Malohont: Rozdiel medzi revíziami

Na prelome 13. a 14. storočia sa v Rimavskom komitáte (španstve), objavili problémy a v roku 1334 už znovu Rimavský komitát patril k Hontianskej stolici. Od polovice 14. stor. sa v spisoch začalo uvádzať že Hont sa skladá z dvoch častí. Na západ od Novohradu bola väčšia časť, Veľký Hont a na východ od Novohradu menšia časť Malý Hont. Pre veľké rozbroje medzi Hontom a Malohontom , vzniká separatistické hnutie zemanov Malohontu, s ktorého na prelome 14. -15. storočia vzniká Malohont. Prvý krát sa spomína v roku 1419. Mal istú samosprávu. V roku 1440 Malý Hont obsadili vojská Jána Jiskru z Brandýsa. Veľký Hont kontroloval Ján Huňady. A tým vznikol prvý samostatný Malý Hont. Po odchode Jána Jiskru, z Uhorska sa v polovici 15. stor. Malohont vrátil do Hontianskej stolice. Malohont sa v 30 rokoch 16. stor. dostal pod vládu Jána Zápľského a bol samostatnou stolicou. Po smrti Jána Zápoľského v roku 1540, si v roku 1542 Hont znovu pripojil Malohont, aj keď každá časť mala svojho župana a Malohont mal určitú autonómiu. Hont sa nezmieril s tým že úplne neovláda Malohont a jeho znovu pripútanie sa završovalo v čase v pádu Osmanských Turkov. V roku 1552 Turci obsadili Veľký Hont, Novohrad, Malý Hont a Gemer. V 70. a 80 rokoch 16. stor. turecká moc v Malohonte dosiahla najväčší rozmach. V roku 1593 obsadili Uhorské vojská tureckú pevnosť na Sobôtke, pri Rimavskej Sobote a 9.11.1593 ju dobili. V roku 1596 si Jágerský paša nárokoval na Malohont ale dosiahol len vymáhanie poplatkov. Turci sa v tomto období v Malohonte usadili len v Rimavskej Sobote a jej okolí. V rokoch 1635 – 1638 sa turecké panstvo rozšírilo do polovice Malohontu. V roku 1687 skončila vláda Turkov v Malohonte. Malohont sa v 17. stor. označoval ako okres Hontu, ale aj ako samostatná stolica. Keďže však územie Malohontu bolo od [[Hont (župa)|Hontu]] oddelené územím Novohradu, vyvolávalo to nespokojnosť tunajších zemanov, ktorí sa nemohli zúčastňovať v plnej miere na politickom živote Hontianskej stolice.

Po roku 1683 Malohont žiadal nové územné usporiadanie Malohontu. Veľký Hont zneužíval fakt, že Malohont bol priemyselne a hospodársky vyspelejší ako Veľký Hont. V r. [[1687]] po sťažnosti Malohont dostal práva na samosprávu v rámci Hontu a to od roku 1688. Zemania Malohontu si mohli voliť okrem iného svojho podžupana, dvoch slúžnych a prísažných, konať kongregácie a zasadnutia týkajúce sa Malohontu, mohli byť v Malohonte. Sedria pri prerokovaní záležitostí malohontského obyvateľstva, mala tiež zasadať v Malohonte. V roku 1688 bol zvolený magistrát a územie Malohontského dištriktu bolo rozdelené na dva slúžnovské okresy. Ale Hont sa s tým nezmieril žiadal zrušenie samosprávy Malohontu. Hontianska šľachta naďalej zneužívala Malohont vyššími daňami, dodávkami tovaru, vojakov a nerešpektovala jeho práva malohontského dištriktu. V roku 1690 Malohont prvýkrát požiadal o pripojenie k Novohradu, čo sa neuskutočnilo. Roztržky medzi Hontom a Malohontom boli čoraz väčšie. Malohontská šľachta chcela využiť postavenie Františka II. Rákociho na úplné osamostatnenie, ale bezvýsledne. Druhý pokus o spojenie s Novohradom bol v roku 1695. Znovu neúspešné. V roku 1711 po porážke povstania Františka Rákociho II. sa Malohontský diškrikt a Hontianska stolica znovu politicky priblížili. Tretí pokus o spojenie s Novohradom bolo v roku 1715. Štvrtý a posledný pokus o spojenie Malohontu s Novohradom bolo v roku 1728 – 1729 ale bez úspechu. Úpadok autonómie Malohontu sa po roku 1729 prehlboval.

