Dekréty prezidenta republiky: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
opr. |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 1:
{{Pracuje sa}}
[[Súbor:Benes.PNG|náhľad|[[Edvard Beneš]], prezident ČSR od 18. decembra 1935 do 7. júna 1948. 5. októbra 1938 abdikoval a 22. októbra odišiel do zahraničia. Po ustanovení [[Dočasné štátne zriadenie|exilovej vlády]] v Londýne 21. júla 1940 vystupoval ako prezident v exile a u [[Spojenci (druhá svetová vojna)|Spojencov]] hájil teóriu právnej kontinuity [[Prvá česko-slovenská republika|predmníchovskej ČSR]]. Na územie ČSR sa vrátil 2. apríla 1945.]]
'''Dekréty prezidenta republiky''' ({{vjz|ces|''dekrety presidenta republiky''}}) a '''ústavné dekréty prezidenta republiky''' ({{vjz|ces|''ústavní dekrety presidenta republiky''}}) boli dekréty vydávané prezidentom Československej republiky v [[Dočasné štátne zriadenie|Dočasnom štátnom zriadení]], od vydania ústavného dekrétu o ustanovení [[Štátna rada (Dočasné štátne zriadenie)|Štátnej rady]] [[21. júl]]a [[1940]] do [[27. október|27. októbra]] [[1945]], t. j. deň pred ustanovením [[Dočasné národné zhromaždenie|Dočasného národného zhromaždenia]]. Všetky dekréty a ústavné dekréty boli [[Ratihabícia|ratihabované]] ústavným zákonom č. 57/1946 Sb. z 5. marca 1946, ktorý prijalo Dočasné národné zhromaždenie.
Keďže počas celého obdobia vydávania dekrétov bol prezidentom len [[Edvard Beneš]], tieto dekréty sa často neformálne označujú ako '''dekréty prezidenta Beneša''' alebo '''Benešove dekréty'''.
== Historický a právny kontext ==
=== Rozpad ústavného poriadku v Československu ===
{{Hlavný článok|Druhá česko-slovenská republika}}
==== Politický vývoj po mníchovskej dohode – vládna kríza a abdikácia prezidenta ====
[[Súbor:Jan Syrový.jpg|náhľad|Generál J. Syrový, veliteľ [[Česko-slovenské légie|československých légií]] v Rusku, veterán [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] na ruskom fronte a [[Ruská občianska vojna|ruskej občianskej vojny]].]]
[[Mníchovská dohoda]], ktorú 30. septembra 1938 uzavreli predstavitelia [[Spojené kráľovstvo|Spojeného kráľovstva]], [[Tretia francúzska republika|Francúzska]], [[Nacistické Nemecko|Nemecka]] a [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Talianska]] pre [[Prvá česko-slovenská republika|Československú republiku]] (ČSR) znamenala stratu pohraničného pásu územia obývaného prevažne [[Nemci|Nemcami]] v prospech Nemecka, čo nielen zmenšovalo jej rozlohu, ale prenechaním väčšiny [[Česko-slovenské opevnenie|pohraničného opevnenia]] aj výrazne znižovalo jej obranyschopnosť voči príp. nemeckému vojenskému útoku. Vláda ČSR sa na mimoriadnom rokovaní 30. septembra zhodla na prijatí dohody. [[Zoznam prezidentov Česko-Slovenska|Prezident republiky]] E. Beneš tvrdil, že odmietnutím dohody by síce ČSR vstúpila do spravodlivej vojny, zároveň by to ale znamenalo jej porážku. Členovia vlády sa zhodovali v tomto názore a bez hlasovania dohodu prijali. Učinili tak v rozpore s [[Ústava Československej republiky (1920)|ústavou]], podľa ktorej muselo zmenu štátneho územia odsúhlasiť Národné zhromaždenie (NZ) vo forme ústavného zákona (§ 64 ods. 1).
Prijatie mníchovskej dohody vyvolalo vládnu krízu. 4. októbra 1938 rezignovala prvá vláda [[Jan Syrový|Jana Syrového]] (tzv. [[vláda obrany republiky]]) a 5. októbra podal rezignáciu prezident E. Beneš, pričom tak učinil na nátlak zo strany Nemecka. V ČSR začal vytvárať nový [[politický systém]] a [[politický režim]], ktorý postupne inkorporoval [[Autoritarizmus|autoritárske]] prvky. Pre obdobie po Mníchovskej dohode sa zaužívalo označenie [[Druhá česko-slovenská republika|druhá česko-slovenská republika]] (Č-SR).
