Invázia v Zálive svíň: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d odkaz fix. |
dBez shrnutí editace |
||
Riadok 36:
Militanti z Escrambay sa skladali hlavne z bývalých [[Fulgencio Batista y Zaldívar|Batistových]] vojakov, ale aj protikomunisticky orientovaných partizánov, ktorý pôvodne bojovali spolu s Castrom. Teraz podnikali sporadické partizánske akcie proti Castrovým milíciám, nemali však veľkú verejnú podporu a ich posledné zvyšky boli definitívne porazené v roku [[1965]]. Väčšina z nich síce mala blízke kontakty so CIA, ktorá ich pomerne intenzívne podporovala, o pripravovanej akcii v Zátoke svíň ich však v skutočnosti neinformovala a tak sa na nej nijako nepodieľali.
Hlavný plán invázie počítal s pozemným výsadkom, ktorý mal byť podporený letectvom a námorníctvom. Vysadení exulanti mali najprv zaistiť celú zátoku, využiť ju ako predmostie a následne začať tiahnuť do vnútrozemia priamo na Havanu, pričom sa k nim mala pridať aj časť armády a obyvateľstva nespokojného s Castrovým režimom. Takýto scenár predkladala CIA aj naverbovaným exulantom, navyše ich dlhodobo ubezpečovala, že v prípade
CIA začala verbovať dobrovoľníkov z radov kubánskych exulantov v [[Miami]] už v apríli 1960. Vojensky tréning prvých z nich sa začal už od júla toho roku a spočiatku prebiehal na rôznych tajných zariadeniach CIA na juhu [[florida|Floridy]]. Neskôr sa hlavné výcvikové tábory presunuli hlavne do Strednej Ameriky, obzvlášť do amerických vojenských základni v [[Panama|Paname]] a na špeciálne pre tento účel vytvorené strediska v Guatemale, pričom najväčšie s názvom ''Garrapatenango'' sa nachádzalo v blízkosti mesta [[Quetzaltenango]]. Skupina trénovaných exulantov sa začala nazývať ''Brigáda 2506'' a celkovo ju tvorilo vyše 2600 mužov, samotného výsadku počas invázie sa však nakoniec zúčastnilo „len“ okolo 1400. Za hlavných veliteľov brigády boli určení exulanti [[Manuel Francisco Artime]], ''Pepe San Roman'' a ''Erneido Oliva''. Artime bojoval počas revolúcie na Castrovej strane, zatiaľ čo San Roman a Oliva boli dôstojníkmi v Batistovej armáde.
Riadok 96:
Už v máji 1961 Fidel Castro vyhlásil, že zajatcov vymení so Spojenými štátmi za 200 poľnohospodárskych traktorov. V apríli 1962 Kuba bez podmienok prepustila do USA kvôli zdravotným problémom asi šesť desiatok zajatcov. Neskôr došlo k vyjednávaniam medzi americkými mimovládnymi organizáciami a Kubou, ktorých výsledkom bolo prepustenie všetkých zvyšných exulantov v decembri 1962. Výmenou za to dostala Kuba zásielky liekov a potravín v hodnote 53 miliónov [[dolár]]ov.
[[Súbor:Airplane in Museo Giron.jpg|left|thumb|Lietadlo kubánskeho letectva osadené pred vstupom do múzea invázie na Playa Giron]]
Americká vláda sa síce ešte v prvých dňoch invázie pokúsila poprieť svoju účasť na nej a tvrdila, že išlo o akciu čisto pripravenú a sponzorovanú kubánskymi emigrantmi, nakoniec však svoju rolu bola nútená priznať a na tlačovej konferencii z [[21. apríla]] 1961 prezident Kennedy prevzal zodpovednosť za neúspech akcie na seba. Jeho administratívu neúspech invázie veľmi poškodil a získala si veľký hnev kubánskej exulantskej komunity v USA tvrdiacej, že ich CIA a americká vláda oklamala. Riaditeľ CIA Allen Dulles bol spolu so svojimi hlavnými zamestnancami podieľajúcimi sa na invázii, Richardom M. Bisselom a Charlesom Cabellom v septembri 1961 prezidentom donútený rezignovať. USA sa neskôr už nikdy nepúšťali do rozsiahlych ozbrojených
Kvôli samotnej invázii (nie len kvôli jej neúspechu) bola voči USA silno kritická aj odozva medzinárodnej verejnosti a to nielen z radov [[východný blok|Východného bloku]], ale aj amerických spojencov.
| |||