Horný vrch: Rozdiel medzi revíziami

Krasový fenomén je na planine mimoriadne bohatý, variabilný a dobre vyvinutý. Horný vrch predstavuje v zmysle E. Mazúra (1971)<ref>Emil Mazúr et al. (1971): Geografické práce, II, 1-2. Slovenský kras. Regionálna fyzickogeografická analýza. Podklad a reliéf. Typologické členenie reliéfu. Kabinet pre výskum krajiny pri Katedre geografie PdF v Prešove Univerzity P.J.Šafárika. SPN Bratislava; s. 19-22+mapa č. 4</ref> tzv. [[planinový kras|planinový typ krasu]]. [[Reliéf]] tu tvorí pestrá škála povrchových [[krasová forma|krasových foriem]], a v podzemí je veľmi dobre vyvinutý [[endokras]]. [[Jaskyne planiny Horný vrch]] patria k rôznym morfogenetickým typom; prevláda tu horizontálny typ jaskýň, ale je tu viacero významných priepasti ([[Čertova diera]]) patrí k najhlbším jaskyniam Slovenska). Horizontálne jaskyne sa nachádzajú predovšetkým vo svahoch planiny. Na plošine možno prakticky všetky vývojové štádiá priepastí:

Tieto malé korózne formy sa vyskytujú na Hornom vrchu často, v rôznych typoch, a na menších i rozsiahlejších plochách (pozri [[Škrapové pole|škrapové polia]]), a to tak na plošine ako aj v svahu. J. Jakál v roku 1975 vyčlenil<ref>Jozef Jakál (1975): Kras Silickej planiny. Vydavateľstvo Osveta, n. p. Martin, pre Múzeum slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši; s. 38-44</ref> v rámci systematického členenia niekoľko typov škráp, ktoré sú typické pre oblasť Slovenského krasu. Bez škráp sú len tie časti svahu a plošiny, ktoré sú prekryté mocnou pôdnou pokrývkou, t. j. predovšetkým v západnej časti planiny. V krasových jamách vystupujú často studňovité škrapy a puklinovité škrapy. Najvýraznejšie vystupujú v centrálnej časti planiny na hrebeňoch medzi krasovými jamami. Perforácie, ktoré sa často vyskytujú v škrapoch, vytvorili väčšinou biomechanicky a chemicky koreňové sústavy drevín penetrujúcich do vápencového masívu a to v časoch, keď boli ešte škrapy prekryté zvetralinovou pokrývkou.

Podzemný kras Horného vrchu - [[endokras]], je morfologicky pestrý a bohatý predovšetkým na horizontálne typy podzemných priestorov menšieho rozsahu. Špecifické geologické podmienky (svahové gravitačné deformácie) v severnom i južnom svahu planiny však umožnili vznik rozsiahlych podzemných priestorov s rozsadlinovo-koróznym vývojom ([[Čertova diera]]) má približne 1000 m podzemných priestorov, ktoré sa vyvinuli až do hĺbky 186 m). Na Hornom vrchu sa zatiaľ nepodarilo vstúpiť do veľkých jaskynných sústav, resp. len do ich fragmentov (napr. [[Býčia jaskyňa]]). Hoci kontaktná zóna medzi spodným triasom a karbonátovým komplexom je bohatá na ponory, prolongačné práce väčšieho rozsahu tu komplikuje rozdrvené, nesúdržné pásmo vápencov, navyše extrémne zahlinené sedimentami z povrchu (napr. ponory Mútnej studne). V iných prípadoch situáciu komplikuje senilita prístupných jaskynných fragmentov (zasintrovanie, miera zasedimentovania). Nepriame indície však svedčia o jednoznačnej existencii, veľkosti, vyvinutosti i rozsiahlosti jaskynných sústav na Hornom vrchu (napr. [[Mevedia jaskyňa]], [[Gustova jaskyňa]], [[Lipový most]], [[Býčia jaskyňa]] a pod.).