Verzia z 23:20, 24. január 2018 upraviť Gepetito (diskusia \| príspevky) S právom rollback 66 896 editací typografia ← Predchádzajúca úprava		Verzia z 10:20, 31. júl 2018 upraviť vrátiť Vegbot (diskusia \| príspevky) Boti 76 502 editací typo gram Ďalšia úprava →
Riadok 12: == Život a dielo == Popri gymnaziálnych štúdiách študoval zároveň súkromne [[Harmónia (náuka)\|harmóniu]] a [[kontrapunkt]] u [[Ján Zimmer\|Jána Zimmera]], [[klavír]] u [[Rudolf Macudzińský\|Rudolfa Macudzińského]]. V roku [[1956]] dokončil štúdium [[Kompozícia\|kompozície]] u profesora [[Ján Cikker\|Jána Cikkera]]. Ilja Zeljenka patril k najvýznamnejším osobnostiam hudby druhej polovice 20. storočia. Ako samouk sa dopracoval k osobitým harmonickým a metrorytmickým riešeniam. Už z tohto obdobia si doniesol zmysel pre vlastné kompozičné riešenia, čo znamená, že i s podnetmi Novej hudby a avantgardy sa vyrovnal celkom originálnym spôsobom. Koncom [[50. roky 20. storočia\|50. rokov]] reagoval na formalizmus, ktorý bol v tomto období veľmi rozrastený v rámci vtedajšej ideológie, ale zároveň to bola aj kritická reakcia na neskorý romantizmus a českú modernu. V [[60. roky 20. storočia\|60. rokoch]] medzi niekoľkými vtedy patrónmi slovenskej hudby spôsobil rozruch svojimi skladbami, ktorými ako jeden z prvých nadviazal na postwebernovkú líniu. V skladbách zo 60. rokov dominovala zvukovosť, skúšaná a prenesená aj do hlasového prejavu (kantáta OŚWIECZIM, METAMORFÓZY XV pre komorný súbor a recitátora na latinský text Ovidia, ZAKLÍNADLÁ pre zbor a orchester na vlastný latinský text). V tomto období dospieva aj k vlastnému grafickému záznamu na spôsob poľskej školy. Spolupracoval tiež so Zvukovým pracoviskom Česko-slovenskej televízie v Bratislave a neskôr aj s Experimentálnym štúdiom Česko-slovenského rozhlasu v Bratislave. Výsledkom je množstvo scénickej a filmovej hudby. Keďže [[70. roky 20. storočia\|70. roky]] sa niesli vo všeobecnej stagnácii kultúry i spoločnosti, Zeljenka sústreďuje tvorbu najmä pre ľudové súbory a napája sa na neoromantickú orientáciu v európskej hudbe. Mnohé diela z tohto obdobia boli predvedené až neskôr. V rokoch [[1957]] – [[1961]] [[dramaturg]] [[Slovenská filharmónia\|Slovenskej filharmónie]], [[1961]] – [[1968]] [[Česko-slovenský rozhlas\|Česko-slovenského rozhlasu]] v [[Bratislava\|Bratislave]]. Od roku [[1985]] [[pedagóg]] na [[VŠMU]] v Bratislave. Autor opier, orchestrálnych diel (5 symfónií, Hudba pre orcester, Zakliaty pohyb pre orchester), inštrumentálnych koncertov, kantát (''Osvienčim, Slovo''), komorných skladieb (5 sláčikových kvartet, 2 klavírne kvintetá), scénickej, filmovej (''[[Drak sa vracia]]'', ''[[Dolina (film)\|Dolina]]'') a inej hudby. Stál pri zrode elektroakustickej hudby. Jeho dcéra [[Alexandra Švolíková]] (* [[1965]]), žijúca v [[Čechy\|Čechách]], je výtvarníčka a ilustrátorka. Riadok 27: == Filmová hudba == Do žánra filmovej hudby vstúpil Ilja Zeljenka rok po absolvovaní Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Roku 1957 spolupracoval so [[Štefan Uher\|Štefanom Uhrom]] na dokumentárnom filme ''Tu kráčajú tragédie.'' V tom istom roku vytvoril hudbu k dvom dokumentárnym filmom: ''Drevorubači'' režiséra Jaroslava Pograna a ''Na vedľajšej koľaji'' režiséra [[Martin Hollý ml.