Štvrtá francúzska republika: Rozdiel medzi revíziami

'''Štvrtá francúzska republika''' je obdobie dejín Francúzska od [[21. október|21. októbra]] [[1946]] do [[4. október|4. októbra]] [[1958]].

Štvrtá republika dokázala previesť [[Francúzsko]] mnohými politickými, sociálnymi i zahraničnopolitickými krízami, začala proces integrácie Európy a francúzsko-nemeckého uzmierovania. Rekonštrukcia krajiny po vojne prebehla rýchlo a [[demografická krivka]] stúpala rýchlejšie než kedykoľvek predtým v dejinách Francúzska. Ale nestabilita a slabosť režimu, jeho neschopnosť prijímať zásadné rozhodnutia a presadiť jasný náhľad na problémy ju odsúdili k zániku vo chvíli, keď musela čeliť [[alžírska kríza|alžírskej kríze]].

Dočasné riešenia, ktoré nasledovali po oslobodení [[Paríž]]a 25. augusta 1944, ukončila voľba Rady republiky a prezidenta, ktorým sa stal socialista [[Vincent Auriol]]. Vláda, ktorá bola zostavená Paulom Ramadierom, ostala v duchu tzv. [[tripartizmus|tripartizmu]], čo znamenalo spoluprácu koalície komunistov, socialistov a ľudových republikánov. Komunisti sa však proti takejto forme politiky búrili, čo bola príležitosť pre predsedu Rady republiky na odvolanie ich ministrov dekrétom z 5. mája 1947. ''Tretia sila'' ([[Troisième force]]) mala jednotný program: obrana režimu a podpora vytvorenia ''[[AtlantickýOrganizácia spolokSeveroatlantickej zmluvy|Atlantického spolku]]'' na obranu proti sovietskej hrozbe. Neustále však dochádzalo k problémom, pretože vlády boli labilné a veľmi rýchlo sa striedali. K zmene dochádza po voľbách v roku 1951 z politických dôvodov. Odchod socialistov z Tretej sily ju zbavuje jej prevahy. Nová vláda je orientovaná stredne pravicovo a 6. marca 1956 sa predsedom Rady republiky stáva nezávislý [[Antoine Pinay]], ktorý si priazeň voličov získal otvoreným vystupovaním a stabilizáciou [[francúzsky frank|franku]], teda aj francúzskej ekonomiky. Neúspech [[RPF]] má za následok čiastočný odchod [[Charles de Gaulle|Charlesa de Gaulla]] z politiky, ktorý však dosiahol zamietnutie [[CED]] – jednotný systém obrany Európy, vrátane jednotnej európskej armády.

== Vláda Pierra Mendès- France ==

[[Pierre Mendès- France]] sa zapísal do dejín francúzskej politiky ako zosobnenie krízy IV. republiky. Vždy sa opieral o [[referendum]], zaujímalo ho stanovisko národa, nie politický názor. Za veľkej podpory gaullistov, ľavicového stredu a ostatnej ľavice zredukoval počet ministrov z 38 na 29, získal podporu národa, či vybudoval školské zázemie. Medzi jeho najväčšie zásluhy však patrí dohoda o uzavretí mieru v konflikte medzi [[Indočína|Indočínou]] a [[Viet Minh]]om, ku ktorej doslova prinútil bojujúce strany. Táto bola podpísaná 20. júla 1954 v [[Ženeva|Ženeve]]. 1. novembra 1954 sa začali národnooslobodenecké boje v [[Alžírsko|Alžírsku]], ktoré veľká väčšina Francúzov považovala za francúzsku oblasť. Mendès sa pokúšal o oslobodenie Alžírska, no tým si iba vyslúžil ďalšie urážky, po ktorých nasledoval tvrdý úder od politikov vtedajšej IV. republiky. 4. februára 1955 bola táto vláda zvrhnutá komunistami, umiernenými, MRP a niektorými radikálmi, ktorí mu nedali možnosť brániť sa. V roku 1955 toto rozhodnutie ľutuje 54 % Francúzov. On sám odmietal pojem “mendésizmus”, no ten sa vžil a ovplyvnil nejedného politika aj po jeho smrti v roku 1982.

V marci 1956 je vládou uznaná nezávislosť [[Maroko|Maroka]] a [[Tunisko|Tuniska]], navyše je prijatý tzv. “rámcový zákon” (23. júl 1956), ktorého cieľom je vývoj oblastí [[TOM|Zámorské územie (Francúzsko]]), teda aj Alžírska. Situácia v Alžírsku však sťažuje legislatívny priebeh. Následne Molletova vláda pripravuje zákon, tzv. Loi- cadre Deferre, ktorý po etapách pripravuje dekolonizáciu Čiernej Afriky a [[Madagaskar]]u. Po páde jeho vlády sa zákon snaží presadiť ešte [[Maurice BourgèseBourgès- Maunoury]], ale podarí sa to až radikálovi menom [[Félix Gaillard]], ktorý ho ale musí pozmeniť v zmysle zmiernenia vo vzťahu k Alžírsku. V januári 1958 sa konflikt presúva aj do susedného Tuniska, čím sa začína štvortýždenná vládna kríza, ktorá vypovedá o neschopnosti vlády riešiť zásadné otázky. 13. mája 1958 je menovaná vláda Pierra Pflimlina, ktorý má v alžírskej otázke čisto liberalizačné záujmy, čo znepokojuje francúzskych generálov Alžíru, ktorí preto iniciujú povstanie. Predstavitelia francúzskej armády vystupujú z tradičnej neutrality a navyše požadujú návrat [[Charles de Gaulle|Charlesa de Gaulla]] k moci. Ten 15. mája 1958 prehlasuje, že je pripravený zhostiť sa tejto úlohy a tým prispieva k urýchleniu rozkladu režimu IV. republiky. Do úradu je znovu uvedený 1. júna 1958.