Otvoriť hlavné menu

Zmeny

chýba zhrnutie úprav
 
=== Srbský front ===
Na srbskom fronte malo spočiatku iniciatívu Rakúsko-Uhorsko. Hlavný veliteľ rakúsko – uhorských vojsk bojujúcich proti Srbsku a Čiernej hore bol ponemčený Slovinec, Oskar Potiorek. Rakúsko – Uhorská ríša útočila na [[Srbské kráľovstvo]] tromi armádami čítajúcimi okolo 220 tisíc dobre vyzbrojených mužov. Srbská armáda čítala okolo 180 tisíc menej dobre vyzbrojených mužov. Vrchný veliteľ srbskej armády bol [https://www.bastabalkana.com/2017/08/sta-je-radio-vojvoda-stepa-stepanovic-nakon-rata/ Stepa Stepanović]. Prvé rakúske vojnové operácie proti Srbsku sa začali 12. augusta na rieke Drina na severných rakúsko – srbských hraniciach (ktoré rieka tvorila). Bojovali tu rakúska tretia armáda pod vedením veliteľa von Franka a srbská piata armáda pod vedením Pavla Jurisića Šturma. Rakúskym vojskám sa po krvavých bitkách, v ktorým zahynulo viacejviac rakúsko – uhorských než srbských vojakov, podarilo prekročiť rieku Drinu až 14. augusta. Potom, čo sa k srbskej tretej armáde pridala aj novo zmobilizovaná druhá armáda pod vedením generála Stepanovića, sa srbským vojskám podarilo vyhrať bitku pri Ceri trvajúcu od 15. až do 24. augusta a následne zatlačiť rakúske vojská späť za hranice. Stepan Stepanović bol z generála povýšený na poľného [[Maršal|maršala]] (vojvodu).
 
Keď sa ruské vrchné velenie dozvedelo o tomto úspechu srbských vojsk, požiadalo srbské vrchné velenie, aby podniklo ofenzívu proti Rakúsko – Uhorsku a uľahčilo tak Rusom dobýjanie Rakúsko – Uhorska. Tak sa aj 26. augusta stalo. Srbské vrchné velenie naplánovalo ofenzívu do [[Bosna a Hercegovina|Bosny a Hercegoviny]] (vtedy ešte patriacej Rakúsko – Uhorsku). Do ofenzívy sa zapojila aj [[Čierna Hora|Čierna hora]]. Srbské a čiernohorské vojská prekročili rieku Drinu na juhu na srbsko-bosnansko-čiernohorských hraniciach. Srbské a čiernohorské vojská sa prebíjali rakúskymi vojskami. Dobyli Jahorinu a nakoniec sa dostali až do [[Pale]]. V októbri boli srbské a čiernohorské vojská zatlačené rakúsko – uhorskou protiofenzívou späť za hranice. Ešte tri dni po začatí ofenzívy do Bosny, sa podarilo srbskej prvej a druhej armáde prekročiť na severe Srbska rieku Drinu pri [[Sriem (historické územie)|Sreme]] a udržať obranné pozície proti rakúskym vojskám. Tým sa posilnila aj obrana [[Belehrad|Belehradu]] (ktorý nanešťastie pre Srbov ležal na hranici s Rakúsko – Uhorskom (Rakúsko – Uhorsku vtedy patrila celá [[Vojvodina]])). Ale keďže rakúsky nátlak vzrastal, poľný [[maršal]] Putnik sa rozhodol stiahnuť prvú srbskú armádu zo Sremu, aj keď s týmto aktom srbské vrchné velenie veľmi nesúhlasilo. Ukázalo sa, že Srbsko a Čierna Hora sú schopné viesť ofenzívy proti európskym mocnostiam. Veliteľ rakúsko – uhorskej armády pri Sreme, Alfred Kraus priznal, že srbská armáda spôsobila rakúskej armáde štatisticky väčšie straty, než ruská, talianska či rumunská armáda.  
 
Počet rakúsko – uhorských vojakov sústrediacich sa na dobytie Srbska i Čiernej Hory sa zvýšil na 400 tisíc vojakov a takisto Srbská armáda začala čítať okolo 270 tisíc mužov. Menšie boje stále pokračovali a keďže nastala zima, srbskí vojaci boli vyčerpanejší a znížila sa im morálka, pretože nemali dostatočné zimné vojnové vybavenie a ukazovali sa v určitých chvíľach aj nedostatky munície. Toho sa rakúsko – uhorské vrchné velenie rozhodlo využiť a zorganizovalo veľkú ofenzívu na územie Srbska. Tá sa začala v druhej polovici októbra. Ofenzíva bola naplánovaná postupom rakúskych vojsk zo severnej časti Srbska. Zo začiatku bola úspešná úspešná, srbské vojská sa podarilo zatlačiť hlbšie do srbskéhosrbským územieúzemím. Rakúsko – uhorské vojská okupovali skoro celý severozápad Srbského kráľovstva. Srbskí vojaci strácali morálku a preto ich musel povzbudiť dokonca sám srbský kráľ, Peter Alexander. V najťažšom momente bol generál [http://www.blic.rs/riznica/istorije/zivojin-misic-srbin-koji-je-postao-jedan-od-najvecih-vojskovoda-svog-vremena/crshtmq Živojin Mišić] nasadený ako veliteľ prvej srbskej armády. Srbské vojská ako-tak držali líniu pri rieke Kolubara ([http://www.telegraf.rs/vesti/1084364-bitka-za-kolubaru-kako-je-od-poplava-spasen-najvazniji-srpski-rudnik-video bitka o Kolubaru]). Aby srbské vojská mohli túto líniu udržať, rozhodlo sa vrchné velenie evakuovať srbské vojská z Belehradu a použiť ich pri obrane fronty. Keď bol Belehrad vyprázdnený od srbských vojsk, Rakúskorakúsko – uhorská armáda ho začala 1. decembra okupovať. A keďže obsadenie Belehradu bolo hlavnou prioritou Rakúsko – Uhorskej monarchie, jeho obsadenie začalo byť vo Viedni oslavované, z Berlína prišla do Viedne gratulácia a svetové noviny dokonca tvrdili, že obsadenie Belehradu spôsobilo pád Srbska. Avšak, ešte v ten deň sa Živojin Mišić rozhodol naplánovať veľkú protiofenzívu a veľké pripravovanie delostreleckej artilérie. Tá sa začala už 3. decembra o siedmej hodine ráno. Rakúske vojská túto srbskú protiofenzívu vôbec neočakávali a preto začali byť vytláčané zo srbského územia. Rakúska armáda pri tak rýchlom ústupe nestíhala budovať obranné línie a nakoniec bola zase vytlačená zo Srbského kráľovstva. Rakúsko – uhorské vojská boli nútené opustiť aj Belehrad. Srbsko opäť zasadilo Rakúsko – Uhorskej ríši tvrdý úder.  
 
=== Blízky východ ===
Anonymný používateľ