Karol I. (Uhorsko): Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d -rozsiahly text bez zdroja |
|||
Riadok 26:
'''Karol I. Róbert''' z Anjou (* [[1288]], [[Neapol]], [[Taliansko]] – † [[16. júl]] [[1342]], [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehrad]], [[Maďarsko]]) bol uhorský kráľ v rokoch [[1301]]/[[1307]]/[[1308]]{{--}}[[1342]]. Korunovaný bol v máji [[1301]], [[15. jún]]a [[1309]] a [[27. august]]a [[1310]].
▲Proti jeho dosadeniu na trón protestovalo pár ďalších uchádzačov. Aj keď bol ešte dieťa, keď ho jeho starý otec [[Karol II. (Neapol)|Karol II.]] v roku [[1300]] poslal do Uhorska, mohol sa Karol chopiť moci pred svojimi protivníkmi a nasledovalo dlhé obdobie vnútorných rozporov. Uhorskí magnáti mu odovzdali korunu v roku [[1301]], ale aj napriek tomu bol korunovaný mnohokrát, pretože svätoštefanskú korunu odobral [[Václav III.|Václavovi III.]] sedmohradský Ladislav Kán a nechcel ju vydať. V roku [[1309]] ho preto korunovali náhradnou korunou a v roku [[1310]] v [[Székesfehérvár|Stoličnom Belehrade]] [[uhorská koruna (klenot)|svätoštefanskou korunou]]. Aj tak ho ale uznala za kráľa len časť [[šľachta|šľachty]], tí najmocnejší oligarchovia ho nepodporovali. Vtedy nastalo rozhodnutie zlomiť ich moc a známe obdobie sporov s [[Matúš Čák Trenčiansky|Matúšom Čákom Trenčianskym]] a Omodejovcami sa mohlo začať. Po ich porážke získal podporu mnohých ďalších šľachticov, ale až smrť Matúša Čáka mu otvorila bránu k zjednoteniu Uhorska.
Karol I. uskutočnil
==
Jeho otec ([[Karol I. Martel]]) bol najstarším synom [[Karol II. (Neapolsko)|Karola II. Neapolského]]. ktorého o 9 rokov staršia manželka [[Mária Uhorská (1257 – 1323)|Mária Uhorská]], bola dcérou uhorského kráľa [[Štefan V. (Uhorsko)|Štefan V.]], ktorý bol [[Arpádovci|Arpádovec]]. Keď v Uhorsku, v roku 1290, zomrel [[Mária Uhorská (1257 – 1323)|Máriin]] brat, [[Ladislav IV. (Uhorsko)|Ladislav IV.]] vzniesla nárok na uhorský trón pre svojho syna. Uhorskí [[Prelát (rímskokatolícka cirkev)|preláti]] a veľmoži si však vybrali jej bratranca [[Ondrej III. (Uhorsko)|Ondreja III]]. Namiesto toho, aby sa vzdala nároku, po smrti svojho syna (vtedy len 23 ročného) v roku 1295, preniesla nárok na svojho vnuka. Stará matka a starý otec [[Karol II. (Neapolsko)|Karol II.]] teda nabádali Karola Róberta aby sa chopil moci v Uhorsku aj preto, že jeho starý otec namiesto prvorodeného syna si vybral za následníka [[Neapolské kráľovstvo|Neapolského kráľovstva]] [[Robert I. Neapolský|treťorodeného]] čím vlastne Karola Róberta vydedil. Ten bol vtedy ešte dieťa, mal 12 rokov, napriek tomu sa mu to po dlhom období rozporov podarilo.