\|Martina Hollého]]. V nasledujúcom roku skomponoval hudbu k ďalším dvom dokumentárnym filmom. Na jednom z nich - – na filme ''Niekedy v novembri -'' opäť spolupracoval s režisérom Štefanom Uhrom. Počiatky kompozičných prác Ilju Zeljenku pre film sú spojené s tvorbou pre dokumentárny žáner. ~~Avšak~~Ale už po dvoch rokoch, teda roku 1959, sa skladateľ dostáva aj k tvorbe pre celovečerné hrané filmy. Jeho debutom v tejto oblasti je film režiséra Jána Lacka ''Skaly a ľudia.'' Dôležitým faktom v Zeljenkovej umeleckej kariére tvorcu filmovej hudby boli pracovné stretnutia s osobnosťou Štefana Uhra. Estetická orientácia tohto významného slovenského režiséra do istej miery formovala začínajúceho filmového skladateľa. "Uher patril do generácie režisérov, ktorí prišli zo štúdia v Prahe s názorom, čo chcú robiť. A mali názor aj na hudbu. Uher hneď odmietol dovtedajšiu koncepciu popisného symfonizmu filmovej hudby. Považoval za nezmysel, aby na dlhých plochách filmového času znela práve symfonická hudba. Prišiel s myšlienkou "leitmotívu": hudba - – hoci aj jednoduchá (mohla to byť aj pesnička) - – mala vzbudiť požadovanú náladu..." Štefan Uher nepožadoval pre svoje filmy veľa hudby, šetril ňou. Údajne tvrdil, že najlepší by bol film celkom bez hudby. Hudba sa mala podľa neho objaviť vždy len ako "korenie", ak mala pôsobiť dramaticky. Bol na hudbu príliš citlivý. V Zeljenkovi našiel vhodného partnera, ktorý túto koncepciu prijal a tvorivo naplnil. Usiloval sa vystihnúť Uhrovu poetiku. Hľadal a ponúkal riešenia, ktoré zodpovedali práve tomu konkrétnemu filmu. Obrazne to vyjadril, že sa mu podarilo zabudnúť, čo sa naučil na Vysokej škole múzických umení, ale pochopil, čo si žiada film. Filmový skladateľ sa najprv musí zbaviť svojho (niekedy ťažko získaného) zmyslu pre logiku procesu hudobnej formy. Spomínaná spolupráca priviedla Štefana Uhra a Ilju Zeljenku od prvých dokuemntárnych filmov z konca 50. rokov k spolupráci na ôsmich celovečerných filmoch: ''My z deviatej A (1961), [[Slnko v sieti (film)\|Slnko v sieti]] (1962), [[Panna zázračnica\|Panna Zázračnica]] (1966), [[Tri dcéry]] (1967), Génius (1969), [[Keby som mal pušku]] (1971), Javor a Juliana (1972), Dolina (1973).'' V 60. rokoch sa Ilja Zeljenka stal jedným z najuznávanejších a najvyhľadávanejších autorov hudby k filmu. Okrem spomínaných režisérov spolupracoval ešte s Eduardom Grečnerom, Jaroslavom Pogranom, Otom Krivánkom, Ladislavom Kudelkom, Štefanom Kamenickým, [[Martin Slivka\|Martinom Slivkom]], Miloslavom Kubíkom, Miroslavom Horňákom, Jozefom Zacharom, Vladom Kubenkom a ďalšími. V oblasti filmu Ilja Zeljenka intenzívne pracoval až do roku 1973, keď sa dostal na zoznam ~~nežiadúcich~~nežiaducich a nepohodlných spolupracovníkov Slovenskej filmovej tvorby. Žáner filmovej hudby opustil a - – až na niektoré výnimky - – sa do tejto oblasti už nevrátil. Bol však nesmierne produktívnym umelcom. Svedčí o tom vysoký počet scénickej hudby k filmovým predlohám v období od roku 1957 do roku 1973, dosahujúci okolo sto filmov. Pokus začleniť hudobnú tvorbu Ilju Zeljenku pre film do rámca určitých štýlových či slohových schém je náročné podobne ako určiť tieto orientácie na pôde jeho autonómnej kompozičnej tvorby. Zeljenkova kultivovaná muzikalita, úcta k tradičným prostriedkom a zároveň záujem o nové, nevyskúšané a nevyužité postupy sú markantné tak v oblasti tvorby autonómnej, ako aj v oblasti filmovej hudby. Napriek spomínaným špecifikám s rôznorodosti Zeljenkovej tvorby v oblasti filmovej hudby možno badať isté smerovania, tendencie. Príklon k hudbe tradičnej, tonálnej je možné zachytiť vo filmoch ''Poslovia svetla'' režiséra Štefana Kamenického (1960), ''Štyri dni Ľudovíta Čonku'' režiséra Karola Skřípskeho (1967), ''Mašinka'' režiséra Karola Skřípskeho (1967). Orientácia na tzv. hudobné neoštýly v hudbe Ilju Zeljenku vychádza z jeho úcty k tradícii. Schopnosť využiť podnety tradície novým spôsobom sa odráža aj v jeho filmovej hudbe. Vo filme ''Nylónový mesiac'' režiséra Eduarda Grečnera napríklad dominuje hudba čembala a flauty, ktorá intenzívne asociuje barokovú hudbu a súčasne pôsobí archaicky. Archaizmus v tomto prípade symbolizuje pocitový svet postáv - – ich túžbu po