Vokatív: Rozdiel medzi revíziami

V slovenčine už vokatív z morfologického hľadiska takmer neexistuje, zachovalo sa iba zopár tvarov, ktoré sa už ale dnes za vokatív nepovažujú (synku, bratku, človeče, chlapče, otče, priateľu, švagre, kmotre, chlape, Bože, majstre, šéfe). Ide o staršie výrazy a staršie a ironické kontexty, iba tvary ako šéfe sú nedávno spätne prebrané z češtiny. Syntaktický vokatív sa realizuje pomocou morfologického nominatívu. V ľudovom -– teda nespisovnom -– jazyku možno však dnes (azda pod vplyvom angličtiny a/alebo maďarčiny) pozorovať vokatív tvorený koncovkou -i pre vlastné mená a niektorých príbuzných (Paľo -– Pali, Zuza -– Zuzi, mama -– mami, oco -– oci, babka -– babi), ktorý je však často synonymný so zdrobneným nominatívom (z ktorého zrejme pôvodne aj vznikol).

Dodnes sa morfologický vokatív objavuje v liturgických textoch: "Sláva„Sláva tebe, ''Bože'' náš. ''Pane'', zmiluj sa. ''Otče'' náš. ''Kráľu'' nebeský, ''Utešiteľu'', ''Duchu'' pravdy."“