Ilja Zeljenka: Rozdiel medzi revíziami

Do žánra filmovej hudby vstúpil Ilja Zeljenka rok po absolvovaní Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Roku 1957 spolupracoval so [[Štefan Uher|Štefanom Uhrom]] na dokumentárnom filme ''Tu kráčajú tragédie.'' V tom istom roku vytvoril hudbu k dvom dokumentárnym filmom: ''Drevorubači'' režiséra Jaroslava Pograna a ''Na vedľajšej cestekoľaji'' režiséra [[Martin Hollý ml.|Martina Hollého]]. V nasledujúcom roku skomponoval hudbu k ďalším dvom dokumentárnym filmom. Na jednom z nich - na filme ''Niekedy v novembri -'' opäť spolupracoval s režisérom Štefanom Uhrom. Počiatky kompozičných prác Ilju Zeljenku pre film sú spojené s tvorbou pre dokumentárny žáner. Avšak už po dvoch rokoch, teda roku 1959, sa skladateľ dostáva aj k tvorbe pre celovečerné hrané filmy. Jeho debutom v tejto oblasti je film režiséra Jána Lacka ''Skaly a ľudia.''

Štefan Uher nepožadoval pre svoje filmy veľa hudby, šetril ňou. Údajne tvrdil, že najlepší by bol film celkom bez hudby. Hudba sa mala podľa neho objaviť vždy len ako "korenie", ak mala pôsobiť dramaticky. Bol na hudbu príliš citlivý. V Zeljenkovi našiel vhodného partnera, ktorý túto koncepciu prijal a tvorivo naplnil. Usiloval sa vystihnúť Uhrovu poetiku. Hľadal a ponúkal riešenia, ktoré zodpovedali práve tomu konkrétnemu filmu. Obrazne to vyjadril, že sa mu podarilo zabudnúť, čo sa naučil na Vysokej škole múzických umení, ale pochopil, čo si žiada film. Filmový skladateľ sa najprv musí zbaviť svojho (niekedy ťažko získaného) zmyslu pre logiku procesu hudobnej formy. Spomínaná spolupráca priviedla Štefana Uhra a Ilju Zeljenku od prvých dokuemntárnych filmov z konca 50. rokov k spolupráci na ôsmich celovečerných filmoch: ''My z deviatej A (1961), [[Slnko v sieti (film)|Slnko v sieti]] (1962), [[Panna zázračnica|Panna Zázračnica]] (1966), [[Tri dcéry]] (1967), Génius (1969), [[Keby som mal pušku]] (1971), Javor a Juliana (1972), Dolina (1973).''

V 60. rokoch sa Ilja Zeljenka stal jedným z najuznávanejších a najvyhľadávanejších autorov hudby k filmu. Okrem spomínaných režisérov spolupracoval ešte s Eduardom Grečnerom, Jaroslavom Pogranom, Otom Krivánkom, Ladislavom Kudelkom, Štefanom Kamenickým, [[Martin Slivka|Martinom Slivkom]], Miloslavom Kubíkom, Miroslavom Horňákom, Jozefom Zacharom, Vladom Kubenkom a ďalšími. V oblasti filmu Ilja Zeljenka intenzívne pracoval až do roku 1973, keď sa dostal na zoznam nežiadúcich a nepohodlných spolupracovníkov Slovenskej filmovej tvorby. Žáner filmovej hudby opustil a - až na niektoré výnimky - sa do tejto oblasti už nevrátil. Bol však nesmierne produktívnym umelcom. Svedčí o tom vysoký počet scénickej hudby k filmovým predlohám v období od roku 1957 do roku 1973, dosahujúci okolo sto filmov.