Sovietska intervencia v Afganistane: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
dBez shrnutí editace |
typo gram |
||
Riadok 21:
}}
'''Sovietska invázia do Afganistanu''' bola ozbrojená intervencia [[ZSSR|Sovietskeho zväzu]] v [[Afganistan]]e na pomoc komunistickej Ľudovo demokratickej strane Afganistanu v boji proti [[mudžáhid]]om. Prebiehala od [[25. december|25. decembra]] [[1979]] do [[15. február]]a [[1989]], kedy sa sovietske vojská po neúspechoch v boji proti mudžáhidom stiahli z krajiny. Bojové operácie viedla najmä sovietska 40. armáda. V priebehu 9 rokov bojov utrpela sovietska strana pomerne vysoké straty. Zabitých bolo okolo 13 000 vojakov a ďalších viac ako tisíc zomrelo na choroby alebo pri nehodách. Počet obetí na afganskej strane je však odhadovaný<ref name=":0">Noor Ahmad Khalidi, [http://www.nonel.pu.ru/erdferkel/khalidi.pdf "Afghanistan: Demographic Consequences of War: 1978–87,"] ''Central Asian Survey'', vol. 10, no. 3, pp. 101–126, 1991 (anglicky)</ref> na stonásobok - zomrelo približne 1,25 milióna<ref name=":0" /> ľudí vrátane civilistov (vrátane 75 000 až 90 000 mudžáhidov). Kvôli brutalite, rozsahu a charakteru bojových operácií je niekedy porovnávaná s [[Vojna vo Vietname|Vietnamskou vojnou]]. Obidve tieto vojny boli zástupnými konfliktami priameho súperenia medzi blokmi počas [[Studená vojna|studenej vojny]].
== Predohra invázie ==
[[27. apríl]]a [[1978]] sa po komunistickom prevrate stal predsedom novej vlády krajiny [[Núr Muhammad Tarákí]], vodca politického krídla [[Chalk]] Ľudovej demokratickej strany Afganistanu. Prevrat skončil nepopulárnu a neúspešnú vládu [[Muhammad Daúd|Muhammada Daúda]]. Voľba Tarákího bola politicky prijateľnou aj pre [[Centrálny kabinet komunistickej strany Sovietskeho zväzu|Kremeľ]].
Tarákího [[komunizmus|komunistická]] vláda postupne strácala oporu obyvateľstva. Jednak pre prenasledovanie opozície a tiež pre zavedenie série sociálnych a ekonomických komunistických reforiem, ktoré boli v rozpore s náboženskými a kultúrnymi normami konzervatívneho obyvateľstva tejto moslimskej krajiny.
V roku 1979 došlo znova k prevratu a k moci sa dostal dovtedajší predseda vlády [[Hafizulláh Amín]]. Amín využil zahraničnú cestu Tarákího na [[Kuba|Kubu]] a v dobe jeho neprítomnosti zlikvidoval alebo zatkol Tarákího stúpencov a rodinu. Tarákí sa cestou z Kuby zastavil v Moskve, kde ho informovali o stave v krajine a neodporúčali mu návrat. Tarákí sa vrátil do Afganistanu a bol okamžite zatknutý, oficiálne odstúpil zo všetkých funkcií zo zdravotných dôvodov. Na jeho posty okamžite nastúpil Amín. Krátko na to Kremeľ požiadal Amína, aby Tarákího prepustil a umožnil mu odchod do ZSSR. O deň neskôr bol Tarákí v spánku zavraždený. Sovietske vedenie následne začalo pripravovať plán, ako Amína odstrániť. V krajine už dlhšiu dobu dochádzalo k represiám partizánskeho hnutia [[mudžáhid]]ov proti autoritatívnej vláde. Amín, ktorý nepredpokladal zlé úmysly zo strany ZSSR, v zhoršujúcej sa situácii požiadal o [[Motostrelecké vojsko|motostrelecký oddiel]], osobnej stráže v počte asi 500 mužov. Bolo to po tom, čo sa ho opozícia vo vnútri krajiny pokúsila otráviť. Sovieti sledujúci komplikujúcu sa situáciu vyslali okrem zvláštneho oddielu ochranky pre Amína, tvorenej čisto z vojakov sovietskych stredoázijských republík (tzv. „muslimský prápor“) aj [[Specnaz|oddiel]] zvláštneho určenia [[KGB]] Zenit o sile asi 54 mužov. Zatiaľ čo muslimský oddiel, pôvodne nedostal žiadne informácie o tom, čo bude jeho úlohou, jednotka Zenit okamžite začala pripravovať likvidáciu Amína. Po zvážení všetkých aspektov padlo rozhodnutie zaútočiť na Amínov palác Tadž Beg na kraji Kábulu. Išlo o veľmi riskantnú operáciu, pretože palác strážila silná osobná stráž v počte 150 mužov vo vnútri budovy a 1200 ďalších v okolí, spolu s [[prápor]]om tankov [[T-55]], protilietadlovou obranou a podpornými jednotkami<ref>Jiří F. Šiška: ''Prokletá válka / Afgánistán - moskevský Vietnam.'' Votobia, Olomouc, 1999, s. 19</ref>.
Riadok 44:
Sovietske sily tak boli zatiahnuté do konfliktu obmedzeného rozsahu s nejasnými vyhliadkami na koniec. Morálka a podpora mudžahedínov postupne narastala, zatiaľ čo domáca kritika konfliktu v Sovietskom zväze narastala.
V 80. rokoch získali afganskí [[mudžahedín]]i podporu [[Spojené štáty|USA]], [[Pakistan]]u, [[Saudská Arábia|Saudskej Arábie]], [[Spojené kráľovstvo|Spojeného kráľovstva]] a [[ČĽR]] (cez pohorie Karakoram tajne dodávala protileteckú techniku) . Okrem potravín, dopravných prostriedkov poskytovali spojenci mudžahedínom aj zbrane. Pre krytie pomoci nakupovali zbrane v tretích krajinách, medzi iným aj v Československu. CIA sa tiež podieľala na školení mudžahedínov v partizánskom spôsobe boja v Pakistane. V neskoršej fáze vojny dodala CIA partizánom aj výkonné protilietadlové raketové komplety zem-vzduch [[FIM-92 Stinger]], ktoré do značnej miery znížili sovietsku výhodu v leteckej prevahe a prispeli k vysokým stratám vrtuľníkov a dopravných lietadiel.
Operácie CIA boli tajné, nielen preto, že by proti nim bola americká verejná mienka ale aj preto, že moslimovia v Afganistane a Pakistane už vtedy považovali USA za svojho úhlavného nepriateľa. Odhaduje sa, že CIA spolu so Saudskou Arábiou poskytla prostredníctvom Pakistanu [[mudžahedín
</ref> Vyzbrojili pri tom vyše 100-tisíc mudžahedínov a zahraničných bojovníkov, medzi ktorými bol i [[Usáma bin Ládin]].<ref name=":1" /> Američania podporovali i výzvy na [[džihád]] a radikalizáciu moslimov. Výsledkom bolo naverbovanie ďalších tisícov bojovníkov z 32 krajín<!-- Čo sa po rozpade ZSSR, obrátilo proti Američanom. -->.
Podľa Drábika<ref name=":1" /> rozhodujúce faktory, okrem americkej pomoci, ktoré donútili sovietske vojská, napriek tomu, že ich počet bol navýšený až na 115 tisíc, stiahnuť sa boli:
| |||