Ján III. (Poľsko): Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Konakry (diskusia | príspevky)
dBez shrnutí editace
HPPA (diskusia | príspevky)
dBez shrnutí editace
Riadok 50:
 
== Vláda ==
Ako kráľ Ján III. Sobieski na jeseň 1674 opäť obnovil boje s [[Osmanská ríša|Osmanskou ríšou]] a získal na nej Podolie. V roku 1675 s vojskom porazil tatárske oddiely pod mestom [[Ľvov]]. Panovník sa pokúšal pevnejšie k Poľsko-litovskému kráľovstvu pripútať Kniežacie Prusko, ale bránili mu v tom boje s Osmanskou ríšou, ako aj nepriaznivá zahraničnopolitická situácia. Keď vyšlo najavo, že aj francúzsky kráľ [[Ľudovít XIV.]] paktuje s krajinami nepriateľsky naladenými voči Poľsku, kráľ zažal hľadať spojenectvo s [[Leopold I. (Svätá rímska ríša)|Leopoldom I.]], cisárom Svätej ríše rímskej. Na prelome 70-tych a 80-tych rokov došlo k postupnému zbližovaniu medzi Jánom III. Sobieskim a panovníkom Svätej ríše rímskej národa nemeckého [[Leopold I. (Svätá rímska ríša)|Leopoldom I.]] V marci 1683 napokon došlo k uzatvoreniu dohody o vzájomnej pomoci v prípade napadnutia treťou stranou. Na základe týchto dohôd šiel kráľ Ján III. Sobieski s vojskom na pomoc [[Viedeň|Viedni]], obliehanej na jeseň roku 1683 osmanskou armádou. Najmä vďaka jeho pomoci bolo osmanské obliehanie [[Viedeň|Viedne]] neúspešné a turecká armáda bola porazená v bitke 12. septembra. Poľské vojská porazili Osmanov aj 9. októbra 1683 v bitke pri [[Štúrovo|Štúrove]] (dobovo Parkan) a v decembri 1683 sa vrátili späť do [[Krakov]]a.
 
V roku 1684 panovník potvrdil vstup [[Republika oboch národov|Poľsko-litovského kráľovstva]] do Svätej ligy, ktorú tvorila [[Svätá ríša rímska národa nemeckého]], [[Benátska republika]] a [[Pápežský štát]], a ktorá bola namierená proti [[Osmanská ríša|Osmanskej ríši]]. V druhej polovici 80-tych rokov kráľ uskutočnil niekoľko nájazdov na poľsko-osmanské pohraničie, ale výpravy nepriniesli výraznejšie úspechy ani územné zisky.
[[Súbor: PalaceWilanow.jpg|náhľad|vpravo|Palác vo Wilanówe, ktorý dal postavaťpostaviť Ján III. Sobieski]]
 
Na konci života sa kráľ snažil zabezpečiť úspešné zvolenie svojho syna Jakuba Ľudovíta (1667 – 1737) za poľského kráľa, ale v tomto snažení nebol úspešný.