Škvrnitý týfus: Rozdiel medzi revíziami

Infekcia sa lieči [[antibiotikum|antibiotikami]]. Niekedy je potrebný pre stabilizáciu [[pacient]]a príjem intravenóznych [[tekutina|tekutín]] a [[kyslík]]a. Úmrtnosť pacientov neliečených antibiotikami sa pohybuje od 10 do 50 %<ref>Lázna, J. a kol. ''Příručka pro poddůstojníky.'' Naše Vojsko, Praha, 1980, s. 313</ref> a môže nadobudnúť katastrofické epidemické rozmery. V prípade liečby antibiotikami úmrtnosť nepresahuje 10 %; ak sú podávané intracelulárne antibiotiká ako [[tetracyklín]], blíži sa k nule. Infekcii sa dá predchádzať [[očkovanie|očkovaním]].

 

Prvý opis škvrnitého týfusu bol pravdepodobne uvedený v 1083 v kronike kláštora blízko [[Salerno|Salerna]] v [[Taliansko|Taliansku]]. V roku 1546 florentský lekár [[Girolamo Fracastoro]] opísal týfus vo svojom známom opise o vírusoch a chorobách ''De contagione et Contagiosis Morbis''.

 

Ako prvý určil pôvodcu vírusu v roku 1916 [[Henrique da Rocha Lima]]. Baktériu ''[[Rickettsia prowazekii]]'' pomenoval podľa lekárov [[Howard Taylor Ricketts|H. T. Rickettsa]] a [[Stanislav Provázek|S. Provázka]], ktorí pri výskume pôvodcov infekcie podľahli tejto chorobe. Po objavení baktérie prišiel v roku 1930 [[Rudolf Weigl]] s metódou na tvorbu vakcíny pomocou spracovania vnútorností infikovaných vší. Táto metóda však bola nebezpečná pre zložitú prípravu a možnosť nákazy tých, ktorí na nej pracovali.

 

 

== Referencie ==