Redaktor:Bobisekmilky/pieskovisko: Rozdiel medzi revíziami

Durkheimovi sa zdalo, že totemismus je založený na božskom princípe, ktorý označoval melanézským výrazom ([[Mana (mytológia)|mana]]),. ktorýTáto ''mana'' vystupuje ako emblém zvieraťa (''totem'') príbuzného s celým klanom. Konzumácia tohto zvieraťa všakdruhovo identického s ''totemom'' bola všetkým príslušníkom klanu zakázaná. Na druhú stranu, všeci s ním boli spriaznení, a emblém klanu, [[totem]], mali chápať ako svoje meno, ako to, čo ich spoločnenavzájom spája a zároveň odlišuje od ostatných klanov. Totem mal podla Durkheima zároveň deliť svet na sféru [[Posvätnosť|posvätného]], tj. vzácneho,. kuK ktorémutomuto posvätnému je možné pristupovať iba rituálneprostredníctvom [[Rituál|''rituálov'']], tj. v priebehu kolektívne organizovaných performancií, va súladeto sspôsobom regulovaným presnými pravidlami. Práve rituálne obmedzenie v nakladaní s posvätným v zmysle regulácií, je tým, čo z Durkheimova poňatia posvätného prežilo do súčasnosti.

Durkheim svoje poňatie posvätného u Aborigénov vpísal aj do svojej obecnej [[Definícia|definície]] [[Náboženstvo|náboženstva]]. Tým ma byť ''"jednotný systém víry a praktik vztahujících se k posvátným věcem, to jest věcem odtažitým a zakázaným; systém víry a praktik, které sjednocují všechny své přívržence v jediném morálním společenství nazývaném cirkev."''<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Durkheim|meno=Émile|titul=Elementární formy náboženského života : systém totemismu v Austrálii|vydanie=|vydavateľ=OIKOYMENH|miesto=Praha|rok=2002|isbn=8072980564|edícia=Vyd. 1|strany=55-56|url=https://www.worldcat.org/oclc/53270804}}</ref> "Morálním spoločenstvom" sa mieni spoločenstvo, ktoré vyznáva spoločné hodnoty.

Ako povedané, Durkheim vydal svoju knihu roku 1912, čiže mu možno odpustiť, že náboženstvo poňal ako "jednotný systém...". Horšie to je s jeho "sociologickým mysticismom"<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Lužný|meno=Dušan|titul=Náboženství a moderní společnost : sociologické teorie modernizace a sekularizace|vydanie=|vydavateľ=Masarykova univerzita|miesto=Brno|rok=1999|isbn=8021022248|edícia=1. vyd|strany=40|url=https://www.worldcat.org/oclc/48811269}}</ref>, ktorý považuje spoločnosť za posvätnú ''[[Transcendencia|transcendenciu]]'', ktorá drží po kope seba samú.<ref name=":5">{{Citácia knihy|priezvisko=Latour|meno=Bruno|titul=Reassembling the social : an introduction to actor-network-theory|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Oxford|rok=2007|isbn=9780191531262|strany=1-20|url=https://www.worldcat.org/oclc/560570874}}</ref> Takáto kritika sa zameriava na skutočnosť, že Durkheim svojim poňatím urobil z ''posvätného'' a ''spoločnosti'' to isté. V totemu spoločnosť uctieva seba samú, a tým udržiava svoju vlastnú súdržnosť.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Durkheim|meno=Émile|titul=Elementární formy náboženského života : systém totemismu v Austrálii|vydanie=|vydavateľ=OIKOYMENH|miesto=Praha|rok=2002|isbn=8072980564|edícia=Vyd. 1|strany=247-262|url=https://www.worldcat.org/oclc/53270804}}</ref> Na druhú stranu, Durkheim tím umožnil predpokládať, že žiadná spoločnosť nemôže byť bez náboženstva, akokoľvek konkrétne viery a praktiky sa líšia. ModernúAj modernú spoločnosť charakterizuje viera; viera v pokrok, slobodu bádania a vierovyznania a kult človeka. -Ako povedal český sociológ náboženstva [[Dušan Lužný]], "to jsou věci, jež jsou v moderní době nedotknutelné, a tedy svým způsobem posvátné."<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Lužný|meno=Dušan|titul=Náboženství a moderní společnost : sociologické teorie modernizace a sekularizace|vydanie=|vydavateľ=Masarykova univerzita|miesto=Brno|rok=1999|isbn=8021022248|edícia=1. vyd|strany=42|url=https://www.worldcat.org/oclc/48811269}}</ref>

Bádateľom, ktorý významným spôsobom prispel [[Tradícia (zvyky)|tradícii]] bádania o posvätnom, bol nemecký protestantský teológ [[Rudolf Otto]]. V svojej knihe ''Posvätno'' (Das Heilige) z roku 1916 popísal strach, ktorý človek cíti pri stretnutí s tým, čo ho presahuje, presnejšie s ''[[Numinosum|numinóznom]]''. Takú skúsenosť popísal ako fascinujúce a zároveň hrozivé tajomstvo, ''mysterium tremendum et fascinans.'' Na veľa desaťročí napokon ovplivnil bádanie tzv. fenomenológie náboženstva,<ref name=":1" /> najmä Mirceu Eliada.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Pals|meno=Daniel L.|titul=Osm teorií náboženství|vydanie=|vydavateľ=ExOriente|miesto=Praha|rok=2015|isbn=9788090521124|edícia=Vyd. 1|strany=264-266|url=https://www.worldcat.org/oclc/908822051}}</ref>