Na počiatku roku [[1300]] mocný magnát Pavol Šúbic uznal Karolov nárok na trón a pozval ho do Uhorska. Jeho starý otec toto pozvanie prijal, Karolovi poskytol menší finančný príspevok a poslal ho do Uhorska upevniť svoj dedičný nárok pred Ondrejom III. Karol, vtedy ešte malé dieťa, sa vylodil v [[Split]]e v auguste roku 1300 a vydal sa na cestu do [[Záhreb]]u, kde bol uznaný za uhorského kráľa ďalším vplyvným [[veľmož|magnátom]] Ugrinom Čákom.▼
== Zápas o moc v Uhorsku (1300–1308) ==
Keď [[14. januára]] nasledovného roku [[Ondrej III. (Uhorsko)|Ondrej III.]] zomrel, Karola v [[Ostrihom]]e [[arcibiskup]] Gregor korunoval náhradnou korunou, pretože svätoštefanská koruna bola v rukách jeho protivníkov. Uhorský snem neuznal jeho vládu a na trón presadzoval [[Václav III.|Václava III.]], syna českého kráľa [[Václav II.|Václava II.]] Mladý Václav súhlasil so zvolením a zásnubami s dcérou Ondreja III., a bol korunovaný svätoštefanskou korunou v Stoličnom Belehrade arcibiskupom Jánom Kaločským.▼
▲
▲Keď [[14. januára]]
Po korunovácii jeho súpera sa stiahol do Slavónska, kde jeho stúpenci medzitým upevnili jeho moc. V septembri [[1302]] začal obliehať [[Budín]], ale nemohol okupovať hlavné mesto kráľovstva a preto sa znova stiahol do Chorvátska. [[31. mája]] [[1303]] [[pápež]] [[Bonifác VIII.]] potvrdil Karolov nárok na trón a jeho strýko z matkinej strany [[Albrecht I. (Svätá rímska ríša)|Albrecht I.]] mu prisľúbil vojenskú pomoc. V lete [[1304]] dorazil Václav II. do Uhorska na požiadavku svojho syna s cieľom podporiť jeho moc v kráľovstve. Václav II. si však plne uvedomoval nestabilnú pozíciu syna na tróne, preto sa rozhodol opustiť krajinu a Václav III. ho nasledoval. Keď sa Karol Róbert dopočul zvesti o Václavovom odchode, spojil sily s [[Rudolf I. (Česko)|Rudolfom I.]] a spolu napadli České kráľovstvo. Nedokázali však obsadiť [[Kutná Hora|Kutnú Horu]] a Karol bol nútený sa stiahnuť do Uhorska.▼
▲Po korunovácii
Uhorský snem však ešte stále neuznal Karola za kráľa. V auguste [[1305]] Václav III., teraz už český kráľ, prenechal uhorskú korunu [[Oto III. (Bavorsko)|Ottovi III.,]] vojvodovi bavorskému, ktorý bol vnukom uhorského kráľa [[Belo IV.|Belu IV.]] Otto si prišiel pre svätoštefanskú korunu, ktorú mu nasadil vesprémsky a čanádsky biskup [[6. decembra]]. Ale ani Otto nebol schopný vládnuť. V priebehu roku [[1306]] sa Karol Róbert z Anjou zmocnil [[Ostrihom]]u, [[Spišský hrad|Spišského hradu]], [[Zvolen]]a a [[Budín]]a.▼
▲Uhorský snem však ešte stále neuznal Karola za kráľa. V auguste [[1305]] Václav III., teraz už ako 16 ročný český kráľ (po smrti svojho otca v júni 1305), prenechal uhorskú korunu [[Oto III. (Bavorsko)|Ottovi III.,]] vojvodovi bavorskému, ktorý bol vnukom uhorského kráľa [[Belo IV.|Belu IV.]] Otto si prišiel pre svätoštefanskú korunu, ktorú mu nasadil vesprémsky a čanádsky biskup [[6. decembra]] 1305. Ale ani Otto nebol schopný vládnuť. V priebehu roku [[1306]] sa Karol
