Husle: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
d Verzia používateľa 185.21.220.6 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Radoslav Ivan
Značka: rollback
Vegbot (diskusia | príspevky)
typo gram
Riadok 49:
 
=== Struny ===
Husľové [[struna|struny]] sa pôvodne vyrábali z ovčích čriev. Dnes takéto struny používajú iba výnimočne niektorí interpreti (v renesancii a v barokovej hudbe na originálnych nástrojoch), ktorí chcú docieliť autentický zvuk, aký mávali husle v dávnych dobách. Neskôr sa na struny z čriev začali pridávať kovové vinutia, čo umožňovalo používať silnejšie zábery sláčikom a tým vylúdiť aj silnejší zvuk.
 
Moderné struny sa skladajú z jadra tvoreného syntetickým alebo kovovým vláknom a z kovového vinutia ([[hliník]]ové, [[oceľ]]ové, [[striebro|strieborné]], [[chróm]]ové, [[titán]]ové a pod.). Najkvalitnejšie struny dnes majú podobný teplý zvuk ako struny z čriev a zároveň sa nerozlaďujú ani pri prudkých výkyvoch teploty a pri dlhom hraní, čo bola najväčšia nevýhoda strún z čriev.
Riadok 67:
* [[propolis]]
 
Lak však môže ako vylepšiť akustické vlastnosti huslí, tak ich aj zhoršiť. Zvuk nenalakovaných huslí sa postupom časučasom zhoršuje (v súvislosti s degradáciou dreva); čiže lak nielen napomáha uchovať zvukové vlastnosti huslí na dlhý čas, ale aj ovplyvňuje kvalitu ich zvuku.
 
=== Veľkosti ===
Riadok 139:
 
== Starostlivosť o husle ==
[[Súbor:Violin case.jpg|right|náhľad|Husle uložené v puzdre]]Ako všetky hudobné nástroje, aj husle vyžadujú starostlivé zaobchádzanie. Na rozdiel od väčšiny hudobných nástrojov sa na husle môže hrať aj niekoľko storočí bez toho, aby sa zhoršila ich tónová kvalita.
 
Najdôležitejšie je, aby bol nástroj vždy dobre chránený pred vysokými výkyvmi teploty. Ako pre každé drevo je sucho jeho najväčším nepriateľom, preto treba hlavne v zime dbať nato, aby mali husle dostatok vlhkosti. Toto prostredie dosiahneme najlepšie bytovými zvlhčovačmi vzduchu (dôležité hlavne pri ústrednom kúrení) a s kontrolou merania termometrom, ktorý je automaticky v dnešnej dobe zabudovaný v každom modernejšom husľovom puzdre. Zvyšky kolofónie z laku medzi hmatníkom a kobylkou by sa mali pravidelne odstraňovať kúskom špeciálnej látky s mikrovláknami, alebo jelenicou. Jelenica býva impregnovaná chemickými konzervačnými látkami, ktoré nevplývajú priaznivo na husľový lak. Pri väčšej nečistote treba nechať kolofóniu odstrániť profesionálne husliarom, pretože po dlhšej dobe kolofónia reaguje s lakom a znižuje kvalitu laku a tým aj nástroja. Je tiež vhodné po každom hraní na nástroj odstraňovať kolofóniu zo strún na zlepšenie zvukovej charakteristiky huslí. [[Lieh]] slúži ako veľmi dobré rozpúšťadlo kolofónie, táto technika čistenia strún sa však neodporúča (nielen pre nebezpečenstvo poškodenia laku, kde stačí len malá kvapka, ktorá vedie k poškodeniu nástroja) na dennodenné použitie. Vo všeobecnosti sa uprednostňuje mechanické čistenie strún kúskom látky po každom hraní, spojené s pravidelnou ročnou kontrolou nástroja u husliara.
Riadok 146:
 
== História ==
Predchodcom huslí je stredoveká ''rubeba'' (''rebec, rebeka''), nástupca arabského rabábu, ''fidéla'' a jej príbuzná ''lira da braccio''. Prvé husle začali vznikať v [[Taliansko|Taliansku]] na začiatku [[16. storočie|16. storočia]]. Žiadne sa z tej doby nezachovali, ale ich tvar sa uchoval na kresbách z toho obdobia. Prvé moderné husle zrejme zhotovil [[Amati|Andrea Amati]] na objednávku rodu [[Medici]] – požiadali ho o zhotovenia nástroja vhodného pre pouličných hudobníkov. Moderné husle sa čoskoro stali vo všetkých spoločenských vrstvách veľmi obľúbenými a rozšírili sa po celej Európe.
 
