Paschal II.: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
doplnený text, zdroje, citát
další text doplnený, zdroj je rovnaký
Riadok 28:
}}
 
'''Paschal II.''', (lat. Paschalis) rodným menom ''Rainerio Raineri'' (* ?1050, [[Santa Sofia|Bleda]], [[Taliansko]] – [[21. január]] [[1118]], [[Rím]]), bol 160. [[pápež]].
 
Okolo roku 1050 sa sa narodil Rajner, pri obci Sta Sophia, severne od mesta Arezzo v San Sepolerskej diecéze. Dnes je tam zrúcanina pevnosti Bleda. Jeho otec bol Krescencius, matka Alfacia. Mladosť prežil ako mních v kláštore Vallis Brutiorum. Odtiaľ ho opát vyslal do Ríma a svojím nadaním a cnosťami zaujal pápeža Gregora VII. Ten ho vysvätil na kňaza a ustanovil kardinálom v kostole sv. Klementa. Rímski kardináli si Rajnera vyhliadli ako vhodného nasledovníka pápeža Urbana. 13. augusta 1099 sa zišli v chráme sv. Klementa na voľbu pápeža kardináli, biskupi, diakoni, mestskí predáci, archivári a okrskoví pisári. Keď sa to Rajner rozvedel, že ho chcú zvoliť, zmizol a schoval sa. Našli ho a násilne ho priviedli do chrámu. Rajner sa vzpieral, ale pisári mu oznámili, že "Svätý Peter zvolil pápeža Paschala". Jeho meno mu bolo zmenené na Paschalis. Odeli ho do purpuru, nasadili tiáru, vysadili na koňa a za sprievodu ho viedli do Lateránu, kde ho intronizovali. Dobový kronikár zapísal: "''Posadili ho na kreslo v chrámovej predsieni a viedli potom do paláca, kde sa musel posadiť ešte na dve kreslá. Tam ho opásali opaskom, z ktorého viselo sedem kľúčov a sedem pečatí, odznaky moci zväzovať a rozväzovať, odovzali mu do rúk pápežskú palicu (ferulu) a vodili ho miestnosťami paláca. Niektorými len prešiel, v iných si musel sadnúť. Takto bol dokonaný nastolovací volebný akt.''<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=ALBERTI|meno=Páter|titul=Dějiny papežů|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Přerov|rok=1932|isbn=|strany=89-101}}</ref>". Na druhý deň, 14. augusta ho priviedli do svätopeterského chrámu, kde ho vysvätili za biskupa. Vysvätili ho kardináli-biskupi Otto z Ostije, Móric z Portu, Valter Albánsky, Bovo Labikánsky, Milo Prenestinský, Offo z Neppi. Prišli za ním aj poslovia normanského vojvodu Rogera a priniesli mu 1000 zlatých uncí. Všetci mu prisahali vernosť a služby, rovnako aj pomoc proti Guibertovi. Ten bol protipápežom so sídlom v Albanu a mal podporu grófmi z rímskeho okolia. Paschal Guiberta vyhnal za pomoci normanov. Ten unikol do mesta Civitta Castellana, neďaleko Otre a tam bol zabitý 7. septembra 1100. Cisárska strana po jeho smrti vnikla do svätopeterského chrámu a tam zvolili biskupa od Sv. Rufiny - Teodoricha, za Guibertovým nástupcom, ktorého vysvätili a nastolili. Ľud však s voľbou nesúhlasil, Teodoricha zajal a vydal do rúk Paschala, ktorý ho poslal do opátstva sv. Trojice do mesta Cave, aby sa tam "priučil pustovníckemu životu". Vo februári alebo v marci, si cisárska strana znova zvolila svojho nového pápeža. V kostole sv. Apoštolov, zvolili sabinského biskupa a ukryli ho v kostole sv. Marcela. Istý mešťan Jan Odcoline si však tohoto všimol a za peniaze vyzradil miesto. Paschal ho poslal za mnícha ku sv. Vavrincovi do Aversy.
Riadok 35:
 
{{Citát|Zavrhujem všetko čo je bludárske, zvlášť to, ktoré teraz Cirkev mätie a hlása, že kliatba a cirkevné tresty nič neznamenajú. Sľubujem poslušnosť pápežovi Paschalovi a jeho nástupcom; prijímam alebo zavrhujem čo svätá Cirkev všeobecná prijíma alebo zavrhuje |Paschal}}
 
Cisár na počiatku roku 1103 vyhlásil na sneme v Mohúči, že zamýšľa sa zriecť trónu v prospech svojho syna Henricha, zmieriť sa s pápežom a podniknúť križiacku výpravu na odpustenie svojich hriechov. Požiadal cluneyského opáta Huga aby bol prostredníkom u pápeža. Pápež mu však neveril. Henrichov syn odišiel v decembri 1104 od cisárskeho dvora do Regensburgu a vypovedal otcovi poslušnosť. Svojim priateľom povedal, že neznesie život s otcom, ktorého vylúčili z Cirkvi. Dokonca napísal aj pápežovi a žiadal aby ho oslobodil od prísahy vernosti k otcovi. Keďže však poddaní cisára boli spod poslušnosti oslobodení, žiadosť bola zbytočná. Svojou zbožnosťou si získal syn mnoho stúpencov. V roku 1105 sa stretli vojska Henricha staršieho i mladšieho. Nečakane sa však syn objavil v tábore otca a s plačom ho odprosoval a sľuboval, že mu bude poddaným synom, len keď sa otec zmieri s Cirkvou. Otec dovolil, a dohodli sa že cez Vianoce sa zvolajú nemeckí biskupi do Mohúču a tam sa Henrichov zmier s Cirkvou prejedná.Cisár do Mohúča skutočne prišiel, no 23. decembra 1105 sa ho zmocnili synoví zbrojnoši a uväznili ho v pevnosti Kreuznach. na snem cisár a doviedol ako zajatca. Syn ho donútil odložiť kráľovské odznaky a a dňa 5. januára bol syn prehlásený kráľom ako Henrich V a bol korunovaný od mohučského arcibiskupa. Zosadenému kráľovi sa však podarilo z väzenia utiecť a zhromaždil vojsko proti zradcovi. Než však došlo k boju, starý Henrich nečakane zomrel 7. augusta 1106. Zomrel veľmi kajúcne, ľutujúc svojich zločinov a prijal sviatosti umierajúcich. Pretože však z neho nebola verejne sňatá exkomunikácia, nemal cirkevný pohreb a bol pochovaný v nevysvätenej kaplnke Speyer dómu.
 
Pápežský úrad zastával od [[13. august]]a [[1099]] do svojej smrti.