Gramofónová platňa: Rozdiel medzi revíziami

d
→‎Dejiny: formulácia
d (→‎Dejiny: formulácia)
Vynašiel ju [[Emile Berliner]] koncom 19. storočia podľa vzoru zvukového valčeka vymysleného T. A. Edisonom (pozri [[fonograf]]). Ešte na prelome 19. a 20. storočia existovali na trhu paralelne zvukové valčeky a gramofónové platne, ale po vypršaní patentu na platne roku 1918 sa rýchlo presadili platne.
 
Pôvodne sa vyrábali zo [[šelak]]u, neskôr (spravidla od 50. rokov, v Česko-Slovensku od roku 1953) z [[vinyl]]u. Platne zo [[šelak]]u mali hrubšie drážky, potrebovali hrubšiu ihlu a špeciálnušpecifickú rýchlosť 78 ot/m; jedna strana štandardnej {{cm|25|m}} platne mohla obsahovať maximálne 3 minúty zvuku, väčší typ {{cm|30|m}} platne aj 5 minút. Na prehrávanie šelakových platní existujú dva druhy [[gramofón]]ov. Staršie, sú mechanické, s plechovou rúrou a natáčaním kľukou. Novšie sú elektrické, a zvuk je z nich snímateľný v podobe elektrického signálu nielen do elektrónkových rádií, ale aj do akéhokoľvek druhu elektroniky, po pripojení novšieho typu konektoru.
 
Najznámejšie značky gramofónových platní z medzivojnového Česko-Slovenska boli [[Ultraphon]], [[Supraphon]], [[His master's voice]] (etiketa so psíkom), [[Esta]], [[Odeon]], [[Polydor]], [[Rekord]], [[Artona]], [[Selekton]] a veľa ďalších. Medzi týmito značkami existovali ustálené rozdiely v cene a kvalite nahrávok. Napríklad značky Artona a Selekton boli špeciálne zriadené firmou Ultraphon na vydávanie menej kvalitných nahrávok a táto prax bola obvyklá aj u iných firiem. Počas socializmu v Česko-Slovensku existovala iba značka [[Supraphon]], od roku 1967 [[Panton]] a od roku 1971 na Slovensku aj [[Opus (slovenské hudobné vydavateľstvo)|Opus]].
232

úprav