{{Citát|Rozhodnutie je hrozné, ale nie je nečestné pre nás, pretože podliehame presile činiteľov, ktorí ešte včera na nás insistovali, aby sme vyhoveli Poľsku a ktorí pred niekoľkými dňami hovorili, že môžeme mobilizovať.<br>
Preident nemôže než navrhnút prijatie ultimáta.<br>
Ak by sme neprijali, urobili by sme čestnú vojnu, ale stratili by sme samostatnosť a národ by bol vyvraždený. Ta sa na to tiež pozerali zástupcovia politických strán.<br>
[...]<br>
Predseda vlády generál Syrový poznamenal, že v predchádzajúcej ministerskej rade, dnešného dopoludnia konanej, nebolo tiež po dlhých debatách nájdené iné východisko.|protokol z mimoriadnej schôdze vlády za účasti prezidenta E. Beneša 30. septembra 1938 so začiatkom o 11:30<ref>Hlušičková, R. Protifašistický..., s. 102</ref>|300|Georgia|100}}
Podľa § 59 ústavy malo byť do 14 dní po abdikácii prezidenta zvolané NZ, aby zvolilo nového prezidenta. K tomu nedošlo a preto podľa § 60 ústavy výkon prezidentskej funkcie pripadol vláde. V tomto „[[Interregnum|interregne]]“ došlo k viacerým krokom, ktoré boli v rozpore s ústavou.
==== „Zdecimovanie“ parlamentu ====
27. októbra 1938 prijal Stály výbor NZ opatrenie (č. 253/1938 Zb.), podľa ktorého zanikali mandáty tých poslancov NZ, ktorí sa prihlásili k inej národnosti než k [[Česi|českej]], [[Slováci|slovenskej]] alebo [[Rusi|ruskej]] ([[Malorusi|maloruskej]]) a k 18. septembru 1938 mali riadne bydlisko na území obsadenom cudzou mocnosťou{{#tag:ref|V intenciách autorov opatrenai išlo o územie odstúpené na základe mníchovskej dohody, ale ustanovenia opatrenia sa v konečnom dôsledku dotkli aj území odstúpených [[Maďarské kráľovstvo|Maďarsku]] (pozri [[prvá viedenská arbitráž]] z 22. novembra 1938) a [[Druhá poľská republika|Poľsku]].|group=pozn}} alebo po 18. septembri 1938 toto územie opustili, pokiaľ do ôsmich dní od vyhlásenia opatrenia (tzn. do 4. novembra 1938) nepodpísali bezvýhradný poslanecký sľub podľa § 22 ústavy.<ref>Pozri: §§ 1 a 2 opatření Stálého výboru č. 253/1938 Sb. ze dne 27. října 1938 o zániku mandátů některých členů Národního shromáždění. ''Sbírka zákonů a nařízení státu československého''. Ročník 1938, částka 87, vydána dne 30. října 1938, s. [http://ftp.aspi.cz/opispdf/1938/087-1938.pdf 1079].</ref>
{{Citát|Sľubujem, že budem verný republike Československej a že budem zachovávať zákony a mandát svoj zastávať podľa najlepšieho vedomia a svedomia.|sľub člena NZ podľa § 22 ústavy<ref>''„Slibuji, že budu věren republice Československé a že budu zachovávati zákony a mandát svůj zastávati podle svého nejlepšího vědomí a svědomí“''</ref>|300|Georgia|100}}
Pritom na uprázdnené mandáty sa nepovolávali náhradníci. Ministerstvo vnútra vyhláškou č. 91.604/38-39 z 11. novembra 1938 oznámilo, že v dôsledku tohto opatrenia bolo 30. októbra mandátu pozbavených 66 poslancov a 31 senátorov a 10. novembra traja poslanci a dvaja senátori. Stalo sa tak v rozpore s ústavným poriadkom, keďže členovia NZ boli volení podľa zásady [[Volebný sytém#Systém pomerného zastúpenia (Proporčný volebný systém)|pomerného zastúpenia]] a teda ich mandát sa neviazal na volebný obvod na okupovanom území, ale zastupovali všetkých voličov v ČSR.<ref>{{Harvbz|Pavlíček|2002|St=8}}</ref> Počet členov Poslaneckej snemovne a Senátu NZ bol stanovený ústavou a Stály výbor NZ nemal v právomoci v tomto smere vykonávať zmeny (to bolo možné len ústavným zákonom). Navyše zbaviť časť členov NZ mandátu nebolo možné ani zákonom, nieto ešte rozhodnutím Stáleho výboru NZ. Rovnako protiústavné bolo spojiť mandát s národnostnou príslušnosťou.<ref>{{Harvbz|Gronský|2005|St=280}}, pozn. 8</ref> V NZ tak ostalo pôsobiť 231 z pôvodných 300 poslancov a 117 z pôvodných 150 senátorov.