Najstaršie dochované husle vyrobil tiež Andrea Amati, v [[Cremona|Cremone]] v roku [[1564]]. Asi najznámejšie husle ''„Le Messie“'' (známe tiež ako ''„Salabue“'') vyrobil v roku [[1716]] [[Antonio Stradivari]]. Nikdy sa na ne nehralo a dnes sú vystavené v ''Ashmolean Museum'' v [[Oxford]]e.
Riadok 163:
Najslávnejšie skladby pre sólové husle (bez sprievodu) vznikli v období [[barok]]a, ktoré napísal [[Johann Sebastian Bach]] (sólové Sonáty a Partity). Vo veľkej miere sa v týchto skladbách využívajú dvojhmaty. Husľová sólová hra prešla renesanciou v [[19. storočie|19. storočí]], vďaka [[Niccolò Paganini|Niccolòvi Paganinimu]] (24. Caprice op. 1) a [[Heinrich Wilhelm Ernst|Heinrichovi Wilhelmovi Ernstovi]] (Erlkönig). V [[20. storočie|20. storočí]] vďaka skladateľom ako napr. [[Béla Bartók|Bartók]], [[Eugène Ysaye]], [[Igor Fiodorovič Stravinskij|Stravinskij]] alebo [[Paul Hindemith|Hindemith]].
 
Prvé husľové koncerty (t. j. sólové husle so sprievodom orchestra) sa vyvinuli z formy [[concerto grosso]], kde koncertný majster (sediaci vpravo pri prvom pulte prvých huslí) často hral vlastný hlas. Prvé naozajstné husľové koncerty zložil [[Antonio Vivaldi|Vivaldi]] a [[Johann Sebastian Bach|Bach]]. Z obdobia klasicizmu sú významnými autormi W. A. Mozart a Ludwig van Beethoven, ktorý kladie základy romantického husľového koncertu – približuje ho poňatím k symfónii. O tom svedčí aj jeho dĺžka – cca 40 minút. Najslávnejšie a najhranejšie [[Husľový koncert|husľové koncerty]] z obdobia romantizmu skomponovali [[Antonín Dvořák|Dvořák]], [[Max Bruch|Bruch]], [[Felix Mendelssohn-Bartholdy|Mendelssohn]], [[Johannes Brahms|Brahms]], [[Jean Sibelius|Sibelius]], [[Piotr Iľjič Čajkovskij|Čajkovskij]] atď.
 
Asi najslávnejším huslistom a zároveň skladateľom bol [[Niccolò Paganini]], ktorý venoval husliam prevažnú časť svojej tvorby. Z huslistov [[20. storočie|20.]] a [[21. storočie|21. storočia]] môžeme menovať [[Fritz Kreisler|Fritza Kreislera]], [[Ruggiero Ricci|Ruggiera Ricciho]],[[Yehudi Menuhin]]a, [[Jascha Heifetz]]a, [[David Fiodorovič Ojstrach|Davida Fiodoroviča Ojstracha]], [[Henryk Szeryng|Henryka Szerynga]], [[Jicchak Perlman|Itzhaka Perlmana]], [[Ida Haendelová|Idu Haendelovú]], [[Pinchas Zukerman|Pinchasa Zukermana]], [[Hilary Hahnová|Hilary Hahnovú]], [[Julia Fischerová|Júliu Fischerovú]], [[Vanessa-Mae|Vanessu Mae]], [[Maxim Vengerov|Maxima Vengerova]] atď.
Riadok 171:
 
Husle tvoria tiež neoddeliteľnú súčasť sláčikových kvartetov a kvintetov, časté sú tiež skladby pre husle, klavír a ďalšie sláčikové nástroje (tzv. klavírne trio prípadne klavírny kvartet).
Najčastejšou kombináciou sláčikových nástrojov je ale sláčikový kvartet, ktorý pozostáva z dvoch huslí, violy a violončela. Toto obsadenie je písomne zachytené už od klasicizmu.
 
=== Ďalšie štýly ===