Po skáze ''Titanicu'' musel byť dizajn ''Britannicu'' v niekoľkých ohľadoch pozmenený. Medzi hlavné zmeny patrilo zväčšenie šírky lode o {{m|0,61|m}}, aby sa do podpalubia zmestila vyššia a výkonnejšia parná turbína s výkonom 18 000 konských síl (13 000 kW). Zrejmejšou vonkajšou zmenou bola montáž žeriavovitých výložníkov, z ktorých bol každý vybavený elektromotorom a bol schopný spustiť až šesť záchranných člnov. Na lodi sa nachádzalo až 48 záchranných člnov schopných jednotne uniesť 75 pasažierov. Celkovo mohli člny prepraviť až 3 600 ľudí, čo je oveľa viac, ako je maximálny počet pasažierov, ktorých bol schopný ''Britannic'' pojať.
Kýl lode bol sa začal satvaťstavať 30. novembra 1911 v lodeniciach Harland a Wolff v Belfaste, 13 mesiacov po spustení ''Olympicu''. Kvôli spomínaným zmenám dizajnu bol trup spustený na vodu až 26. februára 1914 a neskôr začali dokončovacie práce. Predtým, než mohol ''Britannic'' začať slúžiť na pravidelnej transatlantickej linke medzi [[New York (mesto)|New Yorkom]] a [[Southampton (mesto)|Southamptonom]], tak v auguste 1914 vypukla 1. svetová vojna. Britská admiralita mala zaručený prioritný prístup k strategickým surovinám. V dôsledku toho museli byť všetky ostatné civilné zákazky odložené (vrátane stavby ''Britannicu''). Velenie námorníctva porekvírovalo veľké množstvo motorových civilných lodí, rovnako ako cestovných parníkov pre potreby dopravy vojska. Admiralita síce spoločnostiam za používanie plavidiel platila, ale riziko stráty lodi v bojových podmienkach bolo vysoké. Omnoho častejšie boli zabavované menšie lode, než zaoceánske parníky (dôvodom bola lepšia manévrovateľnosť). White Star Line sa rozhodla stiahnuť ''Olympic'' zo služby, pokiaľ nebezpečie nepominie a tak sa ''Olympic'' 3. novembra vrátil do [[Belfast]]u. Práce na ''Britannicu'' v tej dobe prebiehali veľmi pomaly. To sa však malo v nasledujúcom roku zmeniť.