==== Autonómia Slovenska a Podkarpatskej Rusi ====
V rámci Č-SR došlo k udeleniu autonómie pre [[Slovenská krajina#Autonómna Slovenská krajina (1938 – 1939)|Slovenskú krajinu]] (pozri [[Žilinská dohoda]] zo 6. októbra a [[ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny]] z 22. novembra) a [[Podkarpatskú Rus#Vyhlásenie autonómie (1938)|Podkarpatskú Rus]] (22. novembra). Na Slovensku začala [[Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty|Hlinkova slovenská ľudová strana]] (HSĽS) s monopolizáciou štátnej moci a likvidáciou ostatných politických strán, čo zavŕšila nedemokratickými [[Voľby do Snemu Slovenskej krajiny v roku 1938|voľbami do Snemu Slovenskej krajiny]] 18. decembra 1938. HSĽS tak vytvorila politický režim, ktorý sa 14. marca 1939 preniesol do [[Slovenská republika (1939 – 1945)|Slovenského štátu]], vyhláseného už pod tlakom zo strany Nemecka a v rozpore s ústavou (pozri [[vznik Slovenského štátu]]).
==== Voľba nového prezidenta ====
Až 30. novembra 1938 došlo k voľbe nového prezidenta. NZ zaň zvolilo dovtedajšieho prezidenta [[Najvyšší správny súd (Česko-Slovensko)|Najvyššieho správneho súdu]] [[Emil Hácha|Emila Háchu]], ktorý získal 272 z 312 platných hlasov (40 hlasovacích lístkov bolo prázdnych). Hoci pri jeho voľbe bola prítomná nadpolovičná väčšina (352 zo 450 členov NZ) a hlas mu odovzdala vyše trojpätinová väčšina (272 členov NZ), mandát prezidenta bol neskôr spochybnený napr. [[František Weyr|Františkom Weyrom]] tým, že nebola dodržaná ústavná lehota k voľbe prezidenta a k jeho voľbe nebol pozvaný plný počet členov NZ, ktoré bolo zvolené v roku 1935.
15. decembra 1938 bol prezident E. Hácha zmocnený (pozri [[Zmocňovací zákon (1938)|zmocňovací zákon]]), aby vydal [[Oktrojovaná ústava|oktrojovanú ústavu]], k čomu už ale nedošlo.
{{Citát|Dnes je isté, že jednoducho nemôžeme pokračovať ani programovo, ani metodicky v politike, ktorú sme uskutočňovali až do septembra dnešného roku. Naše vzťahy medzinárodné sú dnes určované novou zemepisnou situáciou štátu a novými mocenskými pomermi v Európe. Náš vnútorný poriadok je tiež zmenený. Pomer medzi krajinami českými a SLovenskom i Podkarpatskou Rusou sa upravuje na novom základe.|[[Rudolf Beran]]<ref>''„Dnes je jisto, že nemůžeme prostě pokračovati ani programově, ani metodicky v politice, kterou jsme uskutečňovali až do září letošního roku. Naše vztahy mezinárodní jsou dnes určovány novou zeměpisnou situací státu a novými mocenskými poměry v Evropě. Náš vnitřní řád je také změněn. Poměr mezi zeměmi českými a Slovenskem i Podkarpatskou Rusí se upravuje na novém základě.“'' http://www.psp.cz/eknih/1935ns/ps/stenprot/156schuz/s156002.htm</ref>|300|Georgia|100}}
Pokus českej politickej elity udržať štát na odlišných ideových a politických základoch prispôsobených politickej orientácii Nemecka bol neúspešný. Nemecký [[Führer|vodcom]] [[Adolf Hitler]] totiž nemal záujem na zachovaní Č-SR. Nemecké kalkulácie na prelome rokov 1938 a 1939 sa zaoberali len otázkou ako a kedy pristúpiť k finálnej likvidácii Č-SR a aký bude osud [[Slovenská krajina#Autonómna Slovenská krajina (1938 – 1939)|Slovenskej krajiny]].