V júni [[1307]] Otto III. navštívil mocného Ladislava Kána Sedmohradského, ale ten ho uväznil. [[10. októbra]] 1307 Uhorský snem na zhromaždení učinil Karola Róberta kráľom Uhorska, no najmocnejší šľachtici Matúš Čák, Aba Omodej a Ladislav Kán ho neprestali ignorovať. Ku koncu roka prepustil Ladislav Kán Otta III., ktorý opustil krajinu. Ladislav odmietal vydať Karolovi uhorskú korunu, bez ktorej nemohol byť právoplatným uhorským kráľom. Po tomto zhromaždení bola potvrdená teória o nedotknuteľnosti kráľa a [[biskup]] vyzval Ladislava Kána, aby vydal uhorskú korunu, ten však výzvu odmietol. Pápežský legát dal teda korunovať Karola novou korunou arcibiskupom Tomášom z Ostrihomu [[15. júna]] [[1309]]. Konečne pod hrozbami pápežského legáta Ladislav Kán vydal korunu a Karol Róbert bol, už tretí raz, korunovaný svätoštefanskou korunou za uhorského kráľa, a to [[27. augusta]] [[1310]] znova arcibiskupom z Ostrihomu.▼
▲V júni [[1307]] Otto III. navštívil mocného [[Ladislav Kán|Ladislava Kána]] Sedmohradského, ale ten ho uväznil. [[10. októbra]] 1307 Uhorský snem na zhromaždení
== Súboje so šľachtou ==▼
Po Ottovom úteku už nezostal nikto, kto by Karolovi mohol oponovať pri voľbe na trón. Situácia bola ale taká, že väčšinu krajiny ovládala nepovoľná šľachta a dokonca aj Karolovi údajní stúpenci ignorovali jeho privilégia. Jeho pozíciu mierne upevnil pápež [[Klement V.]], keď vyslal svojho legáta (jún [[1308]]), aby presvedčil Matúša Čáka uznať zvrchovanosť kráľa. Ich stretnutie sa odohralo v kláštore Kékes. [[27. novembra]] [[1308]] bol Matúš Čák prítomný na zhromaždení v Pešti, kde bol Karol znova vyhlásený za uhorského kráľa.▼
▲== Súboje so šľachtou (1308–1323) ==
V lete [[1311]] [[Matúš Čák Trenčiansky]] začal obliehať Karolove hlavné mesto Budín, ten však útok odrazil. Krátko nato obyvatelia Košíc zavraždili Omodeja Abu, jedného z hlavných stúpencov Karolovej vlády, ale Karol sa postavil proti jeho synom. Následkom toho sa jeho synovia spojili s Matúšom Čákom Trenčianskym. V máji [[1312]] sa Karol rozhodol obliehať [[Šarišský hrad]], ale jeho útok bol odrazený a sám bol nútený vydať sa na ústup. Potom spojené vojská Omodejovcov a Čáka pochodovali na [[Košice]], ale tam v krvavej [[Bitka pri Rozhanovciach|bitke pri Rozhanovciach]] ([[12. jún]]) utrpeli Omodejovci porážku, keď Matúšove vojská nestihli prísť včas na pomoc. Po víťazstve zabral Karol sídla Omodejových synov v krajoch [[Abov (župa)|Abov]], [[Turnianska župa|Turňa]], [[Šarišská župa|Šariš]].▼
▲Po Ottovom úteku už nezostal nikto, kto by Karolovi mohol oponovať pri voľbe na trón. Situácia bola ale taká, že väčšinu krajiny ovládala
▲V lete [[1311]] [[Matúš Čák Trenčiansky|Matúš Čák]] začal obliehať Karolove hlavné mesto Budín, ten však útok odrazil. Krátko nato obyvatelia Košíc zavraždili Omodeja Abu, jedného z hlavných stúpencov Karolovej vlády, ale Karol sa postavil proti jeho synom. Následkom toho sa jeho synovia spojili s Matúšom Čákom Trenčianskym. V máji [[1312]] sa Karol rozhodol obliehať [[Šarišský hrad]], ale jeho útok bol odrazený a sám bol nútený vydať sa na ústup. Potom spojené vojská Omodejovcov a Čáka pochodovali na [[Košice]], ale tam v krvavej [[Bitka pri Rozhanovciach|bitke pri Rozhanovciach]] ([[12. jún]]) utrpeli Omodejovci porážku, keď Matúšove vojská nestihli prísť včas na pomoc. Po víťazstve zabral Karol sídla Omodejových synov v krajoch [[Abov (župa)|Abov]], [[Turnianska župa|Turňa]], [[Šarišská župa|Šariš]].
