Anarchizmus: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
→‎Anarchosyndikalizmus: doplnenie informácie o slovenskej sekcii spomínanej organizácie
Vegbot (diskusia | príspevky)
typo gram
Riadok 4:
 
== Ideové princípy anarchizmu ==
:'''„An-archos“ -  – „bez vlády“'''
Anarchisti tvrdia, že všetko zlo je spôsobené popretím prirodzenosti a zavádzaním umelých inštitúcií a štruktúr. Jedinec musí mať možnosť sám rozhodovať o svojom živote a osude. Nikto nemá právo nútiť ho do niečoho, čo by sám nechcel, ani ak je k tomu nútený väčšinovou spoločnosťou. Z toho dôvodu anarchisti odmietajú uznať opodstatnenie vlády, štátu či polície.
 
:'''Priama demokracia'''
Riadok 35:
 
=== Mutualizmus ===
Mutualizmus sa v ekológii používa na pomenovanie obojstranne výhodného vzťahu, v politickej terminológii označuje vzájomnú spoluprácu. Mutualizmus sa objavil v anglických a francúzskych robotníckych hnutiach 18. storočia. Neskôr ho prevzali anarchisti okolo [[Pierre-Joseph Proudhon|Pierra-Josepha Proudhona]]. Mutualistická ekonomika je charakteristická voľnými združeniami (federáciami) a demokraticky fungujúcimi mutualistickými bankami (požičiavajúcimi bez úroku). V mutualistickom systéme každý jedinec prijme presný plat za svoju prácu; služby ekvivalentné cene budú zameniteľné s inými službami bez zisku a so všetkým, čoho má nadbytok (mimo toho, čo dokáže spotrebovať), sa podelí v prospech komunity, ktorej je členom. Oproti individualistickým anarchistom, Proudhon zdôrazňoval združovanie výrobcov a spotrebiteľov, čo postavilo mutualistov niekde medzi individualistov a kolektivistov. Proudhon považoval slobodu (ekvivalent k anarchii) za syntézu komunizmu a súkromného vlastníctva.
 
=== Anarchokolektivizmus ===
Riadok 51:
 
=== Anarchofeminizmus ===
Anarchistický feminizmus sa vyvíjal obdobne ako [[feminizmus]] klasický, aj v rovnakých časových obdobiach. V mnohom sa však tieto smery líšili a prichádzali do vzájomných sporov. Anarchofeministky síce volali po rovnosti pohlaví, nežiadali však napríklad volebné právo pre ženy, pretože ako anarchistky voľby neuznávali. Klasickým feministkám taktiež vyčítali ich honbu za možnosťou žien pracovať na „mužských“ pozíciach, pretože ich anarchistický postoj považoval platenú prácu za vykorisťujúcu. Komplexná výčitka feministkám znela: „Prečo by sme mali žiadať to, v čom sa muž sklamal ?“
 
=== Anarchokapitalizmus ===
Anarchokapitalizmus (často nazývaný aj anarchizmus súkromného vlastníctva alebo anarchizmus voľného trhu) je forma individualistického anarchizmu, stojaca mimo hlavného prúdu anti-kapitalistického anarchizmu. Uplatnil sa najmä v USA, pričom staval na individualistoch, napríklad na Benjaminovi Tuckerovi a Lysanderovi Spoonerovi. V mnohom sa opiera na koncept [[prirodzené právo|prirodzeného práva]] a od neho odvodený princíp súkromného vlastníctva, ktoré je rozšírením vlastníctva seba samého a miešania ľudskej práce s doteraz nevlastnenými prostriedkami. Anarchokapitalisti požadujú, aby všetky služby, vrátane súdnictva či ochrany práv, boli zabezpečované výhradne množstvom súkromných podnikateľov konkurujúcich si na trhu, čo by bolo lepšie, ako keď sú zabezpečované monopolným postavením štátu. Veria, že neregulované trhy a slobodné podnikanie zaistí vyvážený stav aj vďaka konkurencii na trhu. Anarchokapitalisti tvrdia, že zničením agresívnej existencie a činnosti štátu by sa vytvoril slobodný kapitalizmus. Myslia si taktiež, že ľudia sa dobrovoľne nevzdajú svojich majetkov v prospech spoločnosti bez kompenzácie. Najznámejšími predstaviteľmi anarchokapitalizmu boli a sú [[Murray Rothbard]], [[David D. Friedman]], [[Hans-Hermann Hoppe]] a [[Walter Block]]. Boli ovplyvnení libertariánmi ako napríklad [[Gustave de Molinari]], [[Frederic Bastiat]], [[Ludwig von Mises]], [[Ayn Rand]] a [[Robert Nozick]].
 
