Októbrová revolúcia: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Jozef (diskusia | príspevky)
→‎Cesta k revolúcii: jednalo. Ty vole prekladaj spisovne do slovenčiny a nedávaj tam tie čechizmy.
Starekolena (diskusia | príspevky)
d drobne opravy
Riadok 5:
{{Hlavný článok|ruská revolúcia 1917}}
[[Súbor:Distribution of newly formed farms in Grodno governorate.jpeg|náhľad|Rozdeľovanie pôdy roľníkom počas Stolypinových reforiem roku 1909. Kobrinský ujezd, Grodnianska gubernia (Ukrajina).]]
[[Cárske Rusko]], oficiálne [[Ruská ríša]], bola vo viacerých ohľadoch zaostalý a vnútorne labilný štát. Napriek určitým demokratickým zmenám po [[Prvá ruská revolúcia (1905 – 1907)|revolúcii v roku 1905]], ako bolo vytvorenie parlamentu ([[Štátna duma Ruskej ríše|Štátnej dumy]]), stále išlo o výrazne autokratický štát s veľkými právomocami cára. Ruský cár [[Mikuláš II. (Rusko)|Mikuláš II.]] sa však nechcel deliť o moc a nebol naklonený demokratickým reformám alebo [[občianska spoločnosť (moderný význam)|občianskej spoločnosti]], ktoré krajina nutne potrebovala k modernizácii a liberalizácii.<ref>Figes, O., 2005, Lidská tragedie. Ruská revoluce 1981 – 1924. Beta-Borovský Ševčík, Praha-Plzeň.</ref> Rusko bolo prevažne poľnohospodárskou krajinou, ktorá zrušila nevoľníctvo na európske pomery veľmi neskoro, až počas vlády [[Alexander II. (Rusko)|Alexandra II.]] v roku [[1861]]. Ruskí [[roľník|roľníci]], tvoriaci asi 85 % obyvateľstva, však zostávali zúbožení a prevažne hospodáriacihospodariaci zastaralými metódami. O zmenu pomerov vidieckeho obyvateľstva sa pokúsil svojimi agrárnymi reformami v roku 1906 ruský politik [[Piotr Arkadievič Stolypin|Piotr Stolypin]] (tzv. [[Stolipynove reformy]]). Zmeny však nebolo možné uskutočniť veľkou rýchlosťou, a tak v roku 1914, v predvečer [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]], ešte neboli plne realizované.
 
Obdobné problémy mala krajina aj v priemysle. Nárast priemyselnej výroby sústredenej vo veľkých mestách akými bol [[Petrohrad]] a [[Moskva]] mal začiatkom 20. storočia za následok nekontrolovaný nárast množstva robotníkov. Ani ich sociálne problémy cárska vláda zásadným spôsobom neriešila. Z novovznikajúcej strednej vrstvy mestského obyvateľstva a čiastočne aj na vidieku, kde sa v tomto období začali budovať po prvýkrát všeobecné školy, sa na prelome 19. a 20. storočia začali formovať prvé ruské politické strany. Boli to liberálni [[Konštitučno-demokratická strana|konštituční demokrati]], tzv. [[kadeti]] ([[Pavel Nikolajevič Miľukov|Miľukov]]); sociálno-demokratické strany, hlavne socialisti-revolucionári (skr. SR) alebo hovorovo [[eseri]] (najväčšia strana s veľkou podporou na vidieku, [[Alexandr Fiodorovič Kerenskij|Kerenskij]], [[Viktor Michajlovič Černov|Černov]], [[Nikolaj Dmitrievič Avksentiev|Avksentiev]]); umiernení socialisti - [[menševici]] (druhá najvýznamnejšia strana, [[Julij Osipovič Martov|Martov]], [[Iraklij Cereteli|Cereteli]], [[Georgij Valentinovič Plechanov|Plechanov]], [[Nikolaj Semionovič Čcheidze|Čcheidze]]) a radikálni socialisti - [[boľševici]] ([[Lev Borisovič Kamenev|Kamenev]], [[Grigorij Jevsejevič Zinoviev|Zinoviev]], [[Lev Davidovič Trockij|Trockij]], [[Vladimir Iľjič Lenin|Lenin]], [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]]).<ref name="Smith">Smith, S. A., 2006, The Revolutions of 1917–1918. in Suny, R.G. (Ed.), The Cambridge History of Russia. Vol 3. Cambridge University Press, Cambridge, s. 114 - 139</ref>Menševici a boľševici predstavovali dve krídla rozštiepenej Ruskej sociálno-demokratickej robotníckej strany, ktoré sa rozdelili v roku 1903. Popri týchto stranách existovalo aj silné anarchistické hnutie alebo monarchisti (napr. radikálni [[černosotenci]]).
Riadok 21:
== Činnosť boľševikov ==
[[Súbor:Lenin Tauride Palace.jpg|náhľad|Lenin v Tauridskom paláci v apríli 1917.]]
[[Vladimir Iľjič Lenin|Vladimir Lenin]], významný boľševický vodca sa vrátil do Ruska zo Švajčiarskeho exilu až po vypuknutí revolúcie 3. apríla 1917, s tichou podporou Nemecka. Po príchode sa rýchlo zorientoval, pochopil dôvody nespokojnosti robotníkov a [[populizmus|populistickými]] krokmi a [[agitácia (politika)|agitáciou]] rýchlo získaval popularitu. Onedlho zatienil ostatných boľševických vodcov a presvedčil väčšinu boľševikov, že je nutné zlikvidovať buržoáznu Dočasnú vládu a nahradiť ju ľavicovou vládou Sovietu. Nižší predstavitelia strany boľševikov sa [[7. júl]]a 1917 pokúsili o prvé ozbrojené prevzatie moci, keď ich oddiely obkľúčili [[Tauridský palác]] a požadovali, aby Soviet prevzal moc od Dočasnej vlády. Na obranu Dočasnej vlády sa však postavili vojenské jednotky v meste. Pri ozbrojených zrážkach zahynulo niekoľko stoviek ľudí, ale boľševici sa následne stiahli. [[Lev Borisovič Kamenev|Kamenev]] a Trockij boli zatknutí, Lenin utiekol do Fínska. Ich popularita však vďaka Leninovým sľubom rýchlo rástla, zatiaľ čo iné ľavicové strany ako [[eseri]] a [[menševici]] sa na viacerých otázkach štiepili na viacero prúdov. Leninova politika stála na jednoduchých bodoch - okamžitý mier, konfiškácia pôdy veľkostatkárom, prevzatie kontroly nad továrňami sovietmi (výbormi robotníkov), tzv. „všetka moc sovietom“ a trval tiež na právo na samourčenie neruských národov. Splnením týchto téz by fakticky uspokojil túžby väčšiny nespokojných obyvateľov.
 