V roku [[1314]] vzal [[Devínsky hrad]] z nadvlády [[Rakúsko|Rakúska]], čerpal z vnútorných sporov [[Rímskonemecká ríša|Svätej rímskej ríše]]. V prvej polovici roku [[1315]] zabral Vyšehrad, ktorý mal v moci Matúš Čák. V tom čase si vzal za ženu Máriu Piastovskú, dcéru bytomského vojvodu.
Řádek 55 ⟶ 57:
Po smrti svojej prvej manželky sa oženil ovdovený Karol s [[Beatrix Luxemburská|Beatrix Luxemburskou]], dcérou rímskeho cisára [[Henrich VII. (Svätá rímska ríša)|Henricha VII. Luxemburského]] a sestrou českého kráľa [[Ján Luxemburský|Jána I.]] v Čechách, pravdepodobne v roku [[1318]]. V lete roku [[1319]] viedol svoje vojská proti Urošovi II. zo [[Srbsko|Srbska]], ktorý zabral južnú oblasť kráľovstva, a srbskému vojsku udelil pri Mačve porážku. Po tomto víťazstve obsadil [[Belehrad]] a taktiež územie Banovina. V tom čase začal reorganizovať finančnú základňu kráľovskej moci vyhlásením, že jedine kráľ je oprávnený otvoriť nové colnice v kráľovstve.
Jeho druhá žena Beatrix a jej jediné dieťa zomreli pri pôrode [[11. októbra]] [[1319]]. Karol ovdovel už po druhý raz a jeho treťou ženou sa stala [[Alžbeta Piastovská|Alžbeta Poľská]], dcéra poľského kráľa [[Vladislav I. (Poľsko, 1320)|Vladislava I.]] [[6. júla]] [[1320]].
Smrť Matúša Čáka [[21. marca]] 1321, najmocnejšieho šľachtica a vzdorovateľa Karolovej moci, znamenala rozpad jeho provincií a Karolove vojsko mohlo do konca roka nadobudnúť všetky pevnosti
==
Ako vyplýva z charty, ktorú vydal v roku [[1323]] dosiahol "úplné ovládnutie" svojho kráľovstva. V rovnakom roku sa rozhodol presťahovať svoj kráľovský dvor a [[uhorské korunovačné klenoty]] z [[Temešvár|Temesváru]] do [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehradu]] (ako centra svojej ríše) ale aj preto, že Budín mu nedovolil usadiť sa v arpádovskom sídle. Iným dôvodom mohlo byť, že v tom istom roku sa rakúski vojvodcovia vzdali [[Bratislava|Bratislavy]], ktorú ovládali po celé desaťročia, výmenou za podporu, ktorú dostali od Karola v boji proti cisárovi [[Ľudovít IV. (Svätá rímska ríša)|Ľudovitovi IV.]], a darovali mu ju.
Karol zaviedol mnohé významné politické i ekonomické reformy. V roku [[1323]] sa vzdal kráľovskej výsady oslabenia meny a zaviedol nové dane (lucrum camaræ) s cieľom zabezpečiť kráľovstvu trvalé príjmy. V rovnakom roku preniesol svoje sídlo z Temešváru do Vyšehradu.▼
▲Karol zaviedol mnohé významné politické i ekonomické reformy. V roku [[1323]] sa vzdal kráľovskej výsady oslabenia meny a zaviedol nové dane (lucrum camaræ) s cieľom zabezpečiť kráľovstvu trvalé príjmy.
