Filmové ateliéry Koliba: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
typo gram |
|||
Riadok 6:
== História ==
=== 1949
S výstavbou filmových ateliérov na Kolibe sa začalo v roku 1949. Po mnohých komplikáciách ich slávnostne otvorili pri príležitosti augustového výročia Slovenského národného povstania v roku 1953. Pod obrovským transparentom Socialistickým filmom za upevnenie svetového mieru tak odovzdali prvú etapu stavby. Prevádzka sa začala 1. septembra 1953. Úplne prvým kompletne kolibským filmom bola veselohra Paľa Bielika ''V piatok trinásteho'' (1953).
Vtedajšie ateliéry boli veľmi skromné. V podstate išlo o dve nakrúcacie haly s rozlohou 600 štvorcových metrov, stolársku dielňu, transformátorovú stanicu, nevyhnutné zvukové zariadenia a administratívnu budovu. Pôvodne v nej bola aj ubytovňa pre mimobratislavských spolupracovníkov a hercov, ale v praxi sa neosvedčila, lebo ležala ďaleko od centra.
Čoskoro nastali prvé ťažkosti
V rokoch 1949
=== 1956
Normatívne chápanie filmového diela ako ideologického nástroja na výchovu širokých "ľudových más" charakterizuje kolibskú produkciu ešte aj v roku 1956. "Spoločenská dráma z prostredia veľkého závodu" ''Previerka lásky'' scenáristu Jána Mináča a režiséra Jozefa Medveďa sa sústreďuje na problémy pôsobenia českej technickej inteligencie v slovenskom priemysle a kombinuje ich so zapájaním ľudsky bezúhonných, ale zatrpknutých buržoáznych odborníkov do novej, radostnej práce pre blaho kolektívu. Druhým titulom roku 1956 bol teatrálne režírovaný film Kataríny Hrabovskej a Andreja Lettricha ''Čisté ruky''. Tento príbeh o protidružstevnom "záškodníckom" centre na východnom Slovensku vychádzal z dobovej ideologickej propagandy, ktorá hospodárske ťažkosti prvých pofebruárových rokov potrebovala zvaliť na hlavu vykonštruovaného "nepriateľa". Takmer štyri roky trvala literárna príprava projektu demonštrujúceho stalinskú poučku "o vyhrocovaní triedneho boja v podmienkach súčasnosti" a vo februári 1956 zmietol Nikita Chruščov z rečníckej tribúny XX. zjazdu ako domček z karát aj túto snaživo vypiplanú konštrukciu slovenských filmárov. Nakrúcanie sa začalo v apríli a pri premietaní denných prác zmätené vedenie Koliby zistilo, že záškodnícky okresný tajomník Komunistickej strany Molčan sa ponáša na Stalina (v scenári sa o takejto koncepcii postavy nehovorilo). Nasledovali rôzne "porady", a nakoniec prekrúcanie hotového materiálu (škoda 156 000 Kčs). Podobnosť Viliama Záborského so Stalinom sa neutralizovala.
V rokoch 1956
Vznik tvorivej skupiny mladých, ktorá mala pracovať najmä na súčasných témach, korešpondoval so súvekým generačným a názorovým vrstvením v jednotlivých umeniach. Myšlienková a umelecká sterilita tvorivej atmosféry na Kolibe sa veľmi naliehavo pociťovala prinajmenšom od roku 1953, keď na Aktíve tvorivých pracovníkov odznela požiadavka vyrábať krátke hrané snímky, ktoré sa mali stať experimentálnou liahňou slovenského filmu.
Vo výslednom tvare prvého slovenského veľkofilmu ''Posledná bosorka'' z roku 1957 sa zračí protirečivosť medzi povinnou "ideovosťou" a otvorenou túžbou nakrúcať divácky úspešnú komerciu. S literárnou prípravou sa začalo roku 1954 námetom Dušana Kodaja. O rok neskôr ju scenáristicky spracoval Ivan Bukovčan a réžie sa ujal Paľo Bielik. Jeho ambíciám tento žáner vyhovoval a dokonca napísal technický scenár. Koncepčné nezhody medzi Bukovčanom a Bielikom však napokon vyústili do sporu a vedenie Koliby poverilo ďalšou prácou Vladimíra Bahnu.
Prvým koprodukčným projektom našej kinematografie bola maďarsko-slovenská typická kostýmová veselohra ''Dáždnik svätého Petra'' z roku 1958. Scenár Imre Apáthiho a režiséra snímky Frigyesa Bána podľa rovnomenného románu Kálmána Mikszátha sa pripravoval v maďarskej dramaturgii. Možno práve to umožnilo slobodne pracovať s náboženskými motívmi, čo by na Kolibe považovali za ťažké rúhanie voči rodnej strane. Film sa nakrúcal v slovenskej i maďarskej jazykovej verzii (réžiu slovenskej mal [[Vladislav Pavlovič]]) a okrem účasti slovenských hercov, architekta, hudobného skladateľa ([[Šimon Jurovský]]), historického a výtvarného poradcu (Karol L. Zachar), Koliba poskytla aj výrobné služby.