V samotnej boľševickej strane nepanovala jednota v otázke akú pozíciu v revolučných otázkach zaujať. Existovali 3 skupiny<ref name="Rabinowithch"/>. [[Vladimir Iľjič Lenin|Lenin]] a [[Lev Davidovič Trockij|Trockij]], predstavovali radikálnu skupinu, ktorá verila, že revolúcia v Rusku môže ovplyvniť dianie v iných krajinách a viesť k celosvetovej socialistickej revolúcii. Druhá rovnako veľmi silná skupina, ktorej najvýznamnejším predstaviteľom bol [[Lev Borisovič Kamenev|Kamenev]] a [[Grigorij Jevsejevič Zinoviev|Zinoviev]], považovali revolúciu za možnosť ako upevniť pozíciu socialistických strán. Verili v možnosť vytvorenia širokej socialistickej koaličnej vlády, ktorá by pripravila potrebné sociálne reformy, vyjednávala o mieri a umožnila vznik ľavicového Ústavodarného zhromaždenia. Tretiu skupinu predstavovali tí, ktorých názory na vyššie spomínané problémy sa menili vzhľadom na meniace sa podmienky revolúcie.
Riadok 39:
[[Alexandr Fiodorovič Kerenskij|Kerenského]] Dočasná vláda sa síce pokúšala zvrátiť tento stav, ale vzhľadom na to, že stratila všetku podporu revolučných más nemala žiadne ozbrojené sily, ktoré by mohla nasadiť proti boľševikom. Kerenskij 24. októbra prikázal zrušiť všetku boľševickú tlač. Pre Trockého to bol signál, aby Petrohradská posádka a námorníci z [[Kronštadt]]u pod jeho vedením, ktorí v prevažnej miere stáli na strane boľševikov prevzali moc. Vojaci, námorníci a tzv. [[Červená garda|Červené gardy]], celkovo v Petrohrade asi 40 000 ozbrojencov, začali 24. októbra 1917 (6. novembra podľa gregoriánskeho kalendára) obsadzovať kľúčové body mesta. Večer boli členovia Dočasnej vlády blokovaní v Zimnom paláci.
 
Podľa Leninovho výroku „strana našla moc pohodenú na ulici a jednoducho ju zdvihla.“ Boľševikom stačilo ovládnuť hlavné komunikačné uzly v [[Petrohrad]]e&nbsp;–&nbsp;nástupište, poštu atď. Len okolo [[Zimný palác|Zimného paláca]] sa rozpútali sporadické konflikty. Zimný palác bránili iba nepočetné a slabé oddiely žiakov vojenskej delostreleckej školy, kozákov a ženský prápor, ktoré sa čoskoro vzdali. Kadeti delostreleckej školy odišli zo Zimného paláca bez boja. Signálom na útok na palác bol výstrel z krížniku [[Avrora (loď Októbrovej revolúcie)|Avrora]], kotviacom na brehu [[Neva|Nevy]]. Výstrel slepej munície pri tom rozbil okná na veľkej časti budov priľahlých k rieke. Boľševické sily následne vošli do Zimného paláca prakticky bez odporu. Došlo iba k sporadickej streľbe jednotlivcov. Kerenskij medzitým utiekol, aby sa pokúsil získať na svoju stranu jednotky armády mimo mesta na Severnom fronte. Zvyšok Dočasnej vlády bol zadržaný v Zimnom paláci. Neskoršia sovietska histografia zobrazovala útok na palác ako teatrálny a dramatický boj.
 
Nasledujúceho dňa, 25. októbra, bol vytvorený pri Petrohradskom soviete Výbor ľudových komisárov (tzv. [[Sovnarkom]]), ktorého vedením bol poverený Lenin. Boľševici vydali manifest o zrušení Dočasnej vlády a prechoduprechode jej kompetencií na Petrohradský vojensko-revolučný výbor (Petrohradský soviet). 26. októbra prebehli nové voľby do Petrohradského sovietu, v ktorom získali boľševici viac ako polovicu mandátov. 100 mandátov získali ľaví eseri. Hlavný protivník boľševikov, strana Kadetov bola postavená mimo zákon a jej hlavný predstavitelia boli zatknutí.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko =
| meno =