Zaviedol takzvaný čestný systém: namiesto veľkých dotácií dostávali verní služobníci úrad (z latinského ctiť) a tým sa stali držiteľmi kráľovského majetku (vrátane hradov) v okresoch a zástupcami kráľa. Ale tieto úrady neboli pridelené na večnosť ale len počas služby kráľovi a kráľ im ich mohol kedykoľvek odobrať. Tento "čestný úrad" bol základom feudalizmu a posilnil Karolovu moc.
Karol potlačil infláciu, dal raziť mince s vysokou rýdzosťou zlata. Floriny alebo florény, razené od roku 1325 v novozavedenej [[Mincovňa Kremnica|mincovni v Kremnici]], sa čoskoro stali medzinárodným platobným prostriedkom v celej Európe. [[Zlatý florén]] (alebo [[dukát]]) mal hmotnosť 3,558g. Reforma spoločnej meny a nový daňový systém výrazne naplnili kráľovskú pokladnicu.
== Atentát Feliciána Zacha
V
==
Karolova zahraničná politika bola založená prevažne na spojenectvách, taktiež sa ale snažil posilniť svoju moc nad krajinami, ktoré uznali jeho nadvládu.
Už roku [[1324]] viedol svoje armády proti [[Basarab I.|Basarabovi I.]]
Najväčším úspechom Karola Roberta bola spojená obrana s Poľskom a Českom proti Habsburgovcom. V novembri roku [[1335]] usporiadal vo svojom sídle [[Vyšehrad (Maďarsko)#Stretnutie troch panovn.C3.ADkov - 1335|Vyšehradský kongres]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=György Rácz|meno=|titul=Vyšehradská schôdzka|url=http://www.visegradgroup.eu/congress-of-visegrad/vysehrad-schodzka|dátum vydania=2009-08-04|dátum prístupu=2017-10-25|vydavateľ=www.visegradgroup.eu|jazyk=en}}</ref> Okrem poľského ([[Kazimír III. (Poľsko)|Kazimír III. Veľký]]) a českého ([[Ján Luxemburský]]) kráľa boli hosťami viaceré poľské, sliezske a nemecké kniežatá, ako aj zástupcovia Rádu nemeckých rytierov. Takmer štyri týždne si užili nádherné pohostenie, ale hlavne dosiahli značné diplomatické zblíženie. Poľsko a Česko ukončili spor o pohraničné oblasti a uzavreli mier. Po tomto kongrese nastalo najveľkolepejšie obdobie všetkých troch kráľovstiev a vnútorný hospodársky rozmach. Okrem toho sa dohodli na spoločnom postupe proti cisárovi [[Ľudovít IV. (Svätá rímska ríša)|Ľudovítovi IV.]] a jeho vtedajšiemu spojencovi ''Albertovi rakúskemu''. Po bojoch v roku 1336, do ktorých sa Karol zapojil v [[Marchegg|Marcheggu]], <!-- Babonići a Kőszegis vytvoril alianciu s rakúskymi vojvodmi v januári 1336. [101] [124] Ján Luxemburský, ktorý si nárokoval Korutánsko od Habsburgov, napadol Rakúsko vo februári. [124] Kazimir III Poľský prišiel do Rakúska, aby mu pomohol koncom júna. [125] Charles sa čoskoro pridal k nim v Marcheggu. [125] Rakúšania hľadali zmierenie a v júli podpísali mierovú zmluvu s Jánom. [124] Karol podpísal prímerie s nimi 13. decembra ale novú expedíciu proti Rakúsku začal začiatkom budúceho roka. [126] -->dosiahli Karolovi spojenci podpísaním dohody s ''Albertom a Ottom rakúskymi'' 11 septembra 1337, to čo potrebovali - donútil rody [[Babonić]] a [[Kőszegi]] aby sa vzdali a odovzdali im svoje pevnosti pozdĺž hraníc výmenou za vzdialenejšie hrady.
