Otvoriť hlavné menu

Zmeny

d
chýba zhrnutie úprav
 
=== Srbský front ===
Na srbskom fronte malo spočiatku iniciatívu Rakúsko-Uhorsko. Hlavný veliteľ rakúsko – uhorských vojískvojsk bojujúcich proti Srbsku a Čiernej hore bol ponemčený Slovinec, Oskar PocorekPotiorek. Rakúsko – Uhorská ríša útočila na [[Srbské kráľovstvo]] tromi armádami čítajúcimi okolo 220 tisíc dobre vyzbrojených mužov. Srbská armáda čítala okolo 180 tisíc menej dobre vyzbrojených mužov. Vrchný veliteľ srbskej armády bol [https://www.bastabalkana.com/2017/08/sta-je-radio-vojvoda-stepa-stepanovic-nakon-rata/ Stepa Stepanović]. Prvé rakúske vojnové operácie proti Srbsku sa začali 12. augusta na rieke Drina na severných rakúsko – srbských hraniciach (ktoré rieka tvorila). Bojovali tu rakúska tretia armáda pod vedením veliteľa von Franka a srbská piata armáda pod vedením Pavla Jurisića Šturma. Rakúskym vojskám sa po krvavých bitkách, v ktorým zahynulo viacej rakúsko – uhorských než srbských vojakov, podarilo prekročiť rieku Drinu až 14. augusta. Potom, čo sa k srbskej tretej armáde pridala aj novo zmobilizovaná druhá armáda pod vedením generála Stepanovića, sa srbským vojskám podarilo vyhrať bitku pri Ceri trvajúcu od 15. až do 24. augusta a následne zatlačiť rakúske vojská späť za hranice. Stepan Stepanović bol z generála povýšený na poľného [[Maršal|maršala]] (vojvodu).
 
Keď sa ruské vrchné velenie dozvedelo o tomto úspechu srbských vojískvojsk, požiadalo srbské vrchné velenie, aby podniklo ofenzívu proti Rakúsko – Uhorsku a uľahčilo tak Rusom dobýjanie Rakúsko – Uhorska. Tak sa aj 26. augusta stalo. Srbské vrchné velenie naplánovalo ofenzívu do [[Bosna a Hercegovina|Bosny a Hercegoviny]] (vtedy ešte patriacej Rakúsko – Uhorsku). Do ofenzívy sa zapojila aj [[Čierna Hora|Čierna hora]]. Srbské a čiernohorské vojská prekročili rieku Drinu na juhu na srbsko-bosnansko-čiernohorských hraniciach. Srbské a čiernohorské vojská sa prebíjali rakúskymi vojskami. Dobyli Jahorinu a nakoniec sa dostali až do [[Pale]]. V októbri boli srbské a čiernohorské vojská zatlačené rakúsko – uhorskou protiofenzívou späť za hranice. Ešte tri dni po začatí ofenzívy do Bosny, sa podarilo srbskej prvej a druhej armáde prekročiť na severe Srbska rieku Drinu pri [[Sriem (historické územie)|Sreme]] a udržať obranné pozície proti rakúskym vojskám. Tým sa posilnila aj obrana [[Belehrad|Belehradu]] (ktorý nanešťastie pre Srbov ležal na hranici s Rakúsko – Uhorskom (Rakúsko – Uhorsku vtedy patrila celá [[Vojvodina]])). Ale keďže rakúsky nátlak vzrastal, poľný [[maršal]] Putnik sa rozhodol stiahnuť prvú srbskú armádu zo Sremu, aj keď s týmto aktom srbské vrchné velenie veľmi nesúhlasilo. Ukázalo sa, že Srbsko a Čierna Hora sú schopné viesť ofenzívy proti európskym mocnostiam. Veliteľ rakúsko – uhorskej armády pri Sreme, Alfred Kraus priznal, že srbská armáda spôsobila rakúskej armáde štatisticky väčšie straty, než ruská, talianska či rumunská armáda.  
 
