Karol I. (Rakúsko-Uhorsko): Rozdiel medzi revíziami

Plným menom sa volal Karol František Jozef Ľudovít Hubert Juraj Otto Maria a pôvodne vôbec nebol predurčený stať sa panovníkom.

V následníckej línii bol až na poslednom mieste, keď pred ním v poradí ako prvý následník bol syn panujúceho cisára Františka Jozefa I. [[Rudolf (korunný princ)|Rudolf]] (resp. jeho synovia), cisárovi bratia, arcivojvoda a [[Mexiko|mexický]] cisár [[Ferdinand Maximilián Habsburský|Maximilián]] a arcivojvoda Karol Ľudovít a cisárovi synovci František Ferdinand d’Este a Otto (Karolov otec). Až po nich nasledoval v hierarchii následníctva Karol. Osud však svojou pozoruhodnou hrou doviedol na rakúsky trón práve Karola.

 

Maximiliánov život vyhasol v roku [[1867]] na popravisku. Rudolf skončil [[30. január]]a [[1889]] svoj život samovraždou bez mužského potomka. Arcivojvoda [[Karol Ľudovít Habsburský|Karol Ľudovít]] sa vzdal nástupníckych práv v prospech svojho syna [[František Ferdinand d’Este|Františka Ferdinanda d´Este]]. Ten svojím dynasticky nerovným [[sobáš]]om s grófkou [[Žofia Chotková|Žofiou Chotkovou]] vyradil z následníctva svojich potomkov. Po smrti svojho otca Otta († [[1. november]] [[1906]]) a [[Sarajevský atentát|sarajevskom atentáte]] na Ferdinanda ([[28. jún]] [[1914]]) sa Karol stal priamym následníkom rakúskeho trónu.

Od detstva sa na jeho výchove podieľala hlavne matka a dozeral na ňu cisár František Jozef I. Ako dvanásťročný začal na prianie svojho otca študovať prírodné vedy na benediktínskom Škótskom gymnáziu vo [[Viedeň|Viedni]]. Jeho vzdelanie sa zavŕšilo v roku [[1908]] v [[Praha|Prahe]].

 

== Manželstvo a kariéra ==

== Na cisárskom tróne ==

Habsburské dedičstvo zdedil uprostred vojnovej vravy. Jeho hlavným cieľom bolo urýchlené ukončenie vojnového besnenia, ktoré sa mohlo stať záhubou celej ríše. Narážal však na rozhodný nesúhlas nemeckej strany. Prínosom pre skoré mierové urovnanie situácie mala byť i korunovácia za uhorského kráľa, ktorá sa konala [[30. december|30. decembra]] [[1916]] v [[Budapešť|Budapešti]].<ref>[http://www.youtube.com/watch?v=9AAtUZXONpc&feature=player_embedded Video korunovácie Karola na stránkach www.youtube.com] {{hun icon}}, prístup 25. 12. 2010</ref> Do nepriaznivého vývinu vojnovej situácie zasiahli i udalosti v cárskom [[Rusko|Rusku]], kde [[boľševici]] zvrhli vládu [[Romanovci|Romanovcov]] a vyhlásili sovietsku republiku.

 

Pod vplyvom prebiehajúcich udalostí gradovali odstredivé snahy národov rakúsko-uhorského mocnárstva o samostatnosť. Najmä zo strany [[Česi|Čechov]] narastal odpor k monarchii. Karol v snahe o zmiernenie napätia navštevoval s manželkou krajiny [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]], aby dokázal, ako veľmi mu záleží na budúcnosti ríše. Neustále však narážal najmä na uhorskú neústupnosť a nelojálnosť, nepodarilo sa mu uzmieriť národnostné spory v [[Predlitavsko|Predlitavsku]]. Narastajúca závislosť monarchie na nemeckom spojenectve úplne odcudzila nenemecké národy, ktoré sa priklonili k exilovým politikom, usilujúcim sa o vznik národných štátov. V zahraničnej politike sa cisár snažil začať mierové rokovania. No už pokusy o ich sprostredkovanie skončili neúspechom. Pod vplyvom nemeckej porážky po skončení [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] došlo k postupnému rozpadávaniu sa ríše.

== Rezignácia a exil ==

Napriek tomu, že sa stiahol z verejného i politického života, neustávali snahy o jeho abdikáciu, alebo aby opustil krajinu. To však Karol odmietal. Súčasne v Rakúsku nastala kuriózna situácia: Rakúsko bolo republikou, malo však cisára, ktorý de jure bol stále hlavou štátu, hoci nemal žiadnu moc. Krajina neustávala vo vyvíjaní nátlaku na Karola, aby ju opustil. Ten však tvrdošijne odmietal odísť z vlasti a jeho jedinou snahou bola opätovné prinavrátenie moci, ktorá mu náležala. Očakával pomoc od anglického a španielskeho kráľa. Anglická vláda mu mohla zaručiť bezpečnosť ale iba v prípade, ak opustí Rakúsko. Táto skutočnosť i naliehanie manželky ho prinútilo, aby zmenil stanovisko, keď sa nechal presvedčiť, že situácia sa bude dať lepšie zvládať z exilu. [[23. marec|23. marca]] [[1919]] Karol opustil vlasť, do ktorej sa už nikdy nevrátil.

S rodinou sa usadili vo [[Švajčiarsko|Švajčiarsku]] na zámku Wartegg v meste [[Rorschacherberg]]. Čoskoro našli nový domov pri [[Ženevské jazero|Ženevskom jazere]] vo vile Prangins. Tu si po dlhom čase konečne mohla rodina vydýchnuť. Napriek tomu Karol neprestával vyvíjať aktivity smerujúce k reštaurácii monarchie a navráteniu rodových práv. Jeho prvým činom bolo vydanie tzv. Feldkirchenského manifestu, ktorý anuloval všetky rozhodnutia rakúskej vlády od [[11. november|11. novembra]] [[1918]].