Wikipédia

Dekréty prezidenta republiky: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Bez shrnutí editace
Bez shrnutí editace
Riadok 1:
{{Pracuje sa}}
[[Súbor:Benes.PNG|náhľad|[[Edvard Beneš]], prezident ČSR od 18. decembra 1935 do 7. júna 1948. 5. októbra 1938 abdikoval a 22. októbra odišiel do zahraničia. Po ustanovení [[Dočasné štátne zriadenie|exilovej vlády]] v Londýne 21. júla 1940 vystupoval ako prezident v exile a u [[Spojenci (druhá svetová vojna)|Spojencov]] hájil teóriu právnej kontinuity [[Prvá česko-slovenská republika|predmníchovskej ČSR]]. Na územie ČSR sa vrátil 2. apríla 1945.]]
'''Dekréty prezidenta republiky''' ({{vjz|ces|''dekrety presidenta republiky''}}) a '''ústavné dekréty prezidenta republiky''' ({{vjz|ces|''ústavní dekrety presidenta republiky''}}) boli dekréty vydávané prezidentom [[Prvá česko-slovenská republika|Československej republiky]] (ČSR) v [[Dočasné štátne zriadenie|Dočasnom štátnom zriadení]], od vydania ústavného dekrétu o ustanovení [[Štátna rada (Dočasné štátne zriadenie)|Štátnej rady]] [[21. júl]]a [[1940]] do [[27. október|27. októbra]] [[1945]], t. j. deň pred ustanovením [[Dočasné národné zhromaždenie|Dočasného národného zhromaždenia]]. Všetky dekréty a ústavné dekréty boli [[Ratihabícia|ratihabované]] ústavným zákonom č. 57/1946 Sb. z 5. marca 1946, ktorý prijalo Dočasné národné zhromaždenie.
 
Keďže počas celého obdobia vydávania dekrétov bol prezidentom len [[Edvard Beneš]], tieto dekréty sa často neformálne označujú ako '''dekréty prezidenta Beneša''' alebo '''Benešove dekréty'''.
 
== Historický a historickoprávny kontext ==
=== Rozpad ústavného poriadku v ČeskoslovenskuČSR ===
{{Hlavný článok|Druhá česko-slovenská republika}}
==== Politický vývoj po mníchovskej dohode – vládna kríza a abdikácia prezidenta ====
{{Hlavný článok|Mníchovská dohoda|Vláda obrany republiky|Druhá vláda Jana Syrového}}
[[Súbor:Jan Syrový.jpg|náhľad|Armádny generál J.[[Jan Syrový]], veliteľ [[Česko-slovenské légie|československých légií]] v Rusku, veterán [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] a [[Ruská občianska vojna|ruskej občianskej vojny]] bol v roku 1926 ministrom národnej obrany v [[Druhá vláda Jana Černého|druhej vláde Jana Černého]]. 22. septembra 1938 ho – v čase vrcholiacej krízy v československo-nemeckých vzťahoch – prezident E. Beneš vymenoval za predsedu a ministra národnej obrany úradníckej vlády, ktorá hneď nasledujúci deň vyhlásila [[Všeobecná mobilizácia v roku 1938|mobilizáciu]] (č. 183/1938 Zb. z. a n.), ale o týždeň neskôr sa podriadila mníchovskej dohode.]]
[[Mníchovská dohoda]], ktorú 30. septembra 1938 medzi 02:00 a 03:00 nadránom podpísali predstavitelia [[Spojené kráľovstvo|Spojeného kráľovstva]], [[Tretia francúzska republika|Francúzska]], [[Nacistické Nemecko|Nemecka]] a [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Talianska]] pre [[Prvá česko-slovenská republika|Československú republiku]] (ČSR) znamenala stratu pohraničného pásu územia obývaného prevažne [[Nemci|Nemcami]] v prospech Nemecka, čím sa výrazne oslabila obranyschopnosť voči príp. nemeckému vojenskému útoku, keďže na tomto území sa nachádzala väčšina [[Česko-slovenské opevnenie|pohraničného opevnenia]]. Ministerstvo zahraničných vecí ČSR text dohody oficiálne obdržalo okolo 06:00 ráno a o 09:45 začala mimoriadna schôdza vlády (tzv. [[vláda obrany republiky]]), na ktorej predseda vlády armádny generál (arm. gen.) [[Jan Syrový]] označil situáciu za ''„voľbu medzi vraždou alebo samovraždou“''. Padol názor o tom, že ''„teoreticky je možné ''[...]'' mníchovskú dohodu odmietnuť, po čom by nasledoval vpád Nemecka, vojna, v ktorej by nikto s nami nešiel, a napadnutie Poľskom. Je pochybné, či by za tejto situácie [[Sovietsky zväz|Sovieti]] nám chceli pomôcť a či by ich pomoc bola účinná“''.<ref>dokumenty, s. 99</ref>
 