Na prácu Rudolfa Otta teda nadviazala tradícia skôr teologického bádania. Jedným z jej dedičov bol významný rumunský religionista Mircea Eliade. Eliade prepracoval polaritu medzi ''posvätným'' a ''[[Profánne|profánním]]'', čo znamenáv jeho prípade znamenalo medzi výnimočným a všedným. Podľa Eliada bol ''archaický'' človek, oproti ''modernému'' tzv. ''homo regiosus'', človek (hlboko) náboženský.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Eliade|meno=Mircea|titul=Posvátné a profánní|vydanie=|vydavateľ=OIKOYMENH|miesto=Praha|rok=2006|isbn=8072981757|edícia=2., přehlédnuté a opr. vyd., V Oikúmené 1|strany=|url=https://www.worldcat.org/oclc/85705348}}</ref> Eliade písal práce veľmi chytľavé dokonalosťou jeho skvelé autorské imaginácie, ale zavádzajúce svojím vedeckým obsahom. Chcel, aby aj moderný človek v sebe dokázal prebudiť mystickú hĺbku, ktorú si spájal s ''archaickým'' ''človekom náboženským.''. To bol cieľ jeho [[Nový humanizmus|nového humanizmu]] a ciel jeho práce religionistu aj autora kníh krásné literatúry.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Eliade|meno=Mircea|titul=Horyna, Břetislav - Pavlincová, Helena (eds.). Dějiny religionistiky: Antologie|vydanie=|vydavateľ=Olomouc|miesto=Olomouc|rok=2001|isbn=|kapitola=Nový humanismus|strany=141-147}}</ref>

''Človek náboženský'' síce žil svoj každodenný život, ale raz za čas sa potreboval stretnúť s bohmi a hrdinami, ktorí "na počiatku čias" dali ľuďom základy civilizácie, na počiatku čas. To teda robil periodicky pri oslavách, pri ktorých sarituálnim rituálnympredvádzaním spôsobomopakovali opakovalisvoje [[Mýtus|mýty,]] príbehy, ktoré sa rozprávali o udalostiach z počiatku čas, kedy svet charakterizoval poriadok, nie [[chaos]]. Takýmto spôsobom sa neustále vracal časom do obdobia počiatkov a prežíval posvätné udalosti. Vnášal tak podla Eliada opäť poriadok do sveta, ktorý v profánnom čase nevyhnutne pohlcoval chaos. Práve na to Eliade poukazoval pojmom ''homo religiosus''<u>,</u> človek náboženský.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Eliade|meno=Mircea|titul=Mýtus o věčném návratu : archetypy a opakování|vydanie=|vydavateľ=OIKOYMENH|miesto=Praha|rok=2003|isbn=8072980378|edícia=2. vyd|strany=|url=https://www.worldcat.org/oclc/867818169}}</ref>

Tieto predstavy o spojenítom, že [[Mýtus|mýtumýtus]] aje ako scénár pre jednanie označované ako "[[Rituál|rituálurituál]]" dnes nie sú v svetovej religionistike brané vôbecveľmi vážne. Mýtus a rituál sa už nepovažujú za takto navzájom prepojené. Nutné však povedať, že zničujúca kritika Eliada vyšla vo veľkej miere od jeho študentov z Chicaga, najmä velikána, ktorý, ako sám povedal, vyšplhal na vrchol po pleciach tohto obra, [[Jonathan Z. Smith|Jonathana Z. Smitha]].<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Smith|meno=Jonathan Z.|titul=To take place : toward theory in ritual|vydanie=|vydavateľ=University of Chicago Press|miesto=Chicago|rok=1987|isbn=0226763595|strany=|url=https://www.worldcat.org/oclc/15053157}}</ref>

Napriek zdrvujúcej kritike Eliadova poňatia posvätna a religionistiky vôbec, utváral tento velikán bádanie o posvätnu štyri desaťročí. Jeho zásadnou inováciu bolo to, že fenomenológiu náboženstva prinútil opustiť porovnávánie posvätnych vecí za účelom objavenia [[Podstata|podstaty]] náboženstva a vrátil posvätno histórii. Svojím pojmom [[Hierofánia|hierofánie]], ''vyjavovania'' sa posvätného v histórii, ukázal, že posvätným niečo nie je raz a navždy, ale, že rôzne ľudské kolektívy v rôznych dobách považujú za posvätné niečo iné.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Eliade|meno=Mircea|titul=Pojednání o dějinách náboženství|vydanie=|vydavateľ=Argo|miesto=Praha|rok=2004|isbn=8072035894|edícia=Vyd. 1|strany=|url=https://www.worldcat.org/oclc/85130858}}</ref>b