==== Vyhlásenie Slovenského štátu, Karpatskej Ukrajiny a vojenské obsadenie Čiech a Moravy ====
[[Súbor:TisoEnAlemaniaEnMarzode1939.png|náhľad|[[Jozef Tiso]] počas návštevy Berlína 13. marca 1939.]]
[[Súbor:Bundesarchiv B 145 Bild-F051623-0206, Berlin, Besuch Emil Hacha, Gespräch mit Hitler.jpg|náhľad|Rokovanie delegácie ústrednej česko-slovenskej vlády s čelnými predstaviteľmi Nemecka v Berlíne v noci zo 14. na 15. marca 1939. Zľava: F. Chvalkovský, E. Hácha, A. Hitler, [[Hermann Göring]], J. von Ribbentrop a [[Wilhelm Keitel]].]]
14. marca 1939 krátko po poludní sa Snem Slovenskej krajiny uzniesol na vyhlásení samostatného Slovenského štátu. Prezident E. Hácha a minister zahraničných vecí [[František Chvalkovský]] popoludní 14. marca odcestovali do [[Berlín]]a na rokovanie, ktoré sa podľa ich predstáv malo týkať slovenskej otázky. Po nočnom rokovaní v spoločnosti vodcu A. Hitlerom, ministra zahraničných vecí [[Joachim von Ribbentrop|Joachimom von Ribbentropom]] a iných vedúcich činiteľov Nemecka boli donútení podpísať protokol, podľa ktorého vložili ''„osud českého národa a krajiny s plnou dôverou do rúk vodcu Nemeckej ríše“'' a podmienky bezpodmienečnej kapitulácie Č-SR. Následne ráno 15. marca začalo vojenské obsadzovanie Čiech a Moravy.
{{Citát|Vodca a ríšsky kancelár prijal dnes v prítomnosti ministra zahraničných vecí von Ribbentropa československého štátneho prezidenta Dr. Háchu a československého ministra zahraničných vecí Dr. Chvalkovského na ich prianie. Na schôdzke bola úplne otvorene prerokovaná vážna situácia, ktorá nastala v dôsledku udalostí posledných týždňov na doterajšom československom štátnom území. Obe strany vyjadrili súhlasné presvedčenie, že cieľom všetkého úsilia musí byť zaistenie pokoja, poriadku a mieru v tejto časti strednej Európy. Československý štátny prezident vyhlásil, že k tomuto cieľu a dosiahnutiu konečného upokojenia vkladá osud českého národa a krajiny s plnou dôverou do rúk vodcu Nemeckej ríše. Vodca prijal toto vyhlásenie a vyjadril svoje rozhodnutie vziať český národ pod ochranu Nemeckej ríše a zaručiť mu autonómny vývoj zodpovedajúci jeho národnej svojbytnosti.|protokol o rokovaní A. Hitlera s prezidentom republiky E. Háchom z 15. marca 1938<ref>{{Harvbz|Gronský|2005|St=337}}</ref>|300|Georgia|100}}
Dokumenty, ktoré E. Hácha s F. Chvalkovským podpísali boli z ústavného hľadiska neplatné. Jednak boli podpísané pod hrubým nátlakom a bez toho, že by bol prezident k takémuto aktu ústavne (prinajmenšom so zmocnením NZ) oprávnený, jednak išlo o porušenie záväzkov, na ktoré Nemecko pristúpilo o. i. mníchovskou dohodou i porušenie všeobecne uznávaných zásad medzinárodného práva ako takého.<ref>{{Harvbz|Gronský|2005|St=337}}, pozn. 37</ref>
Voči tomuto aktu preto protestovali veľmoci.
