Boj o investitúru: Rozdiel medzi revíziami

Nemecký cisár [[Otto I. (Svätá rímska ríša)|Oto I.]] odovzdal duchovným [[Knieža|kniežatám]] kráľvskúkráľovskú súdnu právomoc, vyberanie daní a poskytol im územie, takže boli imúnni pred zásahmi štátnych úradníkov. Oto I. si zaistil vplyv na [[cirkev]] tým, že vymenoval [[Biskup|biskupov]] a [[Opát|opátov]], prijímal ich lénne služby odovzdaním biskupskej palice, neskoršie prsteňa.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Budaj|meno=Marek|titul=Dejiny sveta od A po Z|vydanie=|vydavateľ=Príroda|miesto=Bratislava|rok=2013|isbn=978-80-07-02138-9|strany=40}}</ref>

V tejto praxi pokračovali aj ďalší panovníci, čo nakoniec vyústilo do sporu. Cisári [[Henrich IV. (Svätá rímska ríša)|Henrich IV.]] a [[Henrich V. (Svätá rímska ríša)|Henrich V.]] sa snažili udržať si právo investitúry (vymenovať biskupov a dohľad nad voľbou pápeža). Rím roku 1059 zakázal obsadzovanie cirkevných úradníkov laikmi a vymenovanie biskupov nemeckým kráľom. Clunyjské reformné hnutie podporovalo tento cieľ a odsudzovalo udeľovanie cirkevných úradov laikom. Spor o investitúru prepukol za pontifikáciu pápeža [[Gregor VII. (pápež)|Gregora VII.]], ktorý roku [[1075]] vyhlásil primát duchovnej moci nad svetskou a postavil sa za nezávislú (kanonickú) voľbu biskupov. Vo svojom Dictatu papae sformuloval pre nemeckého cisára rad požiadaviek, medzi ktorými nachýbalonechýbalo ani právo na dosadzovanie a odvolávanie panovníkov. Tohto práva sa mal vzdať aj [[Henrich IV. (Svätá rímska ríša)|Henrich IV.]]

Spor bol dočasne prerušený zmierením v [[hrad Canossa|Canosse]] ([[1077]]). Cisárske vojská síce v roku [[1084]] obsadili [[Taliansko]] a [[Rím]], ale v roku [[1122]] bol Henrich V. nútený uzavrieť s pápežskou kúriou kompromis - tzv. [[Wormský konkordát]] z roku 1122, v ktorom akt biskupskej voľby bol rozdelený na časť svetskú a cirkevnú.