Hlavný prúd (a treba povedať, že aj väčšina jednotlivých vetiev) anarchizmu sa od názorov anarchokapitalizmu dištancujú a nepovažujú ho za súčasť svojho hnutia. Odmietajú kapitalizmus, ktorému vyčítajú, podľa nich, ničivý dopad na spoločnosť i slobodu jednotlivca a liberalizmus (a s ním spojenú ekonomickú globalizáciu), ktorý považujú za hlavný nástroj vykorisťovania vo svete. Ničím neobmedzený voľný trh by podľa nich viedol k narastaniu ekonomickej priepasti medzi chudobnými a bohatými.
 
Niektorí anarchisti považujú slovo anarchokapitalizmus za [[oxymoron]] a vyčítajú jeho zástancom používanie predpony "anarcho".
Riadok 65:
 
=== Anarchizmus bez prívlastkov ===
Anarchizmus bez prívlastkov je vetva anarchistickej teórie, ktorá nabáda k nedeleniu anarchizmu, k upusteniu od kvalifikačných prívlastkov ako komunistický, kolektivistický, mutualistický či individualistický (anarchizmus). Mal by byť chápaný ako tolerantná koexistencia všetkých anarchistických škôl. VyvstalVznikol z problematických dielčíchčiastočných sporov jednotlivých škol a vyzýva k väčšej tolerancii. Anarchizmus bez prívlastkov volá po harmónii jednotlivých častí anarchistického hnutia a spojenie týchto častí okolo spoločnej anti-autoritárskej myšlienky. Takýto názor bol sformulovaný v roku 1889 v Barcelone pôvodne kubáncom [[Fernandom Tarrida del Mármol]].
Podľa týchto anarchistov ekonomické usporiadanie je až druhotne dôležité pri zrušení všetkých donucovacích autorít. [[Rudolf Rocker]] povedal, že rôzne druhy anarchizmu popisujú iba rôzne ekonomické metódy, ktoré majú byť zriadené v novej spoločnosti, zatiaľ čo primárnym cieľom všetkých anarchistických škol by malo byť zaistenie osobnej a sociálnej slobody.
 
== Dejiny anarchizmu ==
Riadok 78:
 
=== Anarchizmus ako ucelená teória ===
V roku 1840 vydáva francúzsky novinár [[Pierre-Joseph Proudhon]] svoje dielo '' „Čo je to vlastníctvo?“''. Je to prvá kniha, ktorá formuluje ucelenú anarchistickú kritiku buržoázie a kapitalistického systému. Ostatne Proudhon je prvý, kto sám seba verejne prehlásil za anarchistu. Popisuje antiautoritársky postoj voči vláde a kapitalistom, ktorí manipulujú väčšinou spoločnosti. Slobodný svet vidí v reorganizovaní spoločnosti, kde roľníci sú jedinými pánmi svojej pôdy a kde remeselníci a robotníci sami spravujú svoje dielne či továrne. Proudhon je označovaný za zakladateľa [[mutualizmus|mutualizmu]], založeného na nezištnej vzájomnosti, vzájomnej pomoci a solidarite. Jednotlivé prvky spoločnosti (dielne, komúny, obce, regióny …) môžu slobodne obchodovať s inými prvkami bez obmedzenia svojej nezávislosti. Založil mutualistickú banku, ktorá požičiavala bez úroku.
 
Proudhonove učenie rozšíril ruský emigrant a burič [[Michail Alexandrovič Bakunin]]. Podľa neho nie je iné východisko ako štát zrušiť a spoločnosť vytvoriť zo samostatných entít (obce, regióny, dielne...). Odklonil sa od mutualistickej teórie a navrhol riešenie nazývané aj [[kolektivizmus]]. Podľa neho súkromné vlastníctvo, ktoré mutualisti do určitej miery pripúšťali, je príčinou nevraživosti, chamtivosti a rozkolov medzi ľuďmi. Súkromné vlastníctvo musí byť nahradené kolektívnym. Jedinec však musí byť za svoju prácu pre komunitu určitým spôsobom ohodnotený.
Riadok 90:
Anarchizmus bol vždy priamy, ostatne to aj hlásil vo svojich knihách. Človek by mal sám vyvíjať aktivity, ktoré mu zaistia kvalitnejší život. Z toho dôvodu sa často anarchisti stretávali s represívnou mocou. Mnohí boli zatýkaní, väznení, popravení alebo zavraždení. Ich radikálnosť ich postavila do opozície voči zákonu, ktorý považovali za nespravodlivý.
 
