Paschal II.: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
doplnený text, zdroje, citát |
||
Riadok 28:
}}
'''Paschal II.''', (lat. Paschalis) rodným menom ''Rainerio Raineri'' (* ?, [[Santa Sofia|Bleda]], [[Taliansko]] – [[21. január]] [[1118]], [[Rím]]), bol 160. [[pápež]].
Okolo roku 1050 sa sa narodil Rajner, pri obci Sta Sophia, severne od mesta Arezzo v San Sepolerskej diecéze. Dnes je tam zrúcanina pevnosti Bleda. Jeho otec bol Krescencius, matka Alfacia. Mladosť prežil ako mních v kláštore Vallis Brutiorum. Odtiaľ ho opát vyslal do Ríma a svojím nadaním a cnosťami zaujal pápeža Gregora VII. Ten ho vysvätil na kňaza a ustanovil kardinálom v kostole sv. Klementa. Rímski kardináli si Rajnera vyhliadli ako vhodného nasledovníka pápeža Urbana. 13. augusta 1099 sa zišli v chráme sv. Klementa na voľbu pápeža kardináli, biskupi, diakoni, mestskí predáci, archivári a okrskoví pisári. Keď sa to Rajner rozvedel, že ho chcú zvoliť, zmizol a schoval sa. Našli ho a násilne ho priviedli do chrámu. Rajner sa vzpieral, ale pisári mu oznámili, že "Svätý Peter zvolil pápeža Paschala". Jeho meno mu bolo zmenené na Paschalis. Odeli ho do purpuru, nasadili tiáru, vysadili na koňa a za sprievodu ho viedli do Lateránu, kde ho intronizovali. Dobový kronikár zapísal: "''Posadili ho na kreslo v chrámovej predsieni a viedli potom do paláca, kde sa musel posadiť ešte na dve kreslá. Tam ho opásali opaskom, z ktorého viselo sedem kľúčov a sedem pečatí, odznaky moci zväzovať a rozväzovať, odovzali mu do rúk pápežskú palicu (ferulu) a vodili ho miestnosťami paláca. Niektorými len prešiel, v iných si musel sadnúť. Takto bol dokonaný nastolovací volebný akt.''<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=ALBERTI|meno=Páter|titul=Dějiny papežů|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Přerov|rok=1932|isbn=|strany=89-101}}</ref>". Na druhý deň, 14. augusta ho priviedli do svätopeterského chrámu, kde ho vysvätili za biskupa. Vysvätili ho kardináli-biskupi Otto z Ostije, Móric z Portu, Valter Albánsky, Bovo Labikánsky, Milo Prenestinský, Offo z Neppi. Prišli za ním aj poslovia normanského vojvodu Rogera a priniesli mu 1000 zlatých uncí. Všetci mu prisahali vernosť a služby, rovnako aj pomoc proti Guibertovi. Ten bol protipápežom so sídlom v Albanu a mal podporu grófmi z rímskeho okolia. Paschal Guiberta vyhnal za pomoci normanov. Ten unikol do mesta Civitta Castellana, neďaleko Otre a tam bol zabitý 7. septembra 1100. Cisárska strana po jeho smrti vnikla do svätopeterského chrámu a tam zvolili biskupa od Sv. Rufiny - Teodoricha, za Guibertovým nástupcom, ktorého vysvätili a nastolili. Ľud však s voľbou nesúhlasil, Teodoricha zajal a vydal do rúk Paschala, ktorý ho poslal do opátstva sv. Trojice do mesta Cave, aby sa tam "priučil pustovníckemu životu". Vo februári alebo v marci, si cisárska strana znova zvolila svojho nového pápeža. V kostole sv. Apoštolov, zvolili sabinského biskupa a ukryli ho v kostole sv. Marcela. Istý mešťan Jan Odcoline si však tohoto všimol a za peniaze vyzradil miesto. Paschal ho poslal za mnícha ku sv. Vavrincovi do Aversy.
Hoci protipápeži boli odstránení, rímske šľachtické rody sa pravideľne stavali proti pápežovi a chceli získať časť cirkevných majetkov. Peter Colonna bol potomkom tuskulských grófov a zo svojej pevnosti pustošil cirkevné majetky. Rod Corso, kedysi stál na strane pápežov, kým mal z toho prospech. Od Paschala ale nič nedostali, preto sa stali nepriateľmi. Paschal dal strhnúť ich veže pri Kapitole. Stefano Corso sa zmocnil kláštora pri sv. Petrovi a odtiaľ robil lúpežné prepady na Rím. Pápežské vojská kláštor dobyli. Stefanovi sa však podarilo uniknúť preoblečený za mnícha. Neskôr sa zmocnil severnej Maritimy, odkiaľ drancoval pápežské územia. Rody Corso, Barunic, Roman, Berizo a iní si privolali v roku 1105 cisárskeho markgrófa Werberam ktorý vládol v Ankonu a Spolete a 18. novembra zvolili tretieho protipápeža Maginulfa Silvestra IV. Weneroví vojaci uviedli Maginulfa do Lateránu a Paschal musel utiecť na tiberský ostrov. Niekoľko dní vyčíňala v Ríme občianska vojna. Maginulf však nemal peniaze, preto ho jeho skupina opustila a on musel utiecť za Wernerom do Tivoli. Cisár Henrich nemal podiel na voľbách Paschalových protipápežov. Mal dosť práce so zosaďovaním svojho syna Konráda a následníctvom a 6. januára dal zvoliť nemeckým kráľom svojho druhého syna Henricha. Po smrti Konráda, ktorý zomrel v júli 1101 vo Florencii, hoci sa zdalo že neustále boje o sv. Stolicu už cisára omrzeli, sa aj po správach cisár zatvrdil. Paschal usporiadal niekoľko synôd, kde potvrdil cirkevné smernice. Na lateránskej synode v roku 1102 v marci zakázal znova laickú investitúru, obnovil kliatbu nad cisárom, predĺžil Boží mier na ďalších sedem rokov a dal členom synody podpísať vzláštne vyznanie vernosti pápežovi:
{{Citát|Zavrhujem všetko čo je bludárske, zvlášť to, ktoré teraz Cirkev mätie a hlása, že kliatba a cirkevné tresty nič neznamenajú. Sľubujem poslušnosť pápežovi Paschalovi a jeho nástupcom; prijímam alebo zavrhujem čo svätá Cirkev všeobecná prijíma alebo zavrhuje |Paschal}}
Pápežský úrad zastával od [[13. august]]a [[1099]] do svojej smrti.
| |||