Vláda ČSR sa na druhom mimoriadnom rokovaní (o 11:30), ktoré prebiehalo za účasti [[Zoznam prezidentov Česko-Slovenska|Prezident republiky]] [[Edvard Beneš|Edvarda Beneša]] zhodla na prijatí dohody. Prezident E. Beneš tvrdil, že odmietnutím by sa ČSR dostala do vojnového konfliktu, ktorý by z jej strany síce bol legitímnym, ale zároveň by znamenal jej porážku, stratu samostatnosti a represálie na domácom obyvateľstve. Členovia vlády sa v tomto názore zhodovali a bez hlasovania dohodu prijali. Učinili tak v rozpore s [[Ústava Československej republiky (1920)|ústavou]], podľa ktorej muselo zmenu štátneho územia odsúhlasiť Národné zhromaždenie (NZ) vo forme ústavného zákona (§ 64 ods. 1).
Řádek 22 ⟶ 23:
Okolo poludnia oznámil prezident E. Beneš v [[Kolovratský palác (Praha, Valdštejnská)|Kolowratskom paláci]], že on i vláda sa rozhodli prijať mníchovskú dohodu. Následne sa snažil o potrebe tohto kroku presvedčiť [[Stály výbor obrany republiky]]. Arm. gen. [[Sergej Nikolajevič Vojcechovski]] navrhol, aby sa ČSR postavila na vojenský odpor, arm. gen. J. Syrový kontroval tým, že súčasné vojenské možnosti sú prakticky nulové. Napokon okolo 17:00 arm. gen. J. Syrový vystúpil s oznámením o prijatí mníchovskej dohody v relácii ''[[Rádiožurnál]]'' v [[Česko-slovenský rozhlas|Československom rozhlase]]. Tretia schôdza vlády, ktorá sa začala o 17:15 sa venovala už len otázkam súvisiacim s evakuáciou územia, ktoré malo byť odstúpené Nemecku.
 
Prijatie mníchovskej dohody vyvolalo vládnu krízu. 4. októbra 1938 rezignovala vláda arm. gen. J. Syrového, ktorý bol vzápätí poverený zostavením novej úradníckej vlády (pozri [[druhá vláda Jana Syrového]]). 5. októbra podal rezignáciu prezident E. Beneš. Učinil tak na nátlak zo strany Nemecka, keďže nemecký [[Führer#Hitler ako vodca štátu a strany|vodca a ríšsky kancelár]] [[Adolf Hitler]] hrozil, že ''„inak budú vykonané represálie proti ''[československému]'' štátu“''.<ref>Citované slová [[Alfréd Meissner|Alfréda Meissnera]]. Pozri: {{Harvbz|Pavlíček|2002|Sst=8-9}}, pozn. 3</ref> Z tohto dôvodu bola abdikácia neskôr vyhlásená za neplatnú, hoci otázka o platnosti či neplatnosti abdikácie ostáva dodnes otvorená.
 
{{Citát|Pomery sa zmenili tak, že by moja osoba ako osoba politika mohla byť eventuálne prekážkou vývoja, ktorému sa musí náš štát prispôsobovať, najmä tiež z hľadiska medzinárodného a vzhľadom k potrebe získať urýchlene pokoj v celom našom okolí a dobrý pomer a spoluprácu so susedmi.<br>
Řádek 31 ⟶ 32:
 
==== Redukcia Národného zhromaždenia ====
{{Hlavný článok|Opatrenie Stáleho výboru Národného zhromaždenia o zániku mandátov niektorých členov Národného zhromaždenia}}
27. októbra 1938 prijal Stály výbor NZ opatrenie (č. 253/1938 Zb. z. a n.), podľa ktorého zanikali mandáty tých poslancov NZ, ktorí sa prihlásili k inej národnosti než k [[Česi|českej]], [[Slováci|slovenskej]] alebo [[Rusi|ruskej]] ([[Malorusi|maloruskej]]) a k 18. septembru 1938 mali riadne bydlisko na území obsadenom cudzou mocnosťou{{#tag:ref|V intenciách autorov opatrenai išlo o územie odstúpené na základe mníchovskej dohody, ale ustanovenia opatrenia sa v konečnom dôsledku dotkli aj území odstúpených [[Maďarské kráľovstvo|Maďarsku]] (pozri [[prvá viedenská arbitráž]] z 22. novembra 1938) a [[Druhá poľská republika|Poľsku]].|group=pozn}} alebo po 18. septembri 1938 toto územie opustili, pokiaľ do ôsmich dní od vyhlásenia opatrenia (tzn. do 4. novembra 1938) nepodpísali bezvýhradný poslanecký sľub podľa § 22 ústavy.<ref>Pozri: §§ 1 a 2 opatření Stálého výboru č. 253/1938 Sb. z. a n. ze dne 27. října 1938 o zániku mandátů některých členů Národního shromáždění. ''Sbírka zákonů a nařízení státu československého''. Ročník 1938, částka 87, vydána dne 30. října 1938, s. [http://ftp.aspi.cz/opispdf/1938/087-1938.pdf 1079].</ref>
 
Řádek 38 ⟶ 40:
 
==== Autonómia Slovenska ====
{{Hlavný článok|Slovenské autonomistické hnutie|Ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny|Slovenská krajina (1938 – 1939)}}
[[Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty|Hlinkova slovenská ľudová strana]] (HSĽS) využila zložitú medzinárodnú situáciu, v ktorej sa ČSR ocitla k vystupňovaniu svojich autonomistických požiadaviek. 6. októbra 1938 sa v Žiline stretol Výkonný výbor HSĽS s predstaviteľmi časti politických strán pôsobiacich na Slovensku, aby spoločne podporili návrh ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny z júla 1938, ktorý poslanci HSĽS predložili v NZ 17. augusta 1938. Zúčastnené strany uzavreli [[Žilinská dohoda|žilinskú dohodu]] a [[Manifest slovenského národa]]
 
Řádek 44 ⟶ 46:
 
==== Autonómia Podkarpatskej Rusi ====
{{Hlavný článok|[[Podkarpatská Rus#Začlenenie do Česko-slovenskej republiky (1919 – 1938)|PodkarpatskáZákon Ruso autonómii vPodkarpatskej ČSR]]Rusi}}
Na základe tzv. [[Saintgermainská zmluva (1919, menšia)|minoritná saintgermainská zmluva]] z 10. septembra 1919 bolo územie Podkarpatskej Rusi oficiálne pričlenené k ČSR, pričom ČSR sa v zmluve zaviazala, že ''„zriadi územie Rusínov juhokarpatských v hraniciach určených poprednými mocnosťami spojenými a združenými, v rámci štátu česko-slovenského ako samosprávnu jednotku, ktorá bude vybavená najširšou samosprávou zlučiteľnou s jednotnosťou štátu česko-slovenského“'' (čl. 10). Túto zásadu obsahovala aj ústava z 29. februára 1920 (§ 3). K realizácii autonómie ale nedošlo. Ústupky ústrednej vlády voči slovenským autonomistickým požiadavkám otvorili túto otázku.
 
Řádek 51 ⟶ 53:
Politický vývoj Podkarpatska prebiehal podobne ako na Slovensku. Došlo k zrušeniu úradu guvernéra a vytvoreniu autonómnej vlády, avšak Snem nebol ustanovený. Povolená bola len jedna politická strana ([[Strana ukrajinskej národnej jednoty]]). Autonómna vláda zaviedla názov Karpatská Ukrajina.
 
==== Voľba nového prezidenta a prijatie zmocňovacieho zákona ====
{{Hlavný článok|Voľba prezidenta Česko-Slovenskej republiky v roku 1938|Zmocňovací zákon (1938)}}
Až 30. novembra 1938 došlo k voľbe nového prezidenta. NZ zaň zvolilo dovtedajšieho prezidenta [[Najvyšší správny súd (Česko-Slovensko)|Najvyššieho správneho súdu]] [[Emil Hácha|Emila Háchu]], ktorý získal 272 z 312 platných hlasov (40 hlasovacích lístkov bolo prázdnych). Hoci pri jeho voľbe bola prítomná nadpolovičná väčšina (352 zo 450 členov NZ) a hlas mu odovzdala vyše trojpätinová väčšina (272 členov NZ), mandát prezidenta bol neskôr spochybnený napr. [[František Weyr|Františkom Weyrom]] tým, že nebola dodržaná ústavná lehota k voľbe prezidenta a k jeho voľbe nebol pozvaný plný počet členov NZ, ktoré bolo zvolené v roku 1935.
 
15. decembra 1938 bol prezident E. Hácha zmocnený (pozri [[Zmocňovací zákon (1938)|zmocňovací zákon]]), aby vydal [[Oktrojovaná ústava|oktrojovanú ústavu]], k čomu už ale nedošlo.
 
{{Citát|Dnes je isté, že jednoducho nemôžeme pokračovať ani programovo, ani metodicky v politike, ktorú sme uskutočňovali až do septembra dnešného roku. Naše vzťahy medzinárodné sú dnes určované novou zemepisnou situáciou štátu a novými mocenskými pomermi v Európe. Náš vnútorný poriadok je tiež zmenený. Pomer medzi krajinami českými a SLovenskom i Podkarpatskou Rusou sa upravuje na novom základe.|[[Rudolf Beran]]<ref>''„Dnes je jisto, že nemůžeme prostě pokračovati ani programově, ani metodicky v politice, kterou jsme uskutečňovali až do září letošního roku. Naše vztahy mezinárodní jsou dnes určovány novou zeměpisnou situací státu a novými mocenskými poměry v Evropě. Náš vnitřní řád je také změněn. Poměr mezi zeměmi českými a Slovenskem i Podkarpatskou Rusí se upravuje na novém základě.“'' http://www.psp.cz/eknih/1935ns/ps/stenprot/156schuz/s156002.htm</ref>|300|Georgia|100}}
Řádek 60 ⟶ 63:
Pokus českej politickej elity udržať štát na odlišných ideových a politických základoch prispôsobených politickej orientácii Nemecka bol neúspešný. Nemecký [[Führer|vodcom]] [[Adolf Hitler]] totiž nemal záujem na zachovaní Č-SR. Nemecké kalkulácie na prelome rokov 1938 a 1939 sa zaoberali len otázkou ako a kedy pristúpiť k finálnej likvidácii Č-SR a aký bude osud [[Slovenská krajina#Autonómna Slovenská krajina (1938 – 1939)|Slovenskej krajiny]].
 
==== Faktický zánik Česko-Slovenskej republiky 15. marca 1939 ====
==== Vyhlásenie Slovenského štátu, samostatnej Karpatskej Ukrajiny a vojenské obsadenie Čiech a Moravy ====
{{Hlavný článok|Vznik Slovenského štátu|Vznik samostatnej Karpatskej Ukrajiny|Protektorát Čiech a Moravy}}
[[Súbor:TisoEnAlemaniaEnMarzode1939.png|náhľad|[[Jozef Tiso]] počas návštevy Berlína 13. marca 1939.]]
Řádek 76 ⟶ 79:
=== Otázka existencie Česko-Slovenska po 15. marci 1939 ===
==== Zastupiteľské úrady ako nositelia štátnej kontinuity (tzv. vyslanecká teória) ====
{{Hlavný článok|Vyslanecká teória}}
==== Aktivity Edvarda Beneša a založenie Československého národného výboru ====▼
[[Súbor:Stefan Osusky (1939).jpg|náhľad|[[Štefan Osuský]]]]
==== Uznanie Dočasného štátneho zriadenia ====▼
16. marca 1939 o 18:30 odoslal minister zahraničných vecí F. Chvalkovský všetkým česko-slovenským zastupiteľským úradom telegram s inštrukciou, aby odovzdali svoje legácie a splnili všetky príkazy nemeckej zahraničnej služby. Medzi najvýznamnejšie diplomatické zastupiteľstvá, ktoré sa odmietli podriadiť tejto výzve, patrilo vyslanectvo v Paríži (vyslanec [[Štefan Osuský]]), vo Washingtone, D.C. (vyslanec [[Vladimír Hurban]]), v Londýne ([[chargé d’affaires]] [[Karol Lisický]]) a v Moskve (vyslanec [[Zdeněk Fierlinger]]). E. Beneš počítal aj s vyslancom Jurajom Slávikom vo Varšave. Najťažšiu pozíciu mali prirodzene diplomati v štátoch Osi, napr. veľvyslanec v Berlíne nemal možnosť predanie úradu Nemecku blokovať. Československí diplomati v Tokiu si zámerne vybrali dovolenku a úspešne zdržiavali predanie úradu tak dlho, kým sa im nepodarilo previesť časť majetku na londýnsky exil. K 15. marcu mala Č-SR 74 fungujúcich zastupiteľských úradov (35 vyslanectiev?, 38 konzulátov, z toho 15 generálnych konzulátov, 22 konzulátov, jednu misiu a jednu tlačovú kanceláriu v Ženeve). Nemecku bolo napokon predaných 22 z nich (šesť vyslanectiev, 15 konzulátov a jedna tlačová kancelária).
 
Najvplyvnejšiu pozíciu medzi česko-slovenskými diplomatmi mal Š. Osuský. Nótou zo 17. marca naliehal na francúzsku vládu, aby voči vytvorení Protektorátu Čechy a Morava zaujala odmietavý postoj a protestom u nemeckého ministerstva zahraničných vecí tento stav právne neuznala. Svoj postup koordinoval s chargé d’affaires K. Lisickým. 21. marca vytvoril Ústredný výbor zahraničnej akcie vo Francúzsku a začal vydávať časopis ''[[Česko-slovenský boj]]''. Navyše francúzska vláda súhlasila s poskytnutím finančných nákladov na chod vyslanectva a konzulátov z vlastných prostriedkov. Vďaka svojmu aktívnemu a produktívnemu prístupu si Osuský získal značné sympatie aj medzi prvými česko-slovenskými exulantmi a medzi tamojšou česko-slovenskou krajanskou verejnosťou.
 
Zatiaľ čo Beneš vystupoval v Spojených štátoch ako súkromná osoba, Osuskému sa podarilo nakloniť pre odboj francúzsku vládu, pričom – ako na to poukazoval – pevný francúzsky odmietavý postoj k nemeckej agresii ovplyvnil politický postoj Spojeného kráľovstva. V apríli 1939 oplýval najsilnejšou pozíciou v odboji, na čo hľadel Beneš a jeho prívrženci s nedôverou. Vo Francúzsku predovšetkým [[Hubert Ripka]] a [[Jaromír Smutný]] svojou publicistickou činnosťou napádali Osuského. Vyčítali mu najmä to, že nezastával program obnovy ČSR v predmníchovských hraniciach a že staval na tzv. vyslaneckej teórii, podľa ktorej kontinuita štátu spočívala v kontinuite česko-slovenského diplomatického zastúpenia a teda vedúce postavenie v zahraničnom odboji mali mať československí diplomati – a medzi nimi ako najdôležitejší z vyslancov u veľmocí a najskúsenejší diplomat práve Osuský. Ako ale uvádzajú historici [[Jan Kuklík]] a [[Jan Němeček]], ''„toto tvrdenie je však nepresné a voči Osuskému príliš nespravodlivé“''. Uvedomoval si totiž rezervovaného postoja pomníchovských vládnych kruhov vo Francúzsku k myšlienke československého štátu a preto nemohol vystúpiť s jasnou požiadavkou obnovy predmníchovskej ČSR ako to učinil Beneš v neutrálnych Spojených štátoch. Pre Osuského bolo prioritné zachovať fungovanie česko-slovenského vyslanectva ako nositeľa neprerušenej existencie ''„česko-slovenského štátu“''.
 
{{Citát|Ako úradný diplomatický predstaviteľ ČSR som odmietal, aby som bol dávaný do spojenia s kritikami svojich krajanov a s vnútornou opozíciou proti francúzskej vláde. Bol som jej vďačný za to, že odmietla uznať obsadenie ČSR Hitlerom a že dovolila, aby som zostal vo Francúzsku ako nositeľ zástavy jej zákonitej existencie a ako oficiálny predstaviteľ svojich krajanov vo Francúzsku. Za svoj korektný postup voči francúzskej vláde som bol dokonca podozrievaný zo spolupráce s Hitlerom a pokladaný za priaznivca Mníchova. Neurobil som ale nič viac, než čo je povinnosťou diplomatického zástupcu voči vláde, u ktorej je akreditovaný. Keby som zaujal opačné stanovisko, francúzska vláda by jednoducho vyslanectvo zavrela.|Š. Osuský|300|Georgia|100}}
 
Hoci Osuský zdôrazňoval nutnosť zásadných štátoprávnych zmien v obnovenej republike vo vzťahu k Slovensku, čo symbolicky dával najavo trvaním na používaní názvu štátu a z neho odvodených adjektív so spojovníkom, uznával neplatnosť mníchovskej dohody. Narozdiel od Beneša videl kontinuitu ČSR v postupe Spojeného kráľovstva a Francúzska. Podarilo sa mu získať súhlas francúzskej vlády s umiestnením česko-slovenských vojakov evakuovaných z Poľska do [[Cudzinecká légia|Cudzineckej légie]] a 2. októbra 1939 uzavrel s francúzskou vládou zmluvu o obnovení česko-slovenskej armády vo Francúzsku, ktorá hneď v prvej hlave anticipovala, že ''„z hľadiska politického bude armáda podliehať právomoci dočasnej vlády česko-slovenskej“''.
 
Osuský zdôrazňoval nutnosť zásadných štátoprávnych zmien v obnovenej republike vo vzťahu k Slovensku. Preto symbolicky dôsledne trval na označovaní štátu ako „česko-slovenský“ (t. j. so spojovníkom). Uznával ale teóriu neplatnosti Mníchovskej dohody a zastával myšlienku medzinárodnej kontinuity ČSR, avšak akceptoval pre toto tvrdenie iné stránky než Beneš. Kontinuitu videl v postupe Francúzska a Spojeného kráľovstva po 15. marci 1939 a najmä v československo-francúzskej zmluve o obnovení armády z 2. októbra 1939.
 
▲==== Aktivity Edvarda Beneša po 15. marci 1939 a založenie Československého národného výboru ====
{{Hlavný článok|Československý národný výbor}}
▲==== UznanieDiplomatické uznanie Dočasného štátneho zriadenia ====
{{Hlavný článok|Dočasné štátne zriadenie}}
=== Dekretálne obdobie československých ústavných dejín ===
==== Londýnske obdobie (21. júl 1940 – 4. apríl 1945) ====
Řádek 150 ⟶ 169:
=== Dekréty vo vzťahu k nariadeniam Slovenskej národnej rady ===
=== Otázka zrušenia dekrétov ===
 
== Úloha dekrétov vo vzťahu k vybraným politikám vlády ČSR ==
=== Dekréty a opatrenia voči Nemcom ===
=== Dekréty a opatrenia voči Maďarom ===
[[Súbor:Old people.jpg|náhľad|presídlenieMaďari odsunutí do Čiech vo februári 02/1947.]]
Väčšina opatrení voči Maďarom v Československu nesúvisela s dekrétmi prezidenta republiky.
 
Řádek 172 ⟶ 192:
=== Dekréty a pozemková reforma ===
=== Dekréty a znárodňovanie ===
== Historický a právny kontext ==
Prezidentské dekréty boli výrazom mimoriadnych [[vojna|vojnových]] a povojnových pomerov a neexistencie česko-slovenského zákonodarného zboru ([[parlament]]u). Riešili predovšetkým otázku prevzatia moci na oslobodených územiach, obnovy predvojnových a zriadenie nových [[Orgán štátnej správy|orgánov a inštitúcií štátnej správy]], postavenie [[Nemci|nemeckého]] a [[Maďari|maďarského]] obyvateľstva na česko-slovenskom území, potrestanie spolupráce s nepriateľom v čase vojny, [[konfiškácia|konfiškáciu]] nepriateľského majetku aj [[znárodnenie]] kľúčového priemyslu. Všetky dekréty pripravovala a schvaľovala česko-slovenská vláda, podpisoval ich prezident republiky a príslušný rezortný [[minister]] a v prípade ústavných dekrétov všetci členovia [[vláda|vlády]]; väčšina z nich mala celoštátnu pôsobnosť.
 
Od [[21. júl]]a [[1940]] do [[27. októbra]] [[1945]] bolo vydaných 143 dekrétov, k najvýznamnejším patria:
* dekrét o národnej správe majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a [[kolaborant|kolaborantov]] a o neplatnosti niektorých majetkoprávnych konaní z doby okupácie (z [[19. máj]]a 1945)
* dekrét o potrestaní [[Nacizmus|nacistických]] [[Zločinec|zločincov]], zradcov a ich pomáhačov a o mimoriadnych ľudových súdoch (z [[19. jún]]a 1945)
* dekrét o Národnom súde (z 19. júna 1945)
* dekrét o konfiškácii a rozdelení pozemkového majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov (z [[21. jún]]a 1945)
* dekrét o úprave česko-slovenského štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti (strata [[Štátne občianstvo|štátneho občianstva]] Nemcov a Maďarov) (z [[2. august]]a 1945)
* dekréty o znárodnení baní a kľúčového priemyslu, akciových bank a súkromných poisťovní (z [[24. októbra]] 1945)
* dekrét o konfiškácii nepriateľského majetku a o Fonde národnej obnovy (z [[25. októbra]] 1945).
 
Všetky dekréty [[prezident]]a republiky boli po vojne, [[5. marca]] [[1946]], [[ratihabícia|ratihabované]] (spätne ratifikované) Dočasným Národným zhromaždením ústavným zákonom č 57/1946 Zb.
 
== Dekréty a súčasnosť ==
Hlavným predmetom dnešnej kritiky dekrétov je ich nezlučiteľnosť s princípmi [[Demokracia|demokratického]] [[Právny štát|právneho štátu]], najmä preto, že Benešove dekréty postulujú princíp [[kolektívna vina|kolektívnej viny]] (postihnuté podľa nich boli - s úzko vymedzenými výnimkami - všetky osoby nemeckej a maďarskej národnosti), nerešpektujú [[prezumpcia neviny|prezumpciu neviny]], diskriminujú podľa [[Národnosť|národnosti]], zbavujú občana [[Štátna príslušnosť|štátnej príslušnosti]] bez jeho súhlasu a proti vôli, neumožňujú mu slobodnú voľbu miesta k životu a kladú na tých Nemcov a Maďarov, ktorí by chceli získať rovnaké práva ako [[Česi]] a [[Slováci]], nespravodlivé a neprimerané požiadavky: kým Čechovi alebo Slovákovi na uchovanie jeho statusu a politických práv stačilo, aby s okupačnou mocou nekolaboroval a nedopustil sa zrady, Nemci a Maďari museli proti fašizmu otvorene bojovať, čo sa v podmienkach [[Protektorát Čechy a Morava|protektorátu]] a [[Prvá slovenská republika|Slovenského štátu]] prakticky rovnalo [[Samovražda|samovražde]] a znamenalo to smrteľné nebezpečenstvo aj pre rodinných príslušníkov takéhoto občana.{{Bez citácie}}
 
Zástancovia dekrétov poukazujú na to, že ide o opatrenia z historicky pomerne vzdialeného obdobia, ktoré má dnes len malú relevantnosť (ide o „mŕtve bezprávie“, nemecky ''totes Unrecht''), že vyhnanie Nemcov bolo potvrdené veľmocenskou dohodou v [[Postupimská konferencia|Postupime]] a v čase, keď k nemu došlo, neboli postupy etnického čistenia územia pokladané za nič výnimočného: tak ako dnes už nemožno prehodnocovať majetkové konfiškácie po [[bitka na Bielej hore|bitke na Bielej hore]], alebo vyhnanie Židov z Egypta, nie je možné vracať sa k viac ako polstoročie starej histórii. Ďalej poukazujú na to, že kým v právnych štátoch v čase mieru platí princíp [[prezumpcia neviny]], v čase vojny a ako následok vojny, ktorá je rozpútania určitým štátom alebo národom, platí zásada [[kolektívna vina|kolektívnej zodpovednosti]]. Ďalej sa argumentuje tým, že nemecká menšina nebola zbavená česko-slovenskej štátnej príslušnosti česko-slovenským úradmi až po [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojne]], ale že sa jej sama zbavila už v roku [[1938]], keď sa [[sudetskí Nemci]] stali ríšskymi príslušníkmi nacistického [[Tretia ríša|Nemecka]], o čo sa usilovali od druhej polovice tridsiatych rokov prostredníctvom [[Sudetonemecká strana|Sudetonemeckej strany]] (''Heim ins Reich'').
 
== Poznámky ==
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Dekréty_prezidenta_republiky“