Ilja Zeljenka: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
typografia |
typo gram |
||
Riadok 12:
== Život a dielo ==
Popri gymnaziálnych štúdiách študoval zároveň súkromne [[Harmónia (náuka)|harmóniu]] a [[kontrapunkt]] u [[Ján Zimmer|Jána Zimmera]], [[klavír]] u [[Rudolf Macudzińský|Rudolfa Macudzińského]]. V roku [[1956]] dokončil štúdium [[Kompozícia|kompozície]] u profesora [[Ján Cikker|Jána Cikkera]]. Ilja Zeljenka patril k najvýznamnejším osobnostiam hudby druhej polovice 20. storočia. Ako samouk sa dopracoval k osobitým harmonickým a metrorytmickým riešeniam. Už z tohto obdobia si doniesol zmysel pre vlastné kompozičné riešenia, čo znamená, že i s podnetmi Novej hudby a avantgardy sa vyrovnal celkom originálnym spôsobom.
Koncom [[50. roky 20. storočia|50. rokov]] reagoval na formalizmus, ktorý bol v tomto období veľmi rozrastený v rámci vtedajšej ideológie, ale zároveň to bola aj kritická reakcia na neskorý romantizmus a českú modernu.
V [[60. roky 20. storočia|60. rokoch]] medzi niekoľkými vtedy patrónmi slovenskej hudby spôsobil rozruch svojimi skladbami, ktorými ako jeden z prvých nadviazal na postwebernovkú líniu. V skladbách zo 60. rokov dominovala zvukovosť, skúšaná a prenesená aj do hlasového prejavu (kantáta OŚWIECZIM, METAMORFÓZY XV pre komorný súbor a recitátora na latinský text Ovidia, ZAKLÍNADLÁ pre zbor a orchester na vlastný latinský text). V tomto období dospieva aj k vlastnému grafickému záznamu na spôsob poľskej školy. Spolupracoval tiež so Zvukovým pracoviskom Česko-slovenskej televízie v Bratislave a neskôr aj s Experimentálnym štúdiom Česko-slovenského rozhlasu v Bratislave. Výsledkom je množstvo scénickej a filmovej hudby.
Keďže [[70. roky 20. storočia|70. roky]] sa niesli vo všeobecnej stagnácii kultúry i spoločnosti, Zeljenka sústreďuje tvorbu najmä pre ľudové súbory a napája sa na neoromantickú orientáciu v európskej hudbe. Mnohé diela z tohto obdobia boli predvedené až neskôr.
V rokoch [[1957]] – [[1961]] [[dramaturg]] [[Slovenská filharmónia|Slovenskej filharmónie]], [[1961]] – [[1968]] [[Česko-slovenský rozhlas|Česko-slovenského rozhlasu]] v [[Bratislava|Bratislave]]. Od roku [[1985]] [[pedagóg]] na [[VŠMU]] v Bratislave. Autor opier, orchestrálnych diel (5 symfónií, Hudba pre orcester, Zakliaty pohyb pre orchester), inštrumentálnych koncertov, kantát (''Osvienčim, Slovo''), komorných skladieb (5 sláčikových kvartet, 2 klavírne kvintetá), scénickej, filmovej (''[[Drak sa vracia]]'', ''[[Dolina (film)|Dolina]]'') a inej hudby. Stál pri zrode elektroakustickej hudby.
Jeho dcéra [[Alexandra Švolíková]] (* [[1965]]), žijúca v [[Čechy|Čechách]], je výtvarníčka a ilustrátorka.
Riadok 27:
== Filmová hudba ==
Do žánra filmovej hudby vstúpil Ilja Zeljenka rok po absolvovaní Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Roku 1957 spolupracoval so [[Štefan Uher|Štefanom Uhrom]] na dokumentárnom filme ''Tu kráčajú tragédie.'' V tom istom roku vytvoril hudbu k dvom dokumentárnym filmom: ''Drevorubači'' režiséra Jaroslava Pograna a ''Na vedľajšej koľaji'' režiséra [[Martin Hollý ml.|Martina Hollého]]. V nasledujúcom roku skomponoval hudbu k ďalším dvom dokumentárnym filmom. Na jednom z nich
Dôležitým faktom v Zeljenkovej umeleckej kariére tvorcu filmovej hudby boli pracovné stretnutia s osobnosťou Štefana Uhra. Estetická orientácia tohto významného slovenského režiséra do istej miery formovala začínajúceho filmového skladateľa. "Uher patril do generácie režisérov, ktorí prišli zo štúdia v Prahe s názorom, čo chcú robiť. A mali názor aj na hudbu. Uher hneď odmietol dovtedajšiu koncepciu popisného symfonizmu filmovej hudby. Považoval za nezmysel, aby na dlhých plochách filmového času znela práve symfonická hudba. Prišiel s myšlienkou "leitmotívu": hudba
Štefan Uher nepožadoval pre svoje filmy veľa hudby, šetril ňou. Údajne tvrdil, že najlepší by bol film celkom bez hudby. Hudba sa mala podľa neho objaviť vždy len ako "korenie", ak mala pôsobiť dramaticky. Bol na hudbu príliš citlivý. V Zeljenkovi našiel vhodného partnera, ktorý túto koncepciu prijal a tvorivo naplnil. Usiloval sa vystihnúť Uhrovu poetiku. Hľadal a ponúkal riešenia, ktoré zodpovedali práve tomu konkrétnemu filmu. Obrazne to vyjadril, že sa mu podarilo zabudnúť, čo sa naučil na Vysokej škole múzických umení, ale pochopil, čo si žiada film. Filmový skladateľ sa najprv musí zbaviť svojho (niekedy ťažko získaného) zmyslu pre logiku procesu hudobnej formy. Spomínaná spolupráca priviedla Štefana Uhra a Ilju Zeljenku od prvých dokuemntárnych filmov z konca 50. rokov k spolupráci na ôsmich celovečerných filmoch: ''My z deviatej A (1961), [[Slnko v sieti (film)|Slnko v sieti]] (1962), [[Panna zázračnica|Panna Zázračnica]] (1966), [[Tri dcéry]] (1967), Génius (1969), [[Keby som mal pušku]] (1971), Javor a Juliana (1972), Dolina (1973).''
