Operácia Barbarossa: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Wikilinky Značky: úprava z mobilu úprava z mobilného webu |
dBez shrnutí editace |
||
Riadok 56:
Samotné sovietske ozbrojené sily mali krátko po začiatku bojov v 187 [[Divízia (vojenstvo)|divíziách]] na bojisku necelé 3 milióny mužov, 38 000 diel a mínometov, vyše 9 917 vojenských lietadiel<ref>Miroslav Šnajdr: ''Operace Barbarossa / letecká válka 22. června 1941'', Votobia, Olomouc, 2003, s. 79 – 82</ref> a až 13 100 tankov. Červená armáda sa však práve v tejto dobe nachádzala v štádiu prestavby a modernizácie. Len málo z jej skoro desaťtisíc lietadiel sa dalo porovnať s modernými strojmi Luftwaffe. Navyše takmer polovica strojov bola v nevyhovujúcom technickom stave. Na nové stíhacie stroje [[Jak-1]], či [[MiG-3]], ktoré sa v tom čase začali dodávať vzdušným silám, sa piloti sotva začali precvičovať. Podobne to bolo i s bombardovacími a bojovými [[Pe-2]] a [[Il-2]]. Základom boli nemoderné [[I-16]], alebo ešte zastaranejšie [[I-153]].
[[Súbor:Bt7 6.jpg|náhľad|vpravo|Sovietske tanky [[BT (tank)|BT]] patrili spolu s typom [[T-26]] k najrozšírenejším sovietskym tankom na začiatku operácie.]]
Sovietske tankové jednotky boli v tej dobe vybavené najmä tankmi [[BT-5]], [[BT-7]] a hlavne [[T-26]]. Aj keď nešlo o najmodernejšie konštrukcie boli tieto tanky „papierovo“ rovnocenné nemeckým strojom [[PzKpfw II]], [[LT-35|PzKpfw 35]] a [[LT-38|PzKpfw 38]]<ref>Steven Zaloga, James Grandsen: ''Soviet Tanks and Combat Vehicles of World War Two.'' Arms and Armour Press, London, 1984, s. 126</ref>, takisto väčšine starších typov [[PzKpfw III]]. Nasadenie sovietskych tankových vojsk bolo poznačené mnohými chybami. Závažné bolo najmä to že pred vojnou Stalin zlikvidoval väčšinu dôstojníckeho zboru Červenej armády. Tankové, či mechanizované [[zbor (vojenstvo)|zbory]] boli zrušené a ich tankové jednotky rozdelené medzi pechotné divízie. Keď sa začala vojna, neboli sovietske vojská schopné postaviť proti nemeckým tankovým klinom väčšie množstvá svojich obrnencov. Ak sa to aj podarilo, boli sovietske tanky rýchlo ničené útokmi nemeckých [[strmhlavý bombardér|strmhlavých bombardérov]]. Až polovica tankov Červenej armády bola v nevyhovujúcom technickom stave, chýbali náhradné diely, viazli aj dodávky pohonných hmôt. Chýbala kvalitná protitanková munícia. To všetko sa podpísalo pod ich slabosť. Významný bol i fakt, že dôstojnícky zbor nemal prakticky žiadne skúsenosti s vedením
Takzvaná [[Stalinova línia]], ktorú ZSSR budoval začiatkom [[30. roky 20. storočia|30. rokov]] na svojich západných hraniciach nebola pri nemeckom vpáde taktiež bojaschopná. Sčasti preto, že jej výzbroj bola demontovaná a odvezená do oblastí, ktoré ZSSR obsadil v roku [[1939]] a [[1940]], tamojšie opevnenia sa však v dobe napadnutia krajiny iba začínali stavať. Druhým problémom bola vtedajšia sovietska vojenská doktrína, tá počítala s tým, že ZSSR nikto nemôže nečakane napadnúť. Ak by sa aj tak stalo, jednotky Červenej armády ho mohutným [[protiútok]]om vytlačia na jeho vlastné územie a tam zničia. Neúspešná realizácia tohto plánu vyšla Sovietsky zväz v lete [[1941]] veľmi draho.
Riadok 77:
=== Začiatok útoku ===
[[Súbor:Operation Barbarossa.png|thumb|right|Pôvodný nemecký plán]]
Ráno [[22. jún]]a [[1941]] nacistické Nemecko spoločne so svojimi európskymi spojencami napadli Sovietsky zväz a začali tak jednu z
Samotný útok bol veľmi dobre pripravený a utajený. Medzi vojakmi pred začiatkom kolovali domnienky, že cieľom je prechod územím Sovietskeho zväzu (so Stalinovým požehnaním) a útok na kolónie Veľkej Británie. Sovietsky zväz bol do poslednej chvíle radovými vojakmi považovaný za spojenca Nemecka. Až večer 21. júna bol vojakom prečítaný Hitlerov propagandistický oznam vysvetľujúci dôvody napadnutia Sovietskeho zväzu.
Riadok 218:
Druhým podstatným faktom, pre ktorý svedčí množstvo dôkazov z viacerých zdrojov, bola v prvých dňoch bojov nečinnosť celých armádnych zborov. Vojaci jednoducho nebojovali, buď utiekli, alebo sa nechali zajať. Mnohí sovietski vojaci boli sklamaní z boľševikov a komunizmus všeobecne a medzi ľuďmi, ktorí si pamätali ako slušne sa k nim správali Nemci počas prvej svetovej vojny, jednoducho panovalo presvedčenie, že radšej nemeckí okupanti, ako sovietski komunisti<ref name="Solonin, VM"/>. Až neskôr sa ukázalo, že nemecké sily, ktoré vtrhli do krajiny v roku 1941, nekonajú ako ich predchodcovia v prvej svetovej vojne.
Ďalším kritickým omylom bolo precenenie schopností Červenej armády, najmä dôstojníckeho zboru na viacerých úrovniach. Sovietska armáda sa v predvojnovom období zúčastnila viacerých ozbrojených kampaní, jednak proti Poľsku a Fínsku, ale bojovala tiež na Ďalekom východe proti Japoncom a v španielskej občianskej vojne sa zapojila do bojov proti Frankistom. Kým možno považovať boje na Ďalekom východe a ťaženie proti Poľsku za úspešné, bojové akcie proti Fínsku sú považované za značne neúspešné. Aj keď sa červenej armáde podarilo v konečnom dôsledku zlomiť Fínsky odpor, bolo toto víťazstvo veľmi ťažko zaplatené. Najdôležitejším prínosom bolo neskoršie poučenie z chýb, ktoré urobili. Sovietske sily v Európskej časti ZSSR boli rozmiestnené pozdĺž hraníc a boli celkom nepripravené na okamžité vedenie bojových
Napriek tomu, že sovietske sily mali obrovský počet tankov a mechanizovanej techniky, ako boli ťahače diel. Tanky a ostatná pozemná technika trpeli značnou poruchovosťou, kvôli neskúsenosti posádok a nedostatku náhradných dielov, ktorý sa ťahal už od mierového obdobia, čo malo na svedomí značné výpadky v zásobovaní jednotiek a na to sa viažuce ďalšie problémy. Sovietske jednotky neboli konkurencieschopné rýchlo manévrujúcim a postupujúcim silám Osi aj kvôli svojej nízkej motorizácii. Ich tankové divízie mali na začiatku vojny síce takmer 2x viac tankov ako nemecké, ale o polovicu nákladných automobilov menej. Jednotky nestíhali zásobovať v boji svoje postupujúce tankové oddiely. Príkladom boli boje pri Grodne v júni 1941, kam bol poslaný 6. mechanizovaný zbor s asi 1000 tankmi vrátane asi 300 KV a T-34, ktorému sa ani nepodarilo doraziť na bojisko, pretože jeho jednotkám došlo palivo. Problémom bola často koordinácia, ktorú podľa väčšiny zdrojov okrem nedostatočných skúseností sťažoval aj nedostatok vysielačiek a spojovacej techniky. Niektorí však poukazujú, že počet vysielačiek vôbec nebol taký tragický, ako sa po skončení druhej svetovej vojny pokúšali podsúvať komunistickí historici. Podľa archívov bol počet vysielačiek a ich rozmiestnenie v štruktúrach červenej armády, približne rovnaký, ako v roku 1944 a 1945, takže tento fakt v žiadnom prípade nemohol hrať takú úlohu, aká mu bola prisudzovaná.<ref name="Solonin, VM"/> Na mobilitu rovnako nemalo vplyv nasadenie sovietskych hipomobilných (jazdeckých) jednotiek. Počas celej nasledujúcej vojny nasadzovali hipomobilné jednotky, a kone ako ťažné zvieratá obe strany.
| |||