Na rozdiel od progresívnych tendencií súvekej literárnej tvorby, kolibskej produkcii chýbal myšlienkový rozlet i vôľa prekonávať rigidný didaktizmus témy. Cez ušľachtilé ciele komunistickej výchovy vstupovala do scenárov ideológia, ktorá deformovala vzťahy medzi postavami a ich sujetové funkcie rozdeľovala podľa ľahko čitateľného triedneho kľúča.
Začiatkom šesťdesiatych rokov sa už reformné sily kolibskej dramaturgie začali spamätávať z rezolúcie Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska o filme z roku 1958 i z dôsledkov Banskej Bystrice. Opäť sa dostávajú na stôl "problematické" scenáre (''Boxer a smrť''), ale objavujú sa aj látky nové, využívajúce uvoľnenie tlaku ideologických direktív. Zmena situácie v dramaturgii, nový autorský prístup k témam i naakumulované sily filmovej réžie sa postupne začnú prejavovať v kvalite slovenskej produkcie.
Napriek tomu, že sa do výroby filmu ''Boxer a smrť'' (1962) nepodarilo zainteresovať Poliakov, prvýkrát sa narušila prax adaptovania výlučne domácich titulov, ktorá na Kolibe s malými výnimkami pretrvala až do deväťdesiatych rokov. Úspechy Televíznej filmovej tvorby z konca šesťdesiatych rokov stavali práve na voľnom výbere látok (Dostojevskij, Maupassant, Andrejev), ale vzájomnej konkurencii sa Koliba i televízia bránili tvrdým kurzom druhovej diferenciácie. Namiesto audiovizuálnej kooperácie oboch inštitúcií nastala éra úporného hľadania špecifík.
=== 1963
Slovenská a česká kinematografia boli v rokoch 1963
V druhej polovici šesťdesiatych rokov sa zásadne, ale nie absolútne, uvoľnila kontrola filmovej výroby. Na Kolibe sa vyrobilo 20 celovečerných titulov, z toho 8 vlastných hraných, 8 televíznych a 4 ako služby pre zahraničie. O zaradení jednotlivých titulov do výroby rozhodovali predovšetkým tvorivé skupiny a riaditeľ kolibského štúdia, nie ideologické oddelenie Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. V tých rokoch sa viacerými titulmi prezentovala najmladšia, III. tvorivá skupina, ktorá vznikla v roku 1963. Vedúcim skupiny bol Ján Beer, prvými dramaturgmi Peter Ševčovič a Svätopluk Šablatúra, cieľom výroba filmov pre deti a mládež.
Výrazne vzrástol aj počet koprodukcií. Do roku 1965 sa nakrútili len dve. V rokoch 1966 až 1970 ich vzniklo za päť rokov deväť (''Siedmy kontinent'', 1966, ''Muž, ktorý luže'', 1968, ''Sladký čas Kalimagdory'', 1968, ''Zbehovia a pútnici'', 1968, ''Kráľovská poľovačka'', 1969, ''Vtáčkovia, siroty a blázni'', 1969, ''Rozsudok'', 1970, ''Dovidenia v pekle, priatelia'', 1970, ''Eden a potom'', 1970). Väčšina z týchto koprodukčných titulov vznikla v I. tvorivej skupine Alberta Marenčina a Karola Bakoša, najčastejší zahraničný partner bol Samy Halfon (Como-films). Po obmedzení zahraničnej spolupráce nakrútili na Kolibe nové koprodukcie s inou ako okupačnou krajinou až osemdesiatych rokoch.
Otvorenie Koliby zahraničnému kapitálu pomohlo dodatočne prekonať nedostatok finančných prostriedkov na kúpenie kvalitnej filmovej suroviny a modernej techniky. Všetky pôvodné domáce tituly sa nakrúcali len na ORWO-materiál, iba pre koprodukcie bol k dispozícii podstatne citlivejší a kvalitnejší Eastmancolor. Zároveň sa rozšírili možnosti na prekonanie izolácie, do ktorej uzavreli českú i slovenskú kinematografiu komunistickí vládcovia. Koprodukcie zabezpečili ekonomický prospech štúdia, ale aj myšlienkovú a pracovnú konfrontáciu, bezprostredné overenie si vlastných schopností, už nie iba v rovine duchovnej, ale aj praktickej, v rovine schopnosti všetkých členov štábu splniť požiadavky zahraničných partnerov.