Postupne sa anarchistické hnutie uchýlilo k teroristickým činom ako boli atentáty na panovníkov, politikov, kňazov apoda pod. [[Johann Most]] napríklad publikoval návody na výrobu výbušnín. Aj v tomto období sa našli myslitelia, ktorí násilné akcie odmietali. [[Benjamin Tucker]] (1854 – 1939) napríklad prijímal násilie len ako posledný prostriedok proti despotickej vláde, ktorá neumožňuje ani šírenie myšlienok. Medzi anarchistických teoretikov, ktorí otvorene násilie podporovali, patrili medzi inými [[Joseph Déjacque]], [[Francisco Ferrer]] a v ranom období aj [[Errico Malatesta]].
 
Už v sedemdesiatych rokoch 19. storočia sa objavujú malé skupinky radikálnych anarchistov, ktorí sa snažili rozpútať revolúciu násilnými výpadmi. V Rusku operovalo proticárske hnutie, ktoré sa uchyľovalo k atentátom (v roku 1881 sa im podarilo zavraždiť cára Alexandra II.). Práve z neho čerpali radikálni anarchisti inšpiráciu a snažili sa zároveň aj vymedziť od socialistov, ktorým vyčítali umiernenosť. To všetko prispelo k tomu, že sa rozhodli pre „propagandu činom“.
 
V roku 1881 bolo v Londýne obnovené medzinárodné anarchistické hnutie, tentokráttentoraz však ako „čierna internacionála“, ktorá násilnú taktiku schválila na svojom prvom kongrese. Odvtedy bolo bežné vrhanie bômb i streľba pištolí. Medzi inými majú anarchisti na svedomí neúspešné atentáty na nemeckého cisára Wilhelma I. (1883), amerického továrnika Fricka (1892), istého srbského ministra (1893), španielskeho kráľa Alfonza XIII. (1904), francúzskeho prezidenta Émila Loubeteho (1905) a mnohé iné. Ale niektoré atentáty boli úspešné. Zomrel policajný dôstojník Rumf (1884), francúzsky prezident Sadi Carnote (1894), španielsky premiér Antonio Canovas del Castillo (1897), rakúska cisárovná Alžbeta (1898), taliansky kráľ Umberto I. (1900), prezident USA William McKinley (1901) či španielsky kráľ José Canalejas (1912).
Po zhruba dvadsaťročnej epoche častých anarchistických atentátov a tvrdých represiách voči nim zo strany štátu, sa sami anarchisti odklonili od tejto násilnej taktiky. [[Élisée Reclus]] to charakterizoval slovami „Vrhanie bômb by nemalo brániť tomu, aby nás bolo počuť“. [[Errico Malatesta]] vyhlásil: „Nehodláme byť katmi, ani pomstiteľmi. Zdá sa nám, že úloha osloboditeľov a zmierovateľov je pozitívnejšia.“ Napriek tomu, že anarchisti sa od násilnej taktiky dištancovali, pretože diskreditovala anarchistickú myšlienku, niektorí z nich po terorizme ešte siahli. Za zmienku stojí atentát na „patagónskeho mäsiara“ Héctora Beningo Varelu, ktorý krvavo potlačil robotnícke povstanie v Patagónii v roku 1923, ale aj niektoré atentáty v Čechách po prvej svetovej vojne.
Riadok 100:
V prvom desaťročí dvadsiateho storočia bolo anarchistické hnutie na vzostupe. V roku 1907 sa konal významný medzinárodný kongres anarchistov v Amsterdame. Stúpajúcu tendenciu hnutia zastavil konflikt veľmocí. Anarchisti sa rozdelili na dva tábory. Jeden z nich odsudzoval expanzívnu agresívnu politiku Nemecka a spriatelených štátov, pričom sa postavil na opačnú stranu. [[Piotr Alexejevič Kropotkin|Kropotkin]] vyhlásil: „Keby som bol mladší, išiel by som so zbraňou brániť Paríž...“. Anarchisti druhého tábora však odsudzovali samotnú vojnu, politikov a militaristov z oboch strán a upozorňovali na nedostatky štátu a nacionalizmu ako takého. Rozdelená Európa znamenala rozdelený anarchizmus.
 
