Karol I. (Uhorsko): Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
hotovo |
Úpadok južnej hranice je dajako mimo |
||
Riadok 31:
Karol I. uskutočnil aj veľa politických a ekonomických reforiem. Obnovil správu krajiny, jeho dvor sa preslávil v Európe ako škola rytierstva, zaviedol pevnú menu a stále dane, dal raziť nové mince. Karolova zahraničná politika sa z veľkej časti zakladala na spojenectvách. Medzi jeho najväčšie úspechy patrila spoločná obrana s [[Poľsko]]m a [[Česko]]m proti [[Habsburgovci|Habsburgovcom]] (v tej dobe pripojil k Uhorsku [[Bratislava|Bratislavu]]). Bol jedným z najvýznamnejších kráľov Uhorska a Uhorsko sa stalo jednou z najvýznamnejších európskych mocností.
== Zápas o moc v Uhorsku (1300–1308) ==
Na počiatku roku [[1300]] mocný chorvátsky bán [[Pavol Šúbic]]<!-- (Croatian: Pavao I. Šubić Bribirski; Hungarian: bribiri I. Subics Pál) (c. 1245 – 1 May 1312) --> uznal Karolov nárok na trón a pozval ho do Uhorska. Jeho starý otec toto pozvanie prijal, Karolovi poskytol menší finančný príspevok a poslal ho do Uhorska upevniť svoj dedičný nárok pred [[Ondrej III. (Uhorsko)|Ondrejom III]]. Karol, vtedy ešte malé dieťa (12 ročný), sa vylodil v [[Split]]e v auguste roku 1300 a vydal sa na cestu do [[Záhreb]]u, kde bol uznaný za uhorského kráľa ďalším vplyvným [[veľmož|magnátom]] [[Ugrin Čák|Ugrinom Čákom]].
Riadok 42:
V júni [[1307]] Otto III. navštívil mocného Ladislava Kána Sedmohradského, ale ten ho uväznil. [[10. októbra]] 1307 Uhorský snem na zhromaždení ustanovil Karola Róberta kráľom Uhorska, no najmocnejší šľachtici [[Matúš Čák Trenčiansky|Matúš Čák]], [[Omodej Aba|Aba Omodej]] a Ladislav Kán ho neprestali ignorovať. Ku koncu roka prepustil Ladislav Kán Otta III., ktorý opustil krajinu. Ladislav odmietal vydať Karolovi uhorskú korunu, bez ktorej nemohol byť právoplatným uhorským kráľom. Po tomto zhromaždení bola potvrdená teória o nedotknuteľnosti kráľa a [[biskup]] vyzval Ladislava Kána, aby vydal uhorskú korunu, ten však výzvu odmietol. Pápežský legát dal teda korunovať Karola novou korunou arcibiskupom Tomášom z Ostrihomu [[15. júna]] [[1309]]. Konečne pod hrozbami pápežského legáta Ladislav Kán vydal korunu a Karol Róbert bol, už tretí raz, korunovaný [[Uhorská koruna (klenot)|svätoštefanskou korunou]] za uhorského kráľa, a to [[27. augusta]] [[1310]] znova arcibiskupom z Ostrihomu.
== Súboje so šľachtou (1308–1323) ==
Po Ottovom úteku už nezostal nikto, kto by Karolovi mohol oponovať pri voľbe na trón. Situácia bola ale taká, že väčšinu krajiny ovládala svojvoľná šľachta a dokonca aj Karolovi údajní stúpenci ignorovali jeho privilégia. Jeho pozíciu mierne upevnil pápež [[Klement V.]], keď vyslal svojho legáta (jún [[1308]]), aby presvedčil Matúša Čáka uznať zvrchovanosť kráľa. Ich stretnutie sa odohralo v kláštore Kékes v [[Pilišské vrchy|Pilišskych vrchoch]] neďaleko [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehradu]]. [[27. novembra]] [[1308]] bol Matúš Čák prítomný na zhromaždení v Pešti, kde bol Karol znova vyhlásený za uhorského kráľa.
Riadok 59:
Smrť Matúša Čáka [[21. marca]] 1321, najmocnejšieho šľachtica a vzdorovateľa Karolovej moci, znamenala rozpad jeho provincií a Karolove vojsko mohlo do konca roka nadobudnúť všetky pevnosti zosnulého baróna. V januári [[1322]] sa vzbúrili mestá v [[Dalmácia|Dalmácii]] [[Šibenik]] a [[Trogir]] proti vláde [[bán]]a [[Mladen II Šubić|Mladena Šubiča]], ktorého otec Pavol Šubić patril medzi prvých priaznivcov Karola Róberta. Viacero chorvátskych šľachticov (vrátane jeho brata Pavla II. Šubiča) sa tiež obrátilo proti Mladenovi a ich koalícia ho porazila v [[bitke pri Blisne]]<!-- Battle of Bliska --> (v súčasnosti [[Blizna Donja]], sídlo medzi [[Trogir|Trogirom]] a [[Klis]]). Karol túto situáciu plne využil, vtiahol do Dalmácie a bána Mladena Subič uväznil, čím posilnil svoj vplyv v Dalmácii a Chorvátsku.
