Gotika: Rozdiel medzi revíziami

Neskorá gotika má vo Francúzsku svoje počiatky už od roku [[1371]], kedy predošlý dekoratívny princíp vystriedala ''plamienková'' ''gotika''. V ostatnej Európe sa v 14. a taktiež aj v 15. storočí uplatňujú nové lokálne princípy, ktoré sa od pôvodného opus francigenum líšia v rôznych stavebných postupoch. V sochárstve, v umeleckom remesle a teraz už aj v maliarstve, (v podobe doskových malieb) sa začína postupne prejavovať nový jemnejší a mäkší princíp, ktorý okolo roku [[1400]] vrcholí v podobe ''internacionálneho slohu''.

Sochárstvo sa v gotike podobne ako v románskom slohu uplatňovalo hlavne ako výzdoba architektúry, jej častí a interiérov. Jej umiestnenie sa však od výzdob [[Hlavica (architektúra)|hlavíc]] a [[Tympanón|tympanónov]] rozšírilo po celej stavbe. Okrem bohatého abstraktného a rastlinného dekóru v podobe vínnych rév, ruží a lalijových vzorov sa postupne rozširujú a zdokonaľujú vzory zvieracie a ľudské.

Vrcholom celého sochárskeho úsilia sa stala Baldachýnová alebo aj ''stĺpová plastika'', ktorá otvorila nové cesty kpre vývojuvývoj sochárskej disciplínedisciplíny. Jej počiatky môžeme hľadať podobne ak v architektúre na [[Bazilika Saint-Denis|bazilike Saint-Denis]] v [[Paríž|Paríži]], pre ktorú pravdepodobnes najväčšou pravdepodobnosťou Opat [[Suger]] navrhol skupinu sôch na ostení západného portálu. Tie sa bohužiaľ nedochovali v pôvodnej forme, a tak dnes existujú lenuž kreslenélenv záznamypodobe kreslených záznamov. Podobný typ sochy, ktorý sa nám však dochoval, však môžeme pozorovať na západnom portály [[Katedrála Notre-Dame (Chartres)|Katedrály Notre-Dame]] v [[Chartres]]. Veľký vplyv na zobrazované námety malo šírenie nového mariánskeho kultu (zbožnosti Panny Márie). Popri výjavov z Kristovho života sa v gotike čoraz viac začali objavovať námety zo života Panny Márie (Kladenie do hrobu, Nanebovstúptenie). Okolo roku [[1200]] sa do západnej Európy dostáva vplyv Byzantského/východoeurópskeho umenia a následne sa taktiež obnovuje záujem o [[antické umenie]] antické. Spočiatku sa tieto nové princípy šíria predovšetkým v maliarstvomaliarstve a umeleckom remesle, avšak čoskoro nato sa začínajú aplikovať aj na sochárske práce. Vrchol tohto snaženia môžeme pozorovať na sochách [[Katedrála Notre-Dame (Amiens)|katedrály Notre-Dame]] v [[Amiens]]. Od polovice 13. storočia sa začalo od antických motívov znova upúšťať, avšak plasticita tvarov zotrvávala. Vo Francúzskom prostredí sa postupom času vyvíja francúzsky model gotickej sochy s typickými črtami tváre a postojom v tvare S, prezentovaný plastikami zo [[Sainte-Chapelle (Paríž)|Saint-Chapelle]]. V Nemeckom prostredí sa od typizácie sôch upúšťa omnoho viac a postavy nadobúdajú individuálne črty skutočných ľudí. Asi najznámejším príkladom takéhoto typu je ''dvojica Ekkeharda II. a Uty'' v katedrále sv. Petra a Pavla v [[Naumburg|Naumburgu]].

V Talianskom prostredí sa v rovnakej dobe, teda od polovice 13. storočia, objavujú prvé známky [[Renesancia|protorenesančného]] sochárstva. Narozdiel od severných zemí, ktoré po roku [[1250]] hľadali nový severský ideál a novú možnosť zobrazenia ľudskej postavy, talianskí umelci naviazali na starú [[Staroveký Rím|rímsku]] tradíciu a postupne začali obnovovať antické princípy. [[Nikola Pisano|Nicola Pisano]], umelec pôsobiaci v [[Toskánsko|Toskánsku]], vytvoril jedno z takých to diel, kazateľnicu umiestnenú v''Kazateľnicu pisánskompisánského baptistériubaptistéria''.