Počet rakúsko – uhorských vojakov sústrediacich sa na dobytie Srbska i Čiernej Hory sa zvýšil na 400 tisíc vojakov a takisto Srbská armáda začala čítať okolo 270 tisíc mužov. Menšie boje stále pokračovali a keďže nastala zima, srbskí vojaci boli vyčerpanejší a znížila sa im morálka, pretože nemali dostatočné zimné vojnové vybavenie a ukazovali sa v určitých chvíľach aj nedostatky munície. Toho sa rakúsko – uhorské vrchné velenie rozhodlo využiť a zorganizovalo veľkú ofenzívu na územie Srbska. Tá sa začala v druhej polovici októbra. Ofenzíva bola naplánovaná postupom rakúskych vojískvojsk zo severnej časti Srbska. Zo začiatku bola úspešná úspešná, srbské vojská sa podarilo zatlačiť hlbšie do srbského územie. Rakúsko – uhorské vojská okupovali skoro celý severozápad Srbského kráľovstva. Srbskí vojaci strácali morálku a preto ich musel povzbudiť dokonca sám srbský kráľ, Peter Alexander. V najťažšom momente bol generál [http://www.blic.rs/riznica/istorije/zivojin-misic-srbin-koji-je-postao-jedan-od-najvecih-vojskovoda-svog-vremena/crshtmq Živojin Mišić] nasadený ako veliteľ prvej srbskej armády. Srbské vojská ako-tak držali líniu pri rieke Kolubara ([http://www.telegraf.rs/vesti/1084364-bitka-za-kolubaru-kako-je-od-poplava-spasen-najvazniji-srpski-rudnik-video bitka o Kolubaru]). Aby srbské vojská mohli túto líniu udržať, rozhodlo sa vrchné velenie evakuovať srbské vojská z Belehradu a použiť ich pri obrane fronty. Keď bol Belehrad vyprázdnený od srbských vojískvojsk, Rakúsko – uhorská armáda ho začala 1. decembra okupovať. A keďže obsadenie Belehradu bolo hlavnou prioritou Rakúsko – Uhorskej monarchie, jeho obsadenie začalo byť vo Viedni oslavované, z Berlína prišla do Viedne gratulácia a svetové noviny dokonca tvrdili, že obsadenie Belehradu spôsobilo pád Srbska. Avšak, ešte v ten deň sa Živojin Mišić rozhodol naplánovať veľkú protiofenzívu a veľké pripravovanie delostreleckej artilérie. Tá sa začala už 3. decembra o siedmej hodine ráno. Rakúske vojská túto srbskú protiofenzívu vôbec neočakávali a preto začali byť vytláčané zo srbského územia. Rakúska armáda pri tak rýchlom ústupe nestíhala budovať obranné línie a nakoniec bola zase vytlačená zo Srbského kráľovstva. Rakúsko – uhorské vojská boli nútené opustiť aj Belehrad. Srbsko opäť zasadilo Rakúsko – Uhorskej ríši tvrdý úder.  
 
=== Blízky východ ===
 
=== Blízky východ ===
Ruské odstúpenie z vojny pomohlo armáde Osmanskej ríše, aby mohla zaujať všetku pozornosť len na vojská Britského impéria v dnešnej Palestíne a Mezopotámii, ktoré postupovali smerom od Perzského zálivu a 11. marca 1917 dobyli [[Bagdad]]. V Arábii známy britský archeológ a vojak [[Thomas Edward Lawrence|T. E. Lawrence]] pomohol v júni 1916 protiosmanskej vzbure, načo z [[Egypt]]a Briti spolu s [[Arabi|Arabmi]] v októbri 1917 zaútočili na [[Palestína|Palestínu]] a zmocnili sa jej. V decembri 1917 získali Briti [[Jeruzalem]]. Nemecké aj turecké sily boli vytlačené z arabských krajín. Osmanská armáda bola už vyčerpaná a veľkú časť armády vyslala na Kaukaz, aby sa viac zásobovala a zabránila Britskému vojsku zaútočiť na územie ríše zo severovýchodu. Ruské vojská totiž Irán opustili a o niekoľko dní ho začali okupovať Britské vojská. Na ďalšie ofenzívy či protiofenzívy sa armáda Osmanskej ríše už nezmohla. Aj napriek statočnému boju osmanských vojakov bola osmanská armáda zatláčaná viac a viac na sever.
 