čistote, krásne. Ďalším rozmerom Zeljenkovej filmovej hudby je orientácia na snovosť, na prvok imaginatívneho s dôrazom na sónickosť. Hudba tohto druhu sa objavuje napríklad vo filme Štefana Uhera ''Panna Zázračnica'' z roku 1966. ~~Doposiaľ~~Dosiaľ bol Ilja Zeljenka prezentovaný predovšetkým ako tvorca, ktorý sa obracia k tradícii, k dedičstvu minulosti. Základnou orientáciou jeho hudby v období 60. rokov bola však predovšetkým avantgardnosť, snaha o neustále hľadanie a objavovanie nového. Ako predstaviteľ prúdu Novej hudby v oblasti autonómnej hudobnej tvorby u nás tvorivo aplikoval jej postupy aj vo filmovej hudbe. Uplatňovanie preparovaného klavíra s dôrazom na sónickosť je ďalšou z tendencií, ktoré možno zaregistrovať napríklad v dokumentárnom filme s vojnovou tematikou ''65 miliónov'' režiséra Miroslava Horňáka (1962). V tomto prípade zvuk preparovaného klavíra asociuje reálne zvuky streľby. Nie je nezaujímavé spomenúť, že takýto zvuk bol neskôr mnohokrát použitý v analogických súvislostiach.O hudobnej tvorbe tohto skladateľa možno tvrdiť, že vždy bola veľmi vďačná ako hudba "archívna", hudba, ktorú bolo možné využiť pre film. Významnú súčasť tvorby autora predstavuje oblasť elektroakustickej hudby. Ilja Zeljenka sa stal jedným z priekopníkov tvorby v tejto oblasti na Slovensku práve vďaka spomenutému filmu ''65 miliónov.'' Realizovať prvú elektroakustickú nahrávku v našich podmienkach sa podarilo Zeljenkovi na zvukovom pracovisku Česko-slovenskej televízie v Bratislave. Elektroakustická hudba je použitá aj vo filmoch ''Slnko v sieti (1962), Každý týždeň sedem dní'' režiséra Eduarda Grečnera (1964). V tomto filme pôsobí elektroakustická hudba nesmierne nástojčivo, znervózňujúco, hrozivo. Vďaka vytvorenej atmosfére má divák možnosť vžiť sa do postavy hlavného hrdinu, ktorým zmieta strach z možnosti jadrového výbuchu. Svojbytný štýl, ktorý sa vzpiera akejkoľvek klasifikácii, tvorí skupina Zeljenkových filmových hudieb, komponovaných k dokumentárnym filmom s výtvarnou tematikou. Zvláštnosťou tejto tvorby je, že napriek pôvodnému určeniu pre filmovú predlohu je schopná existovať samostatne - – ako autonómne hudobné dielo - – aj bez obrazu. K týmto dokumentárnym filmom patria: - ''Duša kameňa'' režiséra Jozefa Zachara (1964); pôvodná hudba bola uvedená v nezmenej podobe na koncertné pódium pod názvom ''Štruktúry'' pre symfonický orchester - ''Bratislavský dóm sv. Martina'' režiséra Ladislava Kudelku (1970); neprepracovaná filmová hudba sa v hudobnej literatúre uvádza pod názvom ''Caela hebe'' - ''Mikuláš Galanda'' režiséra Vlada Kubenka (1971); kompozícia ''Meditácia pre orchester'' - ''Farebná sonáta'' režiséra A. Strelingera (1972); kompozícia nesie ten istý názov ako film Ilja Zeljenka získal medzi filmovými tvorcami kredit uznávaného autora, umelca, vnímavého spolupracovníka. Niektorí režiséri mu napokon dôverovali do takej miery, že ho požiadali, aby skomponoval hudbu vopred, k ešte nenastrihanému, zoradenému materiálu alebo jednoducho iba na základe scenára. A to je práve prípad spomenutých filmov. Ilja Zeljenka mal teda takmer absolútnu voľnosť vo svojej práci. == Ocenenia == * 2004 - – [[Krištáľové krídlo]] za celoživotné dielo. Jeho diela patria k trvalým hodnotám slovenskej hudobnej kultúry * 1. januára 2018 jej prezident [[Andrej Kiska]] udelil [[Rad Ľudovíta Štúra\|Rad Ľudovíta Štúra I. triedy]]. Riadok 62: * [http://www.sme.sk/c/3393088/zomrel-hudobny-skladatel-ilja-zeljenka.html Zomrel hudobný skladateľ Ilja Zeljenka] * [http://kultura.sme.sk/c/4034714/skladatelia-emigrovali-alebo-prichadzali-o-miesta.html Kultura.sme.sk] * Zuzana Ďurčeková - – Poznámky k žánru filmovej hudby {{Nositelia Krištáľového krídla}}

Ilja Zeljenka: Rozdiel medzi revíziami