Kurská bitka: Rozdiel medzi revíziami

Priamo z úst nemeckých dezertérov a zajatcov sa na v obidvoch ohyboch oblúka Sovieti dozvedeli o presnom čase nemeckého útoku. A tak spustilo sovietske [[delostrelectvo]] z asi 2450 kanónov a mínometov na nemecké pozície 2 hodiny pred začiatkom útoku silnú priehradnú paľbu, ktorá však nebola efektívne riadená, pretože Sovieti presne nepoznali miesta sústredenia nemeckých vojsk. Rovnako sa spustili ďalšie vlny náletov na nemecké letiská, tie však Nemci za ťažkých strát sovietskeho letectva odrazili. Nastupujúce nemecké jednotky utrpeli prvé, zatiaľ pomerne ľahké straty, ešte predtým než vyrazili proti sovietskym zákopom. Bola to prvá predzvesť toho, že sa boj nebude vyvíjať podľa nemeckých plánov. Bitka sa začala v skorých ranných hodinách [[5. júl]]a [[1943]], na juhu i na severe sa však v dôsledku sovietskej delostreleckej paľby o niekoľko hodín oneskorila.

Po nemeckej delostreleckej príprave a bombardovaní zaútočili o 5:30 od Oriola Modelove jednotky. Pred útočiacimi tankmi a pechotou postupovali [[Ženista|ženisti]], ktorí pod silnou sovietskou paľbou čistili cesty cez mínové polia. Nemecké tankové sily do večera prerazili medzi [[Sovietska 81. strelecká divízia|81.]] a [[Sovietska 15. strelecká divízia|15. streleckou divíziou]] 29. streleckého zboru. Do narušeného úseku obrany v ktorom vznikla {{km|30|m}} široká a 6 až {{km|7|m}} hlboká medzera Model nasmeroval [[2. tanková divízia Wehrmachtu|2.]], [[9. tanková divízia Wehrmachtu|9.]] a [[18. tanková divízia Wehrmachtu|18. tankovú divíziu]], silu ktorá by v akejkoľvek predošlej bitke vytvorila prielom<ref>Paul Carell: ''Spálená zemně.''Plzeň, Mustang, 1996, s. 28 – 29</ref>. Namiesto očakávaného postupu pozdĺž trate Oriol-Kursk cez [[Ponyry]], smerovali Nemci k [[Oľchovatka|Oľchovatke]]. Rokossovskij bol prinútený rýchlo manévrovať s krídlom [[Sovietska 70. armáda|70.]] a [[Sovietska 13. armáda|13. armády]] aby zabránil prieniku nepriateľa na ich styku, tylo posilnil [[Sovietska 2. tanková armáda|2. tankovou armádou]]. Obrana sovietskych jednotiek sa na počudovanie Nemcov nerozpadávala ako pri predošlých bitkách. Ku príkladuNapríklad, veliteľ obsluhy jedného z protitankových kanónov 729. samostatnej protitankovej delostreleckej divízie 2. tankovej armády [[Piotr Jakovlevovič Panov|P.J. Panov]] toho dňa zničil 11 nemeckých tankov. Sovietska pechota nechala prejsť okolo nemecké tanky a bojovala proti sprievodnej pechote nepriateľa. Na nemecké jednotky boli kladené veľké nároky. Velenie už dlhšiu dobu medzi vojakmi distribuovalo [[pervitín]], ktorým mierne zvyšovalo výdrž vojakov počas ťažkých bojov. Počas bitky bola odhalená slabina stíhača tankov [[Ferdinand (stíhač tankov)|Ferdinand]], ktorý Nemci nevybavili guľometnou výzbrojou. Tieto ťažké stroje, ktoré predstavovali veľké nebezpečenstvo pre sovietske tanky, tak bol tankoborníci schopní pomerne úspešne ničiť v boji zblízka [[Molotovov koktail|zápalnými fľašami]] a [[Protipancierový granát|protitankovými granátmi]]. V otvorenom teréne utrpeli sovietske tanky pri protiútoku proti plne rozvinutým nemeckým tankom ťažké straty. Na druhý deň po neúspešnom protiútoku 2. tankovej armády prikázal Rokossovskij svojim tankovým jednotkám aby zakopali svoje tanky až po veže do zeme a bránili sa z týchto statických pozícií. Tento spôsob obrany dobre maskovanými tankmi výrazne spomaľoval nemecký postup. Za prvé dva dni postúpili nacistické vojská na severnej strane oblúka {{km|11|m}} a dostali sa do oblastí strategických výšin severozápadne od línie [[Oľchovatka]] – [[Ponyri]] a obsadili [[Saborovka|Saborovku]]. V tejto oblasti sa rozpútali ťažké boje trvajúce niekoľko dní, zúčastnilo sa ich dohromady asi 2 000 tankov nemeckej 2., 9. a 18. tankovej divízie a sovietskej 2. tankovej a 13. armády. Sovietsky odpor bol vytrvalý, niektoré sovietske jednotky boli v boji celkom vyhladené, ale neustúpili. Nemcom sa nakoniec za vytrvalých protiútokov, ktoré sa prelievali zo strany na stranu Ponyri podarilo obsadiť. Modelove zálohy ako aj jednotky na fronte boli vyčerpané ale sovietska obrana vôbec neochabovala.

