Palácio Nacional da Pena: Rozdiel medzi revíziami

 
 
== Dejiny ==
.Dejiny paláca siahajú do stredoveku, keď na kopci začali s výstavbou kaplnky. Podľa legendy sa k stavebným prácam pristúpilo po zjavení [[Mária (matka Ježiša)|Panny Márie]]. V roku [[1493]] kráľ [[Ján II. (Portugalsko)|Ján II.]] v spoločnosti svojej manželky kráľovnej Lenor vystúpil na vrch, aby tam zložil svoj slávnostný sľub. Jeho následník [[Manuel I. (Portugalsko)|Manuel I.]] si túto svätyňu taktiež veľmi obľúbil a nariadil výstavbu kláštora, ktorý daroval Rádu sv. Jarolíma. Kláštor sa na dlhé storočia stal miestom na tiché meditácie a domovom 18 mníchov.
 
V [[18. storočie|18. storočí]] kláštor výrazne poškodil blesk. Krátko nato oblasť zasiahlo silné [[Zemetrasenie v Lisabone|zemetrasenie]], ktoré premenilo kláštor na úplné ruiny. Kaplnka zázrakom unikla prírodným katastrofám bez väčšej ujmy. Niekoľko desaťročí ruiny ostali nedotknuté, až kým neučarovali mladému princovi Ferdinandovi. V roku [[1838]] si kráľ [[Ferdinand II. (Portugalsko)|Ferdinand II.]] prisvojil starý kláštor a okolité pozemky, neďaleký maurský hrad a niekoľko ďalších statkov. Potom sa dal na úpravy ruín kláštora, ktoré premenil na palác slúžiaci ako letné sídlo portugalskej kráľovskej rodiny. Keďže bol nemeckého pôvodu z dynastie Saxon-Coburg-Gotha, povolal si nemeckých architektov a inšpiroval sa bavorskými palácmi. Vedúcim projektu bol barón [[Wilhelm Ludwig von Eschwege|Eschwege]], ktorý v tejto stavbe spojil maurský, [[Gotika|gotický]] manuelský štýl. Kráľ [[Ferdinand II. (Portugalsko)|Ferdinand]] a kráľovná [[Mária II. (Portugalsko)|Mária II.]] výrazne zasiahli do výzdoby. Okrem symbolizmu kráľ trval na klenbách, stredovekých a islamských prvkoch, zároveň sám navrhol aj výrazné zdobené okno na hlavnej fasáde. Po smrti Ferdinanda sa palác dostal do vlastníctva jeho druhej manželky Elizy Henslerovej, tá ho následne predala kráľovi [[Ľudovít (Španielsko)|Ľudovítovi]], ktorý ho chcel prinavrátiť kráľovskej rodine. Od tých čias ho kráľovská rodina opäť často využívala. V roku [[1889]] ho odkúpil Portugalský štát a po Republikánskej revolúcii v roku [[1910]] ho vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku a premenili ho na múzeum. Posledná kráľovná Portugalska Amélia strávila svoju poslednú noc pred odchodom do exilu práve v tomto paláci.
Anonymný používateľ