Ďalšou ranou pre hnutie bolo [[Októbrová revolúcia|víťazstvo boľševickej strany v Rusku]]. Aj keď niektorí anarchisti už dávno upozorňovali na nebezpečenstvo štátneho komunizmu, väčšina anarchistov sa potešila spontánnemu revolučnému aktivizmu ruského obyvateľstva. Mnohí sa vrátili do Ruska, v ktorom videli možnosť budovať slobodnú anarchistickú spoločnosť, mnohí vo svojich krajinách publikovali články na podporu víťazstva pracujúcich v Rusku. Zakrátko sa však diktatúra proletariátu otočila proti samotným ľuďom a samozrejme aj proti nepohodlným anarchistom. Teror na vlastných obyvateľoch sa prejavil zatýkaním, väznením a často aj vraždami politických odporcov. Z Ruska sa šírili varovné správy o tyranii, ktorým však mnohí v západnej Európe nemohli uveriť. [[Piotr Alexejevič Kropotkin|Kropotkin]] umiera v domácom väzení v dedine neďaleko od Moskvy v roku 1921. Jeho pohrebu sa zúčastnilo 100 000 ľudí s transparentmi a zástavami. Bola to posledná anarchistická demonštrácia v Rusku na najbližších 70 rokov.
 
Obrovským zdrojom varovných signálov pre západnú Európu bolo aj potlačenie anarchistickej republiky na Ukrajine. [[Nestor Machno]] tu so svojimi partizánskymi oddielmi (o sile až 50 000 mužov) viedol dlhý obranný boj proti nemeckej a rakúskej armáde. Po vojne sa museli brániť aj ruským represiám. Na oslobodených územiach šírili anarchistické letáky a plagáty, v ktorých vyzývali ukrajinské obyvateľstvo k podpore slobodnej spoločnosti bez štátnej autority a presviedčali tiež vojakov Červenej armády, aby odmietli bojovať „proti svojim bratom a za cudzieho pána“. Na Ukrajine sa nakoniec vytvorilo obrovské územie samosprávne riadené komunitami a dedinami, ktorému sa hovorilo aj [[Slobodné územie|Machnovščina]]. V roku 1920 prišla boľševická strana s návrhom o zmierenie a za pomoc proti generálovi Wrangelovi prepustila všetkých anarchistických väzňov. Rok po spoločnom víťazstve boľševická vláda znovu obrátila zbrane proti Machnovcom a tentokráttentoraz ich dokonale rozdrvila.
 
Jednou z najväčších afér, ktorú spôsobila ruská tyranská vláda bolo [[Kronstadtská rebélia|potlačenie povstania námorníkov v Kronštadte]] z roku 1921. Požiadavky, ktoré námorníci predniesli svetu z okupovanej vojenskej základne, boli takmer totožné s požiadavkami anarchistického hnutia. Trockij, druhý muž komunistickej strany, však na nich poslal chemické zbrane a povstanie tak skončilo masakrom.
Riadok 109:
=== Anarchistický antifašizmus (Medzivojnové obdobie a druhá svetová vojna) ===
V Taliansku a Nemecku bol anarchizmus po prvej svetovej vojne relatívne silný, ostatne ako aj socialistické a komunistické hnutie. Na nástup [[Fašizmus|fašizmu]] však nebol pripravený. Rýchly vzostup pravice a jej premyslená taktika zameraná na zlikvidovanie opozície zachytili tieto tri ľavicové hnutia nezjednotené a rozhádané, čo nacizmu a fašizmu zabezpečilo otvorenú cestu k moci. Anarchisti sa dostali na prvé priečky zoznamov nebezpečných odporcov režimu a často končili v koncentračných táboroch. Zameriaval sa na nich aj pouličný teror jednotiek SA a stávali sa obeťami vrážd.
Z logických dôvodov sa anarchizmus postavil proti fašizmu, s ktorým si protirečil aj v otázke rovnosti ľudských rás. Upozorňoval tiež, že prílišný dôraz na národ či vlastenectvo v spojení s prílišnou dôverou v štátny aparát a vládu tvrdej ruky vedie k neustálemu napätiu medzi ľuďmi a k ťažkým vojenským konfliktom. V rôznych krajinách dotknutých vojnou sa preto organizujú skupiny antifašistov, ktorí majú ideovo blízko k anarchizmu.
 
Mnohí z anarchistov však pred diktatúrou z Nemecka a Talianska utekajú do USA alebo Španielska. Práve v Španielsku sa tak začína azda najúspešnejšia epocha anarchizmu. Obrovskú úlohu zohralo španielske anarchistické hnutie v [[Španielska občianska vojna (1936)|boji proti fašistickému diktátorovi Francovi]].
Riadok 120:
CNT sa v roku 1936 dostala do vlády, kde získala štyri ministerské kreslá. Sľubovala si od toho viac sily pri porážke Franca. Boje však prebiehali hlavne v uliciach. Anarchisti volali hlavne po milíciách, „po ozbrojených roľníkoch, ktorí by sa po vojne vrátili k svojim poliam“. Ale ich odvaha a motivácia nestačili na porazenie pravicových síl. Boli tak donútení vstúpiť do oficiálnej armády, čím sa ich vojenská sila čiastočne zlepšila.
 