Vnútri kolibského filmového podniku patrilo k najdôležitejším zmenám rokov 1963
Pôsobenie Ctibora Štítnického na Kolibe v rokoch 1966
=== 1971
Dĺžka schvaľovacieho a výrobného procesu spôsobila, že v kolibskej produkcii rokov 1971 a 1972 existovali popri sebe "dobiehajúce" tituly spolu s filmami pripravenými "skonsolidovanou" novou dramaturgiou. Na pozadí liberlizácie konca šesťdesiatych rokov sa stále veľmi zreteľne pociťovala prirodzená hranica medzi umením a propagandou, medzi spontánnym aktom tvorby a direktívnym riadením tohto procesu.
V sedemdesiatych rokoch sa tematické prelínanie pracovných a súkromných problémov stalo najmä doménou televíznej tvorby a ďalšie pokusy kolibskej dramaturgie naplniť najžiadanejšiu položku výrobného plánu možno pokladať za prehry. Problém spočíval v tom, že zrážka individuálnej morálky hrdinu, ktorá sa prejavovala v odlišnej mravnej interpretácii navonok bezúhonnej spoločnosti, nemohla nikdy priznať farbu rozkladu skorumpovaného systému. Vždy sa skrývala za "pravdu" zvolenej východiskovej tézy o jeho neomylnej humanite nepripúšťajúcej žiadnu diskusiu.
Až v druhej polovici desaťročia sa po piatich rokoch nehybnosti na Kolibe zjavujú nové mená: Zoroslav Záhon, Dušan Trančík, Vladimír Kavčiak, Ivan Húšťava, Ján Zeman. Ich nástup nemal rovnakú razanciu (najvýraznejšie sa vedel presadiť Dušan Trančík), ale predsa len predstavoval možnosť zmeny sterilnej tvorivej atmosféry, ktorá už pozvoľna prerastala do umeleckej degenerácie.
=== 1981
Vedúcich nových dramaturgických skupín vymenovali roku 1980. Boli nimi Pavel Gejdoš, Andrej Lettrich, Ivan Húšťava a Martin Ťapák. V skupinách sa zjavili aj mená nedávnych absolventov Vysokej školy múzických umení a čiastočne sa prelomila tradícia realizácie scenárov predovšetkým internými dramaturgmi. Scenáristické zázemie sa rozšírilo aj mimo tvorivo-výrobných skupín a zvýšila sa pravdepodobnosť vzniku kvalitných látok.
Oproti sedemdesiatym rokom dostatok príležitostí na tvorbu získali aj režiséri strednej generácie
Oproti nedávnej minulosti, pri všetkej skromnosti povedané, nastal na Kolibe kvalitatívny obrat, ktorý možno dokumentovať konkrétnymi dielami: ''Pomocník'', ''Kosenie Jastrabej lúky'', ''Noční jazdci'', ''Nevera po slovensky'', ''Plavčík a Vratko'' a iné. Posledné spomínané tituly pritiahli do kín aj divákov, ktorí inak takmer nechodili na domáce filmy.
Sedemdesiate roky možno nazvať desaťročím filmov o Slovenskom národnom povstaní, osemdesiate desaťročím rozprávok. V období 1981
Vedenie kinematografie dávalo pozor, aby sa nenakrútili diela podobné ideologicky kritizovaným koprodukciám z konca šesťdesiatych rokov. Za takýchto okolností boli rozprávky najvhodnejším riešením. Koprodukcia so západnými producentmi priniesla okrem financií na splatenie úveru aj kvalitnú filmovú surovinu pre čisto kolibské filmy (inak by sa museli nakrúcať na ORWO). K rozmachu koprodukčných projektov prispelo aj využívanie služieb Slovartu. Po čase však zanikol a kontakty so zahraničím sa centralizovali založením pobočky Filmexportu v Bratislave 1. januára 1984.
=== 1990
V prvom období po revolúcii v roku 1989 sa zdalo, že štát síce bude i naďalej finančne dotovať filmovú výrobu, ale odstráni sa ideologický tlak a vytvorí priestor aj na súkromné filmové iniciatívy.
V roku 1993 založili filmoví pracovníci Slovenskú filmovú spoločnosť, aby sa mohli uchádzať o privatizáciu Koliby. Proti odštátneniu filmového štúdia sa v rokoch 1993
O morálnom stave spoločnosti svedčí nasledujúci fakt: pôvodní odporcovia privatizácie a kritici Slovenskej filmovej spoločnosti sami požiadali o privatizáciu
== Diela ==
=== Filmy o kolibských ateliéroch ===
* 1965
* 2009
== Zdroje ==
|