=== Otázka existencie Česko-Slovenska po 15. marci 1939 ===
==== Zastupiteľské úrady ako nositelia štátnej kontinuity (tzv. vyslanecká teória) ====
==== Aktivity Edvarda Beneša a založenie Československého národného výboru ====
==== Uznanie Dočasného štátneho zriadenia ====
==== Otázka štátnej a právnej kontinuity predmníchovskej ČSR v politike veľmocí ====
=== Vydávanie dekrétov ako dočasná forma legislatívnej činnosti ===
==== Dekréty v londýnskom exile ====
==== Dekréty na oslobodenom území ====
== Dekréty vo vzťahu k nariadeniam Slovenskej národnej rady ==
== Historický a právny kontext ==
Prezidentské dekréty boli výrazom mimoriadnych [[vojna|vojnových]] a povojnových pomerov a neexistencie česko-slovenského zákonodarného zboru ([[parlament]]u). Riešili predovšetkým otázku prevzatia moci na oslobodených územiach, obnovy predvojnových a zriadenie nových [[Orgán štátnej správy|orgánov a inštitúcií štátnej správy]], postavenie [[Nemci|nemeckého]] a [[Maďari|maďarského]] obyvateľstva na česko-slovenskom území, potrestanie spolupráce s nepriateľom v čase vojny, [[konfiškácia|konfiškáciu]] nepriateľského majetku aj [[znárodnenie]] kľúčového priemyslu. Všetky dekréty pripravovala a schvaľovala česko-slovenská vláda, podpisoval ich prezident republiky a príslušný rezortný [[minister]] a v prípade ústavných dekrétov všetci členovia [[vláda|vlády]]; väčšina z nich mala celoštátnu pôsobnosť.
Řádek 23 ⟶ 80:
Zástancovia dekrétov poukazujú na to, že ide o opatrenia z historicky pomerne vzdialeného obdobia, ktoré má dnes len malú relevantnosť (ide o „mŕtve bezprávie“, nemecky ''totes Unrecht''), že vyhnanie Nemcov bolo potvrdené veľmocenskou dohodou v [[Postupimská konferencia|Postupime]] a v čase, keď k nemu došlo, neboli postupy etnického čistenia územia pokladané za nič výnimočného: tak ako dnes už nemožno prehodnocovať majetkové konfiškácie po [[bitka na Bielej hore|bitke na Bielej hore]], alebo vyhnanie Židov z Egypta, nie je možné vracať sa k viac ako polstoročie starej histórii. Ďalej poukazujú na to, že kým v právnych štátoch v čase mieru platí princíp [[prezumpcia neviny]], v čase vojny a ako následok vojny, ktorá je rozpútania určitým štátom alebo národom, platí zásada [[kolektívna vina|kolektívnej zodpovednosti]]. Ďalej sa argumentuje tým, že nemecká menšina nebola zbavená česko-slovenskej štátnej príslušnosti česko-slovenským úradmi až po [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojne]], ale že sa jej sama zbavila už v roku [[1938]], keď sa [[sudetskí Nemci]] stali ríšskymi príslušníkmi nacistického [[Tretia ríša|Nemecka]], o čo sa usilovali od druhej polovice tridsiatych rokov prostredníctvom [[Sudetonemecká strana|Sudetonemeckej strany]] (''Heim ins Reich'').
== Poznámky ==
<references group="pozn"/>
== Referencie ==
{{Referencie}}
== Použitá literatúra ==
* {{Citácia Harvard
| Priezvisko = Pavlíček
| Meno = Václav
| OdkazNaAutora =
| Príspevok = Dekrety prezidenta republiky
| PriezviskoEditora1 = Jech
| MenoEditora1 = Karel
| OdkazNaEditora1 = Karel Jech
| PriezviskoEditora2 = Kaplan
| MenoEditora2 = Karel
| OdkazNaEditora2 = Karel Kaplan
| Rok = 2002
| Titul = Dekrety prezidenta republiky 1940 – 1945 : Dokumenty
| Vydanie = 2.
| Miesto = Brno
| Vydavateľ = Nakladatelství Doplněk
| ISBN = 8072391151
| Strany = 7-43
}}
{{Cs-timeline-zmluvy}}
| |||