V roku 1782 Malohont požiadal o pripojenie ku Gemeru. To to spojenie podporovala zemepisná poloha Malohontu. Napriek tomu sa spojenie oboch celkov uskutočnilo až 15. 6. [[1786]] vzniklaa to aj preto, že sa nenašiel spôsob ako to realizovať. Vznikla Gemersko – Malohontská župa so sídlom v Rimavskej Sobote, namiesto gemerského Plešivca. Pri spojení sa rešpektovala územná integrita Malohontu, vzhľadom na geografické pomery, ( hornatý reliéf, rozmiestnenie sídiel ) a stáročnú tradíciu, že Malohont bol dištriktom Hontu. Malohont sa stal piatym slúžnovským okresom. Po smrti cisára Jozefa II. v marci 1790 nástupca Leopold II. vrátil Malohont do Hontu. 1. 1. [[1802]] sa podarilo dosiahnuť oddelenie Malohontu od Hontu a jeho spojenie s [[Gemer (župa)|Gemerom]] do Gemersko-Malohontskej stolice (neskôr župy). Malohont sa stal znovu piatym osobitým slúžnovským okresom a ponechali mu starší názov Malohontský dištrikt, ( Districtus Kis-Hothensis ). V roku 1850 bola Gemersko- Malohontká župa premenovaná na Gemerskú a jej oficiálnym sídlom sa namiesto Plešivca stala Rimavská Sobota a to pretrvalo až do zániku župného zriadenia na Slovensku r. [[1922]]. Z geografického hľadiska sa asi jedna tretina Malohontu rozkladala v západnej časti Rimavskej a východnej časti Lučeneckej kotliny. Ostatné dve tretiny malohontského územia spadali do juhozápadného pásma [[Slovenské rudohorie|Slovenského rudohoria]]. Hranica Malohontu sa tiahla severným smerom od dediny [[Zacharovce]], ({{mnm|301}}) po hrebeni pahorkatiny cez vrch [[Paláska]] ({{mnm|518}}), ďalej na [[Čiertaž]] ({{mnm|601}}), [[Tŕstie]] ({{mnm|1113}}) až do oblasti [[Fabova hoľa (vrch)|Fabovej hole]] ({{mnm|1439}}). Odtiaľ sa stáčala na západ ku [[Klenovský Vepr|Klenovskému Vepru]] ({{mnm|1338}}) a cez [[Železná brána (vrch vo Veporských vrchoch)|Železnú bránu]] ({{mnm|1164}}), [[Sedmák]] ({{mnm|1004}}) až k dedinám [[Drábsko]] ({{mnm|960}}) a [[Lom nad Rimavicou]] ({{mnm|1015}}). Tu sa lámala južným smerom a po horskom hrebeni postupovala na vrch [[Jasenina (vrch)|Jasenina]] ({{mnm|995}}), ďalej juhovýchodne k vrchu [[Dubovo]] ({{mnm|623}}) a cez [[Ceriny]] ({{mnm|507}}) schádzala k dedine [[Vaľkovo]] ({{mnm|270}}). Odtiaľ išla k [[Maštinský potok|Maštinskému potoku]] a popri ňom až k jeho ústiu do riečky [[Suchá (prítok Ipľa)|Suchej]]. Potom cez vrch [[Danša]] ({{mnm|305}}) obhádzala gemerskú dedinu [[Husiná]] a smerovala k osade a potoku [[Ľukva]]. Popri Ľukve viedla ďalej k dnešnej [[Opátska pustatina|Opátskej pustatine]] (Opátik) a poza gemerskú dedinu [[Dúžava]] k osade [[Kurinec]]. Od Kurinca po južnej hranici mesta [[Rimavská Sobota]] ({{mnm|210}}) sa dostala do východiskového bodu pri [[Zacharovce|Zacharovciach]]. Severná a západná hranica okresu Rimavská Sobota, je približne totožná z hranicou Malohontu. Z malohontských sídlisk mali najvýchodnejšie položený chotár Zacharovce, Horné Zahorany a Kraskovo. Na juhu to boli Rimavská Sobota, Kurinec, Ľukva (dnes súčasť Husinej, región Gemer) a Dolné Zahorany. Na západnom okraji Malohontu ležali Ožďany, Hrnčiarske Zalužany, Maštinec, Pondelok a Vaľkovo. Severozápadný výbežok malohontského územia tvoril pôvodne veľký chotár Kokavy nad Rimavicou, na ktorom neskôr vznikli obce Ďubákovo, Šoltýska, Utekáč, Lom nad Rimavicou a Drábsko. V severnej časti Malohontu sa rozprestieral veľký chotár Klenovca a Tisovca. Najväčším centrom nielen južného Malohontu, ale aj celého Malohontu je Rimavská Sobota. Najväčším centrom severného Malohontu, je mesto Hnúšťa. Do Malohontu patrili aj obce Kokava nad Rimavicou, Utekáč, Ďubákovo, Šoltýska a Vaľkovo-(dnes časť obce České Brezovo, región Novohrad), ako aj časť Sušianskej doliny severne od Oždian, ktoré patria do okresu Poltár, a obce Drábsko a Lom nad Rimavicou, ktoré patria do okresu Brezno. Obce okresu Rimavská Sobota, južne od mesta Rimavská Sobota patria do regiónu Gemer. Ako aj obce okresu Rimavská Sobota, východne od Rimavskej Soboty, Zacharoviec, Horných Zahorian a Kraskova, ale tie sa už väčšinou hlásia k Malohontu. / Podžupani zvolení v Malohonte v rokoch : 1688- Žigmund Jánoki, 1689 - Štefan Kubíni, 1691- 1696 - Volfgang Jánoki, 1697 - 1702 - Andrej Török, /.