov Kantovho chápania priestoru je skutočnosť, že priestor je entita ľudského nazerania sveta. Mimo nazerania nie je priestor celkom ničím. To znamená, že nie my (ako veci osebe) sme v priestore, ale priestor je v nás, v našich predstavách. Otázka situovania existencie predmetov sa náhle mení na otázku hraníc subjektu. Veci tak pre nás existujú len ako možné predstavy či pocity a ich vzdialenosť od pomyselného subjektu je vzdialenosťou receptorov od miesta uvedomenia si vnemov.
== Referencie ==
<references />
== Zdroj ==
[[Kategória:Filozofický slovník]]
|