Vladimír Havrilla: Rozdiel medzi revíziami

'''Vladimír Havrilla''' (* [[13. máj]] [[1943]], [[Bratislava]]) je [[Slovensko|slovenský]] [[sochárstvo|sochár]], venuje sa klasickému a konceptuálnemu sochárstvu, filmu, digitálnej grafike a literatúre. Žije a tvorí v [[Bratislava|Bratislave]]. V rokoch 1962-68 študoval sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde v r. 1990-93 pôsobil ako docent na oddelení sochárstva. Od sedemdesiatych rokov sa venuje experimentálnemu filmu, klasickému i konceptuálnemu sochárstvu, tradičným médiám ako kresba, maľba či keramika. Od konca deväťdesiatych rokov sa venuje počítačovej grafike a počítačovej 3D animácii. Navrhoval fontány a kreslil. Pod pseudonymom Roberta Weinerová publikoval fragment románu ''Noc a deň''. Od 1968 modeluje sochy, tvorí krátke trikové filmy, píše básne a poviedky. V 80. rokoch tesal do dreva figurálne sochy. Od 1998 tvorí prevažne vo virtuálnom svete.

 

Od 70. rokov sa systematicky zaoberal tvorbou krátkych [[Experimentálny film|experimentálnych filmov]]. Patril medzi prvých, čo sa na Slovensku začali venovať experimentálnym [[Art film|umeleckým filmom]]. Spôsobilo to zistenie že Andy Warhol točí vo svojej Factory filmy, kde necháva svoje „herečky“ levitovať, alebo rozplynúť sa. Havrilla svoje filmy nakrúcal vlastnou 8mm kamerou. Patria medzi ne:''Vtáčia žena'' (1972), ''White rúra'' (1973), ''White pena'' (1973), ''Lift'' (1974), ''No limit'' (1976), ''Lebo veľa hrešila'' (1977), ''Modliaca figurína'' (1977), ''Milosť'' (1977), ''Bábika'' (1982). V neskoršom období autor pracoval aj s videom napr. v titule ''Námorníček'' (1992), ktorý je záznamom rovnomennej akcie.