=== Iné svetové bojiská ===
[[Slovensko]] bolo počas vojny súčasťou [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]]. Celkovo bolo do [[rakúsko-uhorská armáda|rakúsko-uhorskej armády]] mobilizovaných asi 400 – 450 000 Slovákov. Z nich asi 69 700 zahynulo a 61 660 bolo zmrzačených.<ref>Veľký, J. a kolektív, 1980, Encyklopédia Slovenska IV. zväzok N-Q. Veda, Bratislava, s. 576 – 578</ref> Viac ako polovica z nich zahynula na východnom fronte<ref name="Gyarfasova,2014">Gyarfašová, S., 2014, Naši trpeli na Piave aj na východe. 1. svetová vojna očami Slovákov. Príloha denníka SME, 23. júla 2014, s. 6 – 7</ref>, kde bojovali predovšetkým na začiatku vojny. V neskoršom období boli jednotky s väčším zastúpením Slovákov nasadené hlavne na talianskom fronte. Najmä na začiatku vojny mali vojaci zo Slovenska dobrú povesť.<ref name="Gyarfasova,2014"/> Bolo to hlavne vďaka relatívnej zaostalosti slovenského prostredia, silnej religiozite vidieka aj malomesta, spolu s veľkou autoritou cisára a Habsburgovcov, ako aj vierou v odvekú platnosť a stabilitu spoločenských pomerov na začiatku vojny.<ref>Segeš, V. a kolektív, 2007, Slovensko – vojenská kronika. Perfekt, Bratislava, s. 84</ref> Odpor voči vojne sa začal vo väčšej miere prejavovať až neskôr. Známa bola napr. vzbura slovenských vojakov [[Trenčiansky 71. peší pluk|trenčianskeho 71. pluku]] v [[Kragujevac]]i.
 
Veľa Slovákov vstúpilo počas vojny do [[Česko-slovenské légie|česko-slovenských légiilégií]] vo Francúzsku, Rusku a Taliansku, kde sa predtým dostali ako vojnoví zajatci alebo trvalo žili pred vojnou. Na formovaní légií sa významne podieľal slovenský generál vo francúzskych službách [[Milan Rastislav Štefánik]]. Slovenskí dobrovoľníci vstupovali aj do jednotiek americkej armády.
 
=== Domáci a zahraničný odboj ===
Myšlienka spoločného štátu Čechov a Slovákov sa začala objavovať hneď na začiatku konfliktu a vyplynula z priebehu vojny.<ref>Kováč, D., 1998, Dejiny Slovenska. Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 401 s.</ref> Jeden z prvých modelov vytvoril [[T. G. Masaryk]] pre britské ministerstvo zahraničných vecí. Zahraničný odboj proti Rakúsko-Uhorskej monarchii našiel významnú podporu u Čechov a Slovákov žijúcich v zahraničí, hlavne v USA, Francúzsku a Rusku. Cieľom zahraničného odboja bol boj proti Rakúsko-Uhorsku a ovplyvňovanie verejnej mienky a politikov v krajinách Dohody s cieľom získať ich pre myšlienku samostatného Česko-Slovenska. 22. októbra 1915 vypracovali [[Slovenská liga v Amerike|Slovenská liga]] a [[České národné združenie]] tzv. [[Clevelandská dohoda|Clevelandskú dohodu]], ktorá požadovala, aby sa Česi a Slováci spojili v spoločnom [[federácia|federatívnom]] štáte, ktorý počítal s úplnou národnou autonómiou Slovenska.
 
Vo februári 1916 sa stala hlavným predstaviteľom zahraničného odboja [[Československá národná rada|Česko-Slovenská národná rada]], ktorá sídlila v [[Paríž]]i. Predsedal jej T. G. Masaryk, podpredsedom bol [[M. R. Štefánik|Štefánik]] a tajomníkom [[Eduard Beneš|Beneš]]. Národná rada sa podieľala na organizácii zahraničného vojska.
 
30. mája 1918 sa organizácie Čechov a Slovákov v USA dohodli na Masarykovom návrhu tzv. [[Pittsburská dohoda|Pittsburskej dohody]], ktorá na rozdiel od predošlých plánov upustila od federatívneho usporiadania budúceho štátu, počítala však s autonómiou Slovenska.
4 290

úprav