V 60. rokoch sa Ilja Zeljenka stal jedným z najuznávanejších a najvyhľadávanejších autorov hudby k filmu. Okrem spomínaných režisérov spolupracoval ešte s Eduardom Grečnerom, Jaroslavom Pogranom, Otom Krivánkom, Ladislavom Kudelkom, Štefanom Kamenickým, [[Martin Slivka|Martinom Slivkom]], Miloslavom Kubíkom, Miroslavom Horňákom, Jozefom Zacharom, Vladom Kubenkom a ďalšími. V oblasti filmu Ilja Zeljenka intenzívne pracoval až do roku 1973, keď sa dostal na zoznam
Pokus začleniť hudobnú tvorbu Ilju Zeljenku pre film do rámca určitých štýlových či slohových schém je náročné podobne ako určiť tieto orientácie na pôde jeho autonómnej kompozičnej tvorby. Zeljenkova kultivovaná muzikalita, úcta k tradičným prostriedkom a zároveň záujem o nové, nevyskúšané a nevyužité postupy sú markantné tak v oblasti tvorby autonómnej, ako aj v oblasti filmovej hudby.
Napriek spomínaným špecifikám s rôznorodosti Zeljenkovej tvorby v oblasti filmovej hudby možno badať isté smerovania, tendencie. Príklon k hudbe tradičnej, tonálnej je možné zachytiť vo filmoch ''Poslovia svetla'' režiséra Štefana Kamenického (1960), ''Štyri dni Ľudovíta Čonku'' režiséra Karola Skřípskeho (1967), ''Mašinka'' režiséra Karola Skřípskeho (1967). Orientácia na tzv. hudobné neoštýly v hudbe Ilju Zeljenku vychádza z jeho úcty k tradícii. Schopnosť využiť podnety tradície novým spôsobom sa odráža aj v jeho filmovej hudbe. Vo filme ''Nylónový mesiac'' režiséra Eduarda Grečnera napríklad dominuje hudba čembala a flauty, ktorá intenzívne asociuje barokovú hudbu a súčasne pôsobí archaicky. Archaizmus v tomto prípade symbolizuje pocitový svet postáv
Významnú súčasť tvorby autora predstavuje oblasť elektroakustickej hudby. Ilja Zeljenka sa stal jedným z priekopníkov tvorby v tejto oblasti na Slovensku práve vďaka spomenutému filmu ''65 miliónov.'' Realizovať prvú elektroakustickú nahrávku v našich podmienkach sa podarilo Zeljenkovi na zvukovom pracovisku Česko-slovenskej televízie v Bratislave. Elektroakustická hudba je použitá aj vo filmoch ''Slnko v sieti (1962), Každý týždeň sedem dní'' režiséra Eduarda Grečnera (1964). V tomto filme pôsobí elektroakustická hudba nesmierne nástojčivo, znervózňujúco, hrozivo. Vďaka vytvorenej atmosfére má divák možnosť vžiť sa do postavy hlavného hrdinu, ktorým zmieta strach z možnosti jadrového výbuchu.
Svojbytný štýl, ktorý sa vzpiera akejkoľvek klasifikácii, tvorí skupina Zeljenkových filmových hudieb, komponovaných k dokumentárnym filmom s výtvarnou tematikou. Zvláštnosťou tejto tvorby je, že napriek pôvodnému určeniu pre filmovú predlohu je schopná existovať samostatne
- ''Duša kameňa'' režiséra Jozefa Zachara (1964); pôvodná hudba bola uvedená v nezmenej podobe na koncertné pódium pod názvom ''Štruktúry'' pre symfonický orchester
- ''Bratislavský dóm sv. Martina'' režiséra Ladislava Kudelku (1970); neprepracovaná filmová hudba sa v hudobnej literatúre uvádza pod názvom ''Caela hebe''
- ''Mikuláš Galanda'' režiséra Vlada Kubenka (1971); kompozícia ''Meditácia pre orchester''
- ''Farebná sonáta'' režiséra A. Strelingera (1972); kompozícia nesie ten istý názov ako film
Ilja Zeljenka získal medzi filmovými tvorcami kredit uznávaného autora, umelca, vnímavého spolupracovníka. Niektorí režiséri mu napokon dôverovali do takej miery, že ho požiadali, aby skomponoval hudbu vopred, k ešte nenastrihanému, zoradenému materiálu alebo jednoducho iba na základe scenára. A to je práve prípad spomenutých filmov. Ilja Zeljenka mal teda takmer absolútnu voľnosť vo svojej práci.
== Ocenenia ==
* 2004
* 1. januára 2018 jej prezident [[Andrej Kiska]] udelil [[Rad Ľudovíta Štúra|Rad Ľudovíta Štúra I. triedy]].
Riadok 62:
* [http://www.sme.sk/c/3393088/zomrel-hudobny-skladatel-ilja-zeljenka.html Zomrel hudobný skladateľ Ilja Zeljenka]
* [http://kultura.sme.sk/c/4034714/skladatelia-emigrovali-alebo-prichadzali-o-miesta.html Kultura.sme.sk]
* Zuzana Ďurčeková
{{Nositelia Krištáľového krídla}}
|