Hothovi sa na juhu darilo viac ako Modelovi na severe oblúka pri Belgorode. Jeho postup sa však taktiež nemohol nazvať bleskový. Pre začiatok Hoth zmiatol Vatutina, keď nepoužil plány pripravené [[OKH]], ktoré sovietskemu veleniu poslal agent Lucy<ref>Robin Cross, citované dielo, s. 167</ref>. Aj tu sa útok začal intenzívnou delostreleckou prípravou. Ešte 5. júla sa Nemcom podarilo získať [[Čerkasskoje]]. Nemci do konca dňa postúpili pozdĺž ľavého brehu rieky [[Vorskla|Vorskly]], v bojoch sa vyznamenal aj [[Michael Wittmann]] veliteľ jednej z rôt [[1. divízia SS Leibstandarte Adolf Hitler|1. divízie SS Leibstandarte Adolf Hitler]], ktorý so svojim [[Panzerkampfwagen VI Tiger|Pzkpfw VI]] <nowiki/>Tiger zničil toho dňa 8 sovietskych tankov a 7 protitankových diel. Úspech dosiahli aj jednotky XI. tankového zboru skupiny Kempf, ktoré prekročili [[Donec]] a boli na polceste k mestečku [[Gromjačij]]. 4. tanková armáda za tieto úspechy zaplatila stratou vyše 200 tankov. Najmä nové tanky Panther boli výrazne poruchové a z pôvodného počtu 200 ks ich bolo 160 stratených, najmä kvôli poruchám. Situácia Vatutinovho Voronežského frontu bola vážna, vyžiadal si preto od hlavného velenia posily. Už 6. júla sa začala Rotmistrovova 5. gardová tanková armáda presúvať do oblasti [[Staryj Oskol|Starého Oskola]]. Do [[9. júl]]a postúpili Hothove jednotky o {{km|32|m}}, prerušil tak železničné spojenie [[Belgorod]] – [[Obojaň]] a dosiahli rieku [[Psiol]] a ohyb rieky [[Pena (prítok Psiolu)|Pena]]. Jednotky [[3. tanková divízia SS Totenkopf|divízie SS Totenkopf]] ju nasledujúceho dňa prekročili. Sovietske velenie sa ich preto rozhodlo odraziť pomocou 5. gardovej tankovej armády, posilnenej o dve tankové brigády ako aj 5. gardovou armádou. Rotmistrovove a Žadovove jednotky sa mali rozmiestniť v oblasti okolo dediny Prochorovka, ktorá ležala v stepi smerom na Kursk, medzi riekami [[Psjol]] a [[Oskol]].