|
}}
l Michal Izsof.
'''Kórejská vojna''' alebo '''vojna v Kórei''' ({{kor|한국전쟁}}, v Južnej Kórei tiež známa aj ako 6.25 전쟁 – ''Vojna 625'', v KĽDR známa ako 조국해방전쟁 – ''Vlastenecká oslobodzovacia vojna'' ) bol [[Vojna|vojnový konflikt]] počas [[studená vojna|studenej vojny]], ktorý sa odohral medzi [[Kórejská ľudovodemokratická republika|Kórejskou ľudovodemokratickou republikou]], bojovo podporovanou [[Čína|Čínou]] a materiálne [[Sovietsky zväz|Sovietskym zväzom]] a [[Východný blok|jeho satelitmi]], a [[Kórejská republika|Kórejskou republikou]], ktorá mala bojovú podporu štátov [[Západný blok|západného bloku]], najmä [[Spojené štáty|Spojených štátov]]. Vojna vypukla ráno 25. júna 1950, keď severokórejské vojská prekročili 38. rovnobežku a zaútočili na Južnú Kóreu. 27. júla 1953 začalo platiť [[prímerie]], ktoré definitívne ukončilo boje; [[Mier|mierová zmluva]] ale nebola uzavretá.
== Príčiny a historické pozadie ==
Príčiny vzniku Kórejskej vojny siahajú oveľa hlbšie do histórie. Z vonkajšieho pohľadu išlo o konflikt záujmov mocností, ktoré v druhej polovici [[19. storočie|19. storočia]] obklopovali [[Kórejský polostrov]]. Išlo hlavne o [[Japonsko]] – „supernovu“ na „mocenskom hviezdnom nebi“, [[Čína|Čínu]] – [[veľmoc]], ktorej vazalom bola [[Kórea]] po dlhé stáročia, [[Rusko]] – veľmoc neustále sa rozširujúca ďalej na východ a [[Spojené štáty|USA]] – ktoré ešte len mali zohrať dôležitú úlohu v regióne. Celé 19. storočie a hlavne jeho druhá polovica sa vo [[Východná Ázia|Východnej Ázii]] niesla v duchu veľkých spoločenských zmien. Národy ako [[Čína]], [[Japonsko]] a [[Kórea]] boli západnými mocnosťami donútené k tomu, aby sa po stáročiach izolácie otvorili a sprístupnili. Najprv na zahraničný obchod, a neskôr aj politicky. Každý štát si chcel z „východoázijského koláča“ odhryznúť čo najväčší kus. Koncom [[19. storočie|19. storočia]] práve Japonsko najviac profitovalo zo vzájomnej výmeny so [[Západ]]om. Rástlo tak na sile a malo veľmocenské tendencie. Dynamika zmien vo vnútri krajiny spôsobila aj vonkajšiu rozpínavosť. Japonsko si robilo nároky na Čínu a neskôr aj na celú [[Ázia|Áziu]]. Mostom k dosiahnutiu tohto cieľa mala byť [[Kórea]]. Koncom 19. storočia bolo v tomto regióne „husto“, čo nakoniec nevyhnutne vyústilo v ozbrojený konflikt najprv medzi Japonskom a Čínou ([[Japonsko-čínska vojna]]) v rokoch [[1894]] – [[1895]] a potom aj medzi Japonskom a Ruskom ([[Rusko-japonská vojna]]) v rokoch 1904 – [[1905]]. V dôsledku prvej vojny sa Kórea vymanila spod vplyvu Číny (stala sa ľahkým sústom pre Japonsko) a v dôsledku druhej Japonsko dostalo voľnú ruku na Kórejskom polostrove a aj v [[Mandžusko|Mandžusku]]. Japonsko najprv ovládlo zahraničnú politiku Kórei (od r. [[1905]]) a potom aj celú Kóreu. [[Anexia]] nastala v roku [[1907]]. To zabezpečilo pozíciu Japonska v celej Kórei na dlhých 40 rokov, hoci predtým Japonsko uvažovalo o rozdelení polostrova na dve časti podľa 38. rovnobežky, s čím Rusko nesúhlasilo.
== Situácia medzi oslobodením a vojnou ==
Na sklonku [[2. svetová vojna|2. svetovej vojny]], keď už bolo jasné, že Japonsko jedného dňa bude musieť kapitulovať, sa ukázalo, že na Kórejskom polostrove vznikne voľný priestor, ktorý sa snažili vyplniť obe mocnosti ([[Sovietsky zväz]] aj [[Spojené štáty|USA]]). Už vo [[február]]i [[1945]] na [[Jaltská konferencia|Jaltskej konferencii]] [[Franklin Delano Roosevelt|Roosevelt]], [[Winston Churchill]] a [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] rozhodli o rozdelení sveta, vrátane sféry vplyvu v Ázii. Toto bolo potvrdené na konferencii v [[Postupim]]e, kde sa dohodlo, že päť rokov by mala byť Kórea územím pod spoločnou správou piatich mocností a potom nezávislým štátom. V skutočnosti však až do kapitulácie Japonska nebolo jasné, ako k tomu dôjde. Po tom, čo tesne pred kapituláciou Japonska ([[15. august]]a [[1945]]) [[Sovietsky zväz]] vypovedal vojnu (de facto porazenému) Japonsku ([[8. august]]a), už o pár dní sovietske vojská začali obsadzovať kórejské územie na severe. V tom čase sa americké vojská nachádzali vzdialené stovky kilometrov od Kórejského polostrova. [[Douglas MacArthur|Generál MacArthur]] (hlavný veliteľ vojsk USA v [[Tichý oceán|Tichomorí]]) zareagoval rýchlo a navrhol Sovietom podeliť si polostrov na dve sféry vplyvu podľa 38. rovnobežky, proti čomu Stalin nemal žiadne námietky. Začiatkom septembra začali Američania obsadzovať južnú časť polostrova. [[Demarkačná línia]] medzi sovietskymi a americkými vojskami sa stanovila okolo 38. rovnobežky. Na juhu [[Spojené štáty|Američania]] umožnili vznik viacerých politických strán a položili základy veľmi krehkej [[demokracia|demokracie]]. [[Sovietsky zväz]] začal na severe budovať [[komunizmus|komunistický]] štát.
Tesne po oslobodení začali po celej krajine vznikať ľudové výbory, ktoré mali snahu prevziať iniciatívu po predchádzajúcich kolonialistoch do vlastných rúk. Keďže išlo o široké hnutie ľudu, malo tendencie viac doľava, s cieľom odstrániť Japoncov a kórejských kolaborantov od vplyvu v spoločnosti. Na Severe Sovieti privítali túto iniciatívu a „pomáhali“ Kórejčanom. Postupom času však odstránili umiernené, alebo dokonca pravicové sily z tohto hnutia a nahradili ich ultraľavicovo zmýšľajúcimi [[komunizmus|komunistami]]. Keď na jeseň [[1945]] prišiel [[Kim Il-song]] (김일성) zo ZSSR späť do vlasti, bol predstavený ako národný hrdina bojujúci za kórejské záujmy, hoci doma bol úplne neznámy. Kim s postupom času získaval čoraz väčšiu popularitu a bol schopný odstraňovať akúkoľvek opozíciu nielen v štáte, ale dokonca aj vo vlastnej strane. Tak sa stal „jediným“ vodcom severokórejského ľudu a postupne začal budovať svoj kult osobnosti.
Situácia na Juhu bola úplne iná. Američania v tomto čase mali dosť silnú antiľavicovú náladu. Preto hneď na začiatku zastavili vznik ľudových výborov. Podporovali veľkostatkárov a ľudí spojených s bývalým režimom – kolaborantov. To sa nepáčilo Kórejčanom, ktorí stále viac odmietali americkú okupáciu polostrova. Jediným favoritom Američanov bol prozápadne orientovaný [[I Sung-man]] (Syng Man Rhee).
Situácia sa nezlepšila ani v priebehu rokov [[1947]] a [[1948]]. Američanmi presadená Dočasná komisia spojených národov pre Kóreu (UNTCOK – UN Temporary Commission on Korea) začala organizovať voľby na polostrove. Keďže komisia nebola vpustená na Sever, vyhlásila, že voľby budú platné všade, kde bude mať prístup. Nato sa v [[máj]]i [[1948]] konali prvé voľby (v južnej časti polostrova), ktoré boli vyhlásené za úspešné a platné. Na tomto základe bola [[15. august]]a [[1948]] vyhlásená [[Kórejská republika]] (Tähan minguk 대한민국) a prvým prezidentom sa stal [[I Sung-man]] (이승만). Reakciou na voľby na juhu boli voľby uskutočnené [[25. august]]a [[1948]] na severe. A [[15. september|15. septembra]] [[1948]] vyhlásená [[Kórejská ľudovodemokratická republika]] (Čoson mindžudžui inmin konghwaguk 조선민주주의인민공화국).
Koncom roka [[1948]] sa začali zo Severnej Kórey sťahovať [[Červená armáda|sovietske vojská]] a následne na jar [[1949]] americké vojská z Južnej Kórey. Rozdiel spočíval v tom, že Severná Kórea v tom čase mala dobre vycvičenú armádu 200 000 mužov, Sovieti zanechali Kórejčanom svoju výzbroj ([[tank]]y, mnoho munície atď.) a v Kórei zostali sovietski armádni poradcovia. Na druhej strane v Južnej Kórei bola zle vycvičená a slabo vyzbrojená armáda o sile asi 90 000 mužov.
== Vojna ==
=== Začiatok vojny ===
[[Súbor:Korean war 1950-1953.gif|thumb|right|200px|Mapa priebehu vojny]]
[[25. jún]]a [[1950]] Severná Kórea celkom neočakávane zaútočila na Juh s cieľom násilne spojiť obe krajiny. V priebehu necelých 3 dní sa útočiacim jednotkám podarilo obsadiť od 38. rovnobežky neveľmi vzdialené hlavné mesto [[Kórejská republika|Kórejskej republiky]] [[Soul]] a čoskoro prenikli ešte hlbšie do vnútrozemia. [[OSN]] zareagovala vytvorením koalície štátov na čele s [[Spojené štáty|USA]], ktoré mali agresora – [[KĽDR]] vyhnať z okupovaného územia. V [[júl]]i americké a juhokórejské vojská spoločne bojovali pri [[Osan]]e (오산), no boli zatiaľ zatlačované čoraz viac na juh. Na konci leta jednotky OSN kontrolovali už iba malé územie v okolí mesta [[Pusan]] – takzvaný [[Pusanský perimeter]]. Prístav Pusan sa tak na čas stal tepnou, po ktorej prúdili vojaci a zásoby pre nasledujúci protiútok. Severná Kórea a jej spojenci si už mysleli, že víťazstvo je jednoznačné, ale mýlili sa. V auguste 1950 severokórejské jednotky zaútočili na západnú časť Pusanského perimetra pri Masane a cez rieku Nagdong pri meste Taegu. Tieto útoky neboli úspešné.
=== Reakcia Západu ===
[[15. september|15. septembra]] [[1950]] sa americké jednotky pod vedením generála [[Douglas MacArthur|Douglasa MacArthura]] vylodili v tyle severokórejských vojsk v prístave [[Inčhon]] (인천). Odtiaľto pokračoval ich protiútok až k [[Soul]]u (서을). V nasledujúcich bojoch sa im podarilo preťať nepriateľovi zásobovacie a komunikačné kanály a [[obkľúčenie|obkľúčiť]] hlavnú časť severokórejských vojsk južne od 38. rovnobežky. Generál MacArthur vtedy navrhol severokórejskej strane aby sa vzdala, čo však [[Kim Il-song]] (김일성) odmietol.
=== Vstup Číny ===
[[Súbor:Warkorea American Soldiers.jpg|thumb|Americkí vojaci v Kórei]]
Jednotky OSN následne prekročili 38. rovnobežku a postupovali na sever k pohraničnej rieke [[Amnok-kang]] (압록강, po čínsky [[Ja-lu]]), pričom [[ČĽR]] už predtým pohrozila, že v prípade priblíženia vojsk OSN k svojim hraniciam bude nútená vstúpiť do vojny. [[19. októbra]] [[1950]] jednotky OSN obsadili [[Pchjongjang]] (평양) – hlavné mesto [[KĽDR]]. Generál MacArthur, vtedy vyhlásil, že jeho vojaci by mohli byť už do Vianoc doma. Jeho predpoveď sa však ukázala byť prehnane optimistická. Čína, ktorá vnímala postup jednotiek OSN ako ohrozenie svojej suverenity [[25. november|25. novembra]] začala vopred pripravený útok vedený polmiliónovou armádou „dobrovoľníkov“. Koncom decembra [[1950]] po neľútostných bojoch vedených uprostred krutej zimy boli jednotky OSN zatlačené späť za 38. rovnobežku. [[31. december|31. decembra]] [[1950]] podnikli spojené severokórejské a čínske sily o sile takmer milión mužov ďalší útok. Napriek tomu, že sa im do konca januára podarilo preniknúť hlboko za 38. rovnobežku, neboli už schopní v dôsledku logistických problémov a silnejúceho odporu vojsk OSN pokračovať v útoku. [[25. január]]a [[1951]] prešli do protiútoku vojská OSN. [[Douglas MacArthur]] pri tom presadzoval rozšírenie vojny až do Číny a navrhol nasadenie jadrových zbraní. Prezident USA [[Harry S. Truman|Harry Truman]] však s týmto názorom nesúhlasil a MacArthur bol v [[apríl]]i [[1951]] kvôli kritike prezidentovej politiky odvolaný. Bojová činnosť uviazla na línii neďaleko 38. rovnobežky.
=== Prímerie a napätie ===
[[10. júl]]a [[1951]] sa začali prvé rokovania o prímerí. Boje ale pokračovali ešte ďalšie dva roky. Naďalej sa bojovalo o oblasti ako napríklad Heartbreak Hill, Bunker Hill alebo Bloody Ridge.
[[27. júl]]a [[1953]] podpísali predstavitelia OSN, KĽDR, ČĽR a ZSSR dohodu o prímerí. Kórejská republika sa k nej nikdy nepripojila. [[Demilitarizovaná zóna (Kórea)|Demilitarizovaná zóna]] medzi oboma krajinami je jednou z najlepšie strážených hraníc na svete a pohraničné incidenty na nej dodnes nie sú ničím zvláštnym.
== Iné projekty ==
{{Projekt|commonscat=Korean War}}
== rené glovatak je boh, ja som bratislava takže choď do prava ==
{{Zoznam vojen}}
| 