==
Ako vyplýva z charty, ktorú vydal v roku [[1323]] dosiahol "úplné ovládnutie" svojho kráľovstva. V rovnakom roku sa rozhodol presťahovať svoj kráľovský dvor a [[uhorské korunovačné klenoty]] z [[Temešvár|Temesváru]] do [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehradu]] (ako centra svojej ríše) ale aj preto, že Budín mu nedovolil usadiť sa v arpádovskom sídle. Iným dôvodom mohlo byť, že v tom istom roku sa rakúski vojvodcovia vzdali [[Bratislava|Bratislavy]], ktorú ovládali po celé desaťročia, výmenou za podporu, ktorú dostali od Karola v boji proti cisárovi [[Ľudovít IV. (Svätá rímska ríša)|Ľudovitovi IV.]], a darovali mu ju.
Karol zaviedol mnohé významné politické i ekonomické reformy. V roku [[1323]] sa vzdal kráľovskej výsady oslabenia meny a zaviedol nové dane (lucrum camaræ) s cieľom zabezpečiť kráľovstvu trvalé príjmy. V rovnakom roku preniesol svoje sídlo z [[Temešvár|Temešváru]] do [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehradu]].▼
▲Karol zaviedol mnohé významné politické i ekonomické reformy. V roku [[1323]] sa vzdal kráľovskej výsady oslabenia meny a zaviedol nové dane (lucrum camaræ) s cieľom zabezpečiť kráľovstvu trvalé príjmy.
Zaviedol takzvaný čestný systém: namiesto veľkých dotácií dostávali verní služobníci úrad (z latinského ctiť) a tým sa stali držiteľmi kráľovského majetku (vrátane hradov) v okresoch a zástupcami kráľa. Ale tieto úrady neboli pridelené na večnosť ale len počas služby kráľovi a kráľ im ich mohol kedykoľvek odobrať. Tento "čestný úrad" bol základom feudalizmu a posilnil Karolovu moc.
Karol potlačil infláciu, dal raziť mince s vysokou rýdzosťou zlata. Floriny alebo florény, razené od roku 1325 v novozavedenej [[Mincovňa Kremnica|mincovni v Kremnici]], sa čoskoro stali medzinárodným platobným prostriedkom v celej Európe. [[Zlatý florén]] (alebo [[dukát]]) mal hmotnosť 3,558g. Reforma spoločnej meny a nový daňový systém výrazne naplnili kráľovskú pokladnicu.
== Atentát Feliciána Zacha
V 17. apríla 1330 sa Karol stal terčom atentátu. O atentát sa pokúsil [[Felician Zach]] so svojím synom pri kráľovskom dvore v blízkosti zámku [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehrad]], zatiaľ čo kráľovská rodina obedovala. Pokúsil sa zabiť kráľa a jeho dvoch synov ale len kráľovná stratila pri útoku štyri prsty na pravej ruke, pretože zasiahli rytieri a zabili útočníkov priamo na mieste. Kráľ vyviazol len s drobným poranením chrbta. Karol sa za pokus o atentát vysporiadal nielen so samotným atentátnikom, ale aj s jeho rodinou. A to až do tretieho pokolenia. Inak spravodlivý kráľ si týmto krutým trestom pobúril proti sebe celé Uhorsko, keď rozštvrteného Zacha poslal kolovať do veľkých miest kráľovstva. Motívy zločinu pritom neboli jasné.<!-- Felicjan dcérou Kláru vraj znásilnil kráľov priateľ poľský kráľ Kazimír -->
==
Karolova zahraničná politika bola založená prevažne na spojenectvách, taktiež sa ale snažil posilniť svoju moc nad krajinami, ktoré uznali jeho nadvládu.
Už roku [[1324]] viedol svoje armády proti [[Basarab I.|Basarabovi I.]], ktorý obsadil [[Severin (župa)|Severinský]] [[Banát]], patriaci kráľovstvu, a porazil ho. Basarab musel platil kráľovi [[Tribút|tribúty]]. (Neskôr však vyhratou bitkou v roku [[1330]] si Basarab zabezpečil nezávislosť od [[Uhorsko|Uhorska]] a založil tak [[Valašsko|Valašské kniežatstvo]] - pozri nižšie Úpadok južnej hranice.)