CNT si už krátko po ruskej revolúcii rozhnevala komunistickú stranu, najmä po ich výstupe z komunistickej internacionály. Rusko si preto na Pyrenejskom polostrove sledovalo predovšetkým vlastné záujmy, čo prispelo k tomu, že stalinisti v Španielsku bojovali aj proti slobodným kolektivistom. CNT zjemnila svoju rétoriku a prejavili sa u nej centralistické sklony. Mnohí jej preto pripisovali vinu za porážku španielskej revolúcie.
 
=== Povojnová situácia ===
Po porážke Hitlera bol anarchizmus natoľko vyčerpaný, že o ňom takmer nebolo počuť. V Španielsku sa začali anarchistické odbory obnovovať až po smrti Franca v roku 1975. Európa sa zmietala v studenej vojne, v ktorej sa polarizovala na dva svety. Ani jeden z nich nepripúšťal anarchizmus ako serióznu politickú myšlienku, a snažil sa potláčať akékoľvek snahy o vybudovanie silného anarchistického hnutia, aké poznáme z predvojnového obdobia. Na druhej strane ani anarchisti si nevybudovali sympatie k jednému ani k druhému bloku. V Anglicku v 50. rokoch vychádzal časopis ''Ani východ, ani západ'', v ktorom anarchisti vysvetľovali, svoj postoj ku komunistickej aj kapitalistickej spoločnosti. Obom vyčítali autoritatívne vlády, nemožnosť občanov rozhodovať o svojom osude, militarizmus oboch táborov, manipulovanie verejnou mienkou a neslobodu.
 
V boji dvoch silných ideológii sa anarchizmus nestačil vyvíjať v klasickej forme a tak prenikol v modifikovanej podobe do umenia. Týkalo sa to hlavne literárnych hnutí [[Beat generation|beatnikov]], [[surrealizmus|surrealistov]], či [[situacionizmus|situacionistov]]. V 60.-tych rokoch sa anarchisti prejavili aj pri študentských nepokojoch, ktoré sužovali mnohé Európske krajiny, angažovali sa aj v antimilitaristických protestných hnutiach. V rovnakom období vzniká ekologické hnutie, pri ktorom anarchizmus stojí od jeho počiatkov. [[Murray Bookchin]] sa pričinil o vznik nového vedného odboru [[sociálna ekológia|sociálnej ekológie]]. Táto vedecká disciplína sa snaží vyriešiť problémy životného prostredia a problémy ľudskej spoločnosti na základe vzájomnej previazanosti týchto atribútov. Krátko nato sa z eko-anarchistov radikalizovali [[anarchoprimitivizmus|anarchoprimitivisti]].
 
V roku 1968 sa anarchisti pokúsili obnoviť hnutie na spoločnom kongrese v Carrare (Taliansko). Stretli sa tu starí teoretici anarchizmu aj mladí nádejní aktivisti, narazili však na generačnú bariéru. Napriek tomu sa podarilo utvoriť [[Internacionála anarchistických federácií|Internacionálu anarchistických federácií]].
Riadok 132:
 
=== Anarchizmus dnes ===
Po páde železnej opony sa antiautoritárske myšlienky mohli nezadržateľne šíriť aj do bývalého komunistického bloku. Vo svete sa však objavili aj nové negatíva usporiadania ľudskej spoločnosti. Čoraz viditeľnejšie sa prejavovali dopady [[globalizácia|globalizovanej ekonomiky]], vykorisťovania chudobných bohatými, neudržateľnosť konzumnej kultúry, prejavy neonacizmu, rasizmu a národnostných sporov, vojenské intervencie bohatých krajín v rámci celého sveta, skorumpovanosť politikov. Všetky tieto aspekty modernej spoločnosti dali za vznik ďalším a ďalším organizáciám a hnutiam, ktoré je už veľmi ťažké jasne začleniť do nejakej konkrétnej ideológie, či jediného smeru. Majú totiž až príliš spoločných cieľov.
 
Keď v roku 1994 v Mexiku vlády Severnej Ameriky podpisovali dohodu o voľnom obchode ([[Severoamerická dohoda o voľnom obchode|NAFTA]]), vzbúrila sa Zapatova armáda národného oslobodenia ([[EZLN]