Karol túžil po zjednotení [[Neapolské kráľovstvo|Neapolského kráľovstva]] a Uhorska pod vládou svojho najstaršieho syna [[Ľudovít I. (Uhorsko)|Ľudovíta I.]], ale tieto plány boli zmarené [[Benátska republika|Benátkami]] aj
== Záver vlády (1339–1342) ==
▲Karol túžil po zjednotení Neapolského kráľovstva a Uhorska pod vládou svojho najstaršieho syna [[Ľudovít I. (Uhorsko)|Ľudovíta I.]], ale tieto plány boli zmarené Benátkami aj samotným pápežom, ktorí sa obávali, že Uhorsko sa stane dominantnou mocnosťou [[Jadranské more|Jadranského mora]]. Ako náhrada za jeho neúspech sa javila dohoda s jeho spojencom a švagrom
Karol zaviazal [[Kőszegi|Kőszegiovcov]], aby sa vzdal svojich posledných pevností pozdĺž západných hraníc kráľovstva v roku 1339 alebo 1340. Rozdelil veľkú Zvolenskú župu, ktorej dominoval silný miestny pán [[Donč]] (zakladateľ šľachtického rod Balaša/[[Balašovci]]), do troch menších častí v roku 1340 a v nasledujúcom roku donútil Donča aby sa vzdal svojich dvoch pevností výmenou za iné. V rovnakom čase srbský panovník [[Štefan Dušan|Štefan Uroš IV Dušan]] napadol [[Sirmium]] ([[Sremska Mitrovica]]) a obsadil [[Belehrad]].
== Úpadok južnej hranice od 1330 ==
[[Arpádovci]] úspešne obkľúčili celé južné pohraničie so šiestimi vojenskými kolónami – banátmi, ktoré zahŕňali zhruba Malé Valašsko (južná časť dnešného Rumunska) a severnú časť dnešného Bulharska, Srbsko a Bosnu. Tieto územia prerozdelil a v jednotlivých regiónoch získaval podporu obyvateľstva, aby tak posilnil svoju moc.
Aj keď sa snažil rozšíriť kráľovstvo, nepriaznivé účinky mali za následok obrat starých banátov na násilné separatistické protimaďarské kniežatstvá. Dominantná viera v danej oblasti bola gréckokatolícka a konverzia ku katolicizmu podnietila vzburu. Súboj o moc medzi ortodoxnými Srbmi, bulharskými cármi a novovzniknutým Malým Valašskom len posilnili povstanie.
Bez Karolovho vedomia [[Ottomanská ríša|Ottomanskí Turci
== Smrť 1342 ==
Karol Róbert zomrel 16. júla 1342.
== Rodina ==
Bol jediným synom [[Karel I. Martel|Karola I. Martela]] z Anjou a [[Klementína Habsburská|Klementíny Habsburskej]].
* otec [[Karol Martel z Anjou|Karol Martel]] z dynastie Anjouovcov, [[Salerno|salernský]] princ
* matka [[Klementína Habsburská]], dcéra
* 1. manželka [[Mária Ruriková]] († po [[1309]]), dcéra haličského kniežaťa Leva
* 2. manželka [[Mária Piastovská]] († [[1317]]), dcéra bytomského kniežaťa Kazimíra
** Katarína († asi [[1355]]) ∞ [[1338]] świdnický vojvoda
** Alžbeta ∞ asi opavské knieža Boleslav
* 3. manželka [[Beatrix Luxemburská]] († [[1319]]), dcéra rímskeho cisára [[Henrich VII. (Svätá rímska ríša)|Henricha VII.]] , sestra českého kráľa [[Ján Luxemburský|Ján Luxemburského]]
* 4. manželka [[Alžbeta Piastovská]] († [[1380]]), dcéra poľského kráľa [[Vladislav I. Lokietok|Vladislava I. Lokietka]]
** Karol (*/† [[1321]])
|