Otvoriť hlavné menu

Zmeny

Úmrtia Stalina a Gottwalda v roku 1953, odhalenie Beriju a 20. zjazd KSSZ predznamenali koniec politiky päťdesiatych rokov. Ludvík Svoboda bol rehabilitovaný v roku 1954, vďaka Chruščovovi. Do politiky sa nevrátil, hoci mu to bolo ponúknuté. Prijal funkciu odbornú, náčelníka Vojenskej akadémie Klementa Gottwalda, veliteľského zamerania, ktorú vykonával v rokoch 1955 – 1958.
 
Od mája 1948 až do zvolenia za prezidenta v roku 1968 bol poslancom Národného zhromaždenia<ref group="p">Funkce poslance nebyla placená.</ref> postupne na Žďársku, Velkomeziříčsku a Trebíčsku. Bol podpredsedom Zväzu protifašistických bojovníkov a Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Venoval sa práci na pamätiach v priestoroch Vojenského historického ústavu. Tu napísal svoje spomienkové knihy Z Buzuluku do Prahy a Cestami života. Venoval sa intervenciám v prospech rehabilitáciou neprávom perzekvovaných vojakov (generálov K. Klapálka, B. Bočka a jeho syna Zdeňka, F. Nosála, Z. Nováka, Š. Drgáča, V. Drnku, R. Bulandra, A. Ressla, plk. J. Knopa, pplk. Bohumila Pelikána, plk. Ing. A. Holbu, plk. F. Hieke-Stoja, revízia rozsudku pplk. F. Skokana, študenta J. Procházku z Kroměříže).<ref>(Klusáková-Svobodová, 2005b, s.160-161)</ref> Absolvoval mnoho prejavov a prednášok v ČecháchČesku i na Slovensku, besedoval so školskou mládežou a vojakmi o druhej svetovej vojne. Bol ochrancom záujmov podduklianskeho kraja, ktorý dlho niesol mimoriadne dôsledky vojny.<ref>Rodák, Jozef, Pozabudnuti hrdinovia, Adin, Prešov, 2012</ref> Zastával mierové riešenie medzinárodných konfliktov a zúčastňoval sa medzinárodného mierového hnutia. V rokoch 1954 až 1964 bol členom predsedníctva Národného zhromaždenia.
 
===Prezidentské obdobie===