Drakón: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Luppus (diskusia | príspevky)
Vytvorená stránka „'''Drakón''' ({{vjz|grc|''Δράκων''}}) bol aténsky štátnik a zákonodarca v 7. storočí pred Kr.<ref name=":1">Lucia Guerr…“
 
Luppus (diskusia | príspevky)
dBez shrnutí editace
Riadok 22:
V Aristotelovej ''Aténskej ústave'' (Ústavy 158 štátov všeobecne a špeciálne o zriadení demokratickom, oligarchickom, aristokratickom a o tyranii<ref name=":7">{{Citácia knihy|autor=[[Diogenes Laertios]]|titul=Životopisy slávnych filozofov|isbn=978-80-8061-286-3|miesto=Bratislava|vydavateľ=Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov|rok=2007|strany=180}}</ref>) je uvedená tiež Drakónová ústava. To je však zrejme výtvor konzervatívnych politikov zo sklonku klasického obdobia gréckych dejín, ktorí chceli dokázať, že ich program „''starobylé ústavy''“ (patrios politeia) má oporu aj u Drakóna.<ref name=":3"/>
Drakónove zákony sa týkali ťažkých previnení, predovšetkým činov, za ktoré boli ich páchatelia väčšinou odsúdení k trestu smrti. Drakónove ustanovenia týkajúce sa zabitia boli prebraté do Solóvých zákonov. Drakón zrejme rozlišoval skutkovú podstatu zabitia na úmyselné a neúmyselné zavraždenie. Ten, kto zabil niekoho neúmyselne, bol Drakónovými zákonmi chránený, a to nepriamo tým, že mohol odísť do cudziny, alebo priamo tak, že zo strany pozostalých nesmel byť vystavený pomste alebo represáliám.<ref name=":3"/><ref name=":8">{{Citácia knihy|autor=[[Pausanias (geograf)|Pausanias]]|titul=Pausaniás, cesta po Řecku II.|id= 25-027-74|miesto=Praha|vydavateľ=nakladatelství Svoboda|rok=1973|strany=248}}</ref> No nielen to. Zákon zohľadňoval prípady, keď šlo o „''spravodlivú''“ legitímnu vraždu. V takom prípade obvineného zbavili viny. Do tejto kategórie patrilo napr. zabitie pri sebaobrane. Za spravodlivé sa považovalo aj zabitie človeka, ktorý mal sexuálny styk s manželkou, dcérou, matkou alebo družkou vraždiaceho (zákon pre tento čin najčastejšie páchaný mužmi platil len pre slobodných občanov, zložitejšie sa uplatňoval v prípade otrokov). Pre všetkých však platilo, že po tomto čine sa bolo treba očistiť.<ref name=":9">{{Citácia knihy|autor=Martino Menghi|titul=Encyklopédia starovekého Grécka|isbn= 80-8046-328-X|miesto=Bratislava|vydavateľ=Perfekt|rok=2003|strany=90-91}}</ref> O tom, či čin má byť kvalifikovaný ako vražda, alebo zabitie rozhodoval zbor 51 efetov (efetai) vyberaných z radov eupatridov (eupatridai, zložených z bývalých [[Archón|archontov]], ktorí boli aténskou aristokraciou<ref name=":10">{{Citácia knihy|autor=Lesley Adkins & Roy A. Adkins|titul=Starověké Řecko|isbn=978-80-7391-580-3|miesto=Praha|vydavateľ=Slovart|rok=2011|strany=33}}</ref>). Tento zákon teda ukončil osobnú pomstu a znamenal vznik trestného práva (bol významným krokom k pevnému kódexu zákonných ustanovení).<ref name=":3"/>
== Referencie a bibliografia ==