Samohybné delo: Rozdiel medzi revíziami

Iná koncepcia vznikla v [[30. roky 20. storočia|30. rokoch]] v [[Nemecko|Nemecku]], lebo Nemci potrebovali lacnejšiu verziu [[tank]]u čisto len pre podporu [[pechota|pechoty]]. Tanky boli totiž pomerne drahé, keďže potrebovali pomerne silný motor aby mohli podľa vtedajšej nemeckej koncepcie [[blesková vojna|bleskovej vojny]] viesť náročné manévre v rozmanitom teréne a pri tom bojovať proti druhým tankom. Napriek obrovskému množstvu prototypov nakoniec presadil len jeden typ, bol ním [[StuG III]] na podvozku tanku [[PzKpfw III]]. StuG je skratka z nemeckého „Sturmgeschütz“ - útočné delo. Tento termín sa ujal prakticky iba pre nemecké samohybné delá a niektoré [[Stíhač tankov|stíhače tankov]].

 

 

Boje na východnom fronte doviedli Sovietsky zväz na pokraj jeho možností. Aj tu bola na fronte akútne potrebná obrnená technika, ktorá mala byť podľa možnosti čo najlacnejšia. Sovietska koncepcia samohybného dela bola iná - útočné delo bolo zároveň stíhačom tankov. Podľa koncepčného zadania boli samohybné/útočné delá i tanky [[KV-2]], ktoré boli určené na prienik ťažkými opevneniami a podporu pechoty a tankov [[KV-1]]. Sovieti v priebehu vojny vyvinuli i [[SU-85]], [[SU-122]], [[SU-152]], ktoré boli zároveň úspešné stíhače tankov a v boji sa používali hlavne na ničenie silne pancierovaných nemeckých obrnencov. Samotná skratka „SU“ (po rusky tiež САУ - SAU, samochodnaja artilerijskaja ustanovka), voľne preložené ako samohybné delo, tiež svedčí o rôznej interpretácii rovnakého termínu. Prípad SU-122 a SU-152 je o to komplikovanejší, že boli vyzbrojené húfnicami, čo je pre [[Stíhač tankov|stíhače tankov]] veľmi netypické. Dôvodom bol ten, že Sovieti v tej dobe nemali k dispozícii v dostatočnom množstve žiadny iný kanón, schopný preraziť spredu pancier [[PzkpfwVI Tiger|Tigra]] alebo [[Panther (tank)|Panthera]] z väčšej vzdialenosti.