Najväčším úspechom Karola Roberta bola spojená obrana s Poľskom a Českom proti Habsburgovcom. V novembri roku [[1335]] usporiadal vo svojom sídle [[Vyšehrad (Maďarsko)#Stretnutie troch panovn.C3.ADkov - 1335|Vyšehradský kongres]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=György Rácz|meno=|titul=Vyšehradská schôdzka|url=http://www.visegradgroup.eu/congress-of-visegrad/vysehrad-schodzka|dátum vydania=2009-08-04|dátum prístupu=2017-10-25|vydavateľ=www.visegradgroup.eu|jazyk=en}}</ref> Okrem poľského ([[Kazimír III. (Poľsko)|Kazimír III. Veľký]]) a českého ([[Ján Luxemburský]]) kráľa boli hosťami viaceré poľské, sliezske a nemecké kniežatá, ako aj zástupcovia Rádu nemeckých rytierov. Takmer štyri týždne si užili nádherné pohostenie, ale hlavne dosiahli značné diplomatické zblíženie. Poľsko a Česko ukončili spor o pohraničné oblasti a uzavreli mier. Po tomto kongrese nastalo najveľkolepejšie obdobie všetkých troch kráľovstiev a vnútorný hospodársky rozmach. Okrem toho sa dohodli na spoločnom postupe proti cisárovi [[Ľudovít IV. (Svätá rímska ríša)|Ľudovítovi IV.]] a jeho vtedajšiemu spojencovi ''Albertovi rakúskemu''. Po bojoch v roku 1336,
Karol túžil po zjednotení [[Neapolské kráľovstvo|Neapolského kráľovstva]] a Uhorska pod vládou svojho najstaršieho syna [[Ľudovít I. (Uhorsko)|Ľudovíta I.]], ale tieto plány boli zmarené [[Benátska republika|Benátkami]] aj samotným pápežom, ktorí sa obávali, že Uhorsko sa stane dominantnou mocnosťou [[Jadranské more|Jadranského mora]]. Ako náhrada za jeho neúspech sa javila dohoda s jeho spojencom a švagrom [[Kazimír III. (Poľsko)|Kazimírom III. Poľským]]. Bezdetný Kazimír mal prenechať po svojej smrti poľský trón Ľudovítovi I. Nakoniec bola jeho mladšiemu synovi Ondrejovi, vojvodovi kalábrijskému, prisľúbená neapolská koruna.
Karol zaviazal [[Kőszegi|Kőszegiovcov]], aby sa vzdal svojich posledných pevností pozdĺž západných hraníc kráľovstva v roku 1339 alebo 1340. Rozdelil veľkú Zvolenskú župu, ktorej dominoval silný miestny pán [[Donč]] (zakladateľ šľachtického rod Balaša/[[Balašovci]]), do troch menších častí v roku 1340 a v nasledujúcom roku donútil Donča aby sa vzdal svojich dvoch pevností výmenou za iné. V rovnakom čase Štefan Uroš IV Dušan zo Srbska napadli obsadili Belehrad.
== Úpadok južnej hranice ==▼
▲== Úpadok južnej hranice od 1330 ==
[[Arpádovci]] úspešne obkľúčili celé južné pohraničie so šiestimi vojenskými kolónami – banátmi, ktoré zahŕňali zhruba Malé Valašsko (južná časť dnešného Rumunska) a severnú časť dnešného Bulharska, Srbsko a Bosnu. Tieto územia prerozdelil a v jednotlivých regiónoch získaval podporu obyvateľstva, aby tak posilnil svoju moc.
Aj keď sa snažil rozšíriť kráľovstvo, nepriaznivé účinky mali za následok obrat starých banátov na násilné separatistické protimaďarské kniežatstvá. Dominantná viera v danej oblasti bola gréckokatolícka a konverzia ku katolicizmu podnietila vzburu. Súboj o moc medzi ortodoxnými Srbmi, bulharskými cármi a novovzniknutým Malým Valašskom len posilnili povstanie.
Bez Karolovho vedomia [[Ottomanská ríša|Ottomanskí Turci]] už úspešne zaistili [[Malá Ázia|Malú Áziu]] pod nadvládu sultána [[Osman I.|Osmana I.]] a [[Orchan I.|Orchana I.]] Chystali sa na inváziu do juhovýchodnej Európy. Zvrchovanosť juhovýchodu však mala väčšie starosti so zabezpečovaním vlastných režimov a panstiev než s koordinovanou obranou. To napomohlo Turkom rozšíriť svoju vládu v oblasti.
| |||