Jan Václav Stamic: Rozdiel medzi revíziami

Pridaných 32 bajtov ,  pred 3 rokmi
wl
d (→‎Životopis: gramatika)
(wl)
 
|Miesto úmrtia = [[Mannheim]]
}}
'''Ján Václav Antonín Stamic''' (* [[19. jún]] [[1717]], [[Německý Brod]] – † [[27. marec]] [[1757]], [[Mannheim]]) bol vynikajúci český [[hudobný skladateľ]] a [[huslista]] svetového významu. Ten spočíva v objavení klasickej cyklickej [[sonáta|sonátovej]] hudobnej formy, podieľal sa na výstavbe štvorvetvovej [[symfónia|symfónie]] a rozšírení nástrojového obsadenia [[orchester|orchestra]]. V. Stamic zdokonalil vtedy slabo známy [[klarinet]] a zaviedol ho do orchestra. Vďaka svojmu novátorskému prístupu predbehol dobu a stal sa spolutvorcom novo vznikajúceho klasicistného hudobného slohu. Farebnosť jeho hudby, svieže a odvážne nápady obdivoval aj [[Wolfgang Amadeus Mozart]]. Bol tiež považovaný za najlepšieho [[dirigent]]a svojej doby. Spočiatku sa preslávil ako husľový virtuóz. Založil tzv. „mannheimskú školu“, z ktorej neskôr vyšli ďalší skladatelia [[klasicizmus|klasicizmu]].
 
== Životopis ==
Rodina Stamicovcov pochádzala zo slovinského [[Maribor]]u. Do Čiech prišiel skladateľov starý otec začiatkom 60. rokov 17. storočia a usadil sa v [[Pardubice|Pardubiciach]]. Skladateľovho otca ako prvého z rodu upútala hudba; keď dostal ponuku miesta pri nemeckobrodskom kostole, presťahoval sa a nastúpil ako [[organ]]ista a učiteľ. V roku [[1714]] sa oženil s dcérou zemského prokurátora a zaradil sa tak medzi ctihodných [[mešťan (spoločenská vrstva)|mešťanov]]ov.
 
Ján Václav Stamic bol prvým z jeho jedenástich detí. Otec skoro rozpoznal synovo nadanie a ujal sa jeho hudobnej výchovy. Ďalšie hudobné vzdelanie si prehĺbil v rokoch [[1728]] -34 [[1734]] pri štúdiách na [[jezuiti|jezuitskom]] gymnáziu v [[Jihlava (mesto)|Jihlave]]. V roku [[1735]] bol Stamic zapísaný v [[Praha|Prahe]] na univerzitu. Vyštudoval prvý ročník [[filozofia|filozofie]], ale stredobodom jeho života bola hudba.
 
Pravdepodobne v roku [[1741]] za [[bavorsko|bavorského]] vpádu do Prahy odišiel do [[Nemecko|Nemecka]], kde našiel uplatnenie vo falcbavorskej kapele. V roku [[1742]] oslnil ako husľový virtuóz na koncerte, ktorý sa konal pri príležitosti cisárskej korunovácie vo [[Frankfurt nad Mohanom|Frankfurte nad Mohanom]]. V roku [[1744]] sa oženil, o rok neskôr sa mu narodil syn Karol Filip Stamic (1745-1801). V roku [[1750]] navštívil rodné mesto, kde sa mu narodil druhý syn Antonín a v roku [[1754]] tretí syn Ján Antonín. Spolu mal päť detí.
 
V dejinách hudby je J. V. Stamic spojený predovšetkým s Mannheimom. Vo službách Karla Theodora sa Ján Václav Stamic stáva koncertným majstrom a riaditeľom komornej hudby. Sústreďuje okolo seba radu vynikajúcich hudobníkov a čoskoro mannheimský orchester získava európsku povesť. Stojac na čele súboru ho v rokoch 1754-55 privádza k dosiaľ neslýchanému majstrovstvu, ktorým sa tento orchester stal známym - nielen pre svoju dobu, ale vďaka svojim umeleckým výbojom, pre vývoj klasicistného hudobného slohu a to predovšetkým v oblasti symfonickej tvorby. V dobe, keď Bachom a Händlom vrcholil [[barok]], dokázal Stamic vo svojich vrcholných dielach spojiť nové slohové prvky, ktoré sa už pred tým rozptýlene objavovali v dielach talianskych, viedenských, nemeckých a starších českých skladateľov. J. V. A. Stamic zomrel mladý vo veku 40 rokov v Mannheime a prenecháva svoj odkaz synom Karlovi a Antonínovi, ktorí tradíciu niesli ďalej, hoci nedosiahli taký význam ako ich otec.
 
== Tvorba ==
Stamicov prínos bol mnohostranný. Syntéza, dynamika a výrazový kontrast sa stávajú dôležitými stavebnými prvkami jeho práce. Tieto vlastnosti boli určené pre nový spôsob orchestrálnej hry. Preto sa mohutné [[crescendo|crescendá]] a pôsobivé decrescendá stali neodmysliteľnou súčasťou [[kompozícia|kompozičného]] štýlu. <!-- Rozvíjanie kontrastu, tematického konfliktu dvoch hudobne rovnocenných, ale výrazom silne protikladných hudobných myšlienok. --> Tak umožnil vývoj sonátovej formy ako doposiaľ najvyspelejšieho skladobného útvaru inštrumentálnej hudby. Proti barokovému ideálu „jednej nálady“, výrazovej jednotnosti hudobnej vety, postavil Stamic vV prvých vetách svojich symfónií nový ideál dramatického konfliktu v hudbe. StamicovJeho zmysel pre kompozíciu celku a spontánnosť výrazu boli tiež príčinou vzniku novej formy orchestrálnej symfónie. Nová schéma mala nasledujúce rysy: Prvá veta bola dynamická, druhá zamyslená, tretiu tvoril zmenený [[menuet]], posledná časť bola myšlienkovým a kompozičným strhnutím skladby. Charakteristickým štýlovým znakom jeho vrcholných orchestrálnych diel sa vtedy stalo členenie doposiaľ jednotvárneho metrického členenia skladby dynamickými, melodickými a harmonickými akcentmi. Tak sa akcent postupne premenil z pôvodného jedného zmyslového efektu v dôležitý formotvorný, syntaktický prvok.
Ľudové korene Stamicovho umenia prezrádza i výrazné použitie dychových nástrojov, hlavne [[lesný roh|lesných rohov]]. Mannheimský orchester mal za Stamica 4 hráčov na lesný roh. Veľký krok vpred urobil Stamic vov štýlovom vývoji tým, že opustil starý spôsob generálbasovej hry. Basový hlas jeho skladieb už netvorí harmonickú základňu, ale samostatne sa podieľa na tematickej práci a úlohe prvého hlasu.
 
== Najvýznamnejšie diela ==