Grécke povstanie: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d wikilinky |
wikilinky |
||
Riadok 92:
[[20. október|20. októbra]] [[1827]] došlo k [[Bitka pri Navarina|bitke pri Navarina]], v ktorej koaličná flotila počas troch hodín celkom zničila turecko-egyptsko-tuniské loďstvo. Turci prišli celkom o 61 lodí a 8 000 vojakov a námorníkov. Katastrofálna porážka osmanského loďstva znamenala, že [[Ibrahím Paša]] zostal so svojou armádou celkom odrezaný od [[Egypt]]a. Pozícia gréckych povstalcov sa výrazne zlepšila. V auguste [[1828]] [[Muhammad Alí]] podpísal dohodu o stiahnutí egyptských vojsk z [[Peloponéz|Moreje]].
Sultán Mahmúd II. sa v snahe zdôvodniť porážku v decembri [[1827]] obrátil na pobúrené moslimské obyvateľstvo s manifestom, v ktorom obvinil [[Rusko]] z podnecovaní gréckeho povstania a vyhlásil akkermanskú konvenciu z októbra [[1826]] za neplatnú. Cár [[Mikuláš I. (Rusko)|Mikuláš I.]] vyhlásil sultánovi [[26. apríl]]a [[1828]] vojnu. Ruským vojskám sa podarilo obsadiť [[Moldavsko]] a [[Valašsko (Rumunsko)|Valašsko]], ale zle vyzbrojená a diletantsky vedená armáda nebola príliš úspešná. Výsledky prišli až keď vedenie armády prevzal generál [[Ivan Ivanovič Dibič]] ([[1785]]{{--}}[[1831]]). V júni [[1829]] dobyl [[Silistra (mesto)|Silistru]], prekročil pohorie Balkán a [[22. august]]a [[1829]] po týždennom obliehaní vstúpil do [[Edirne|Drinopola]]. Medzitým na kaukazskom fronte operoval generál [[Ivan Fjodorovič Paskevič]] ([[1782]] – [[1856]]), ktorý už [[5. júl]]a [[1828]] dobyl [[Kars]] a [[14. september|14. septembra]] [[1829]] vstúpil do [[Erzurum]]u.
Rusko-turecká vojna sa skončila [[14. august]]a [[1829]] [[Drinopolský mír|drinopolským mierom]]. Ruské hranice sa posunuli k ústiu [[Dunaj]]a, dunajské kniežatstvá [[Moldavsko]] a Valašsko prešli pod ruský protektorát, bola potvrdená autonómia [[Srbsko|Srbska]] ako dedičného kniežatstva a bola uznaná autonómia [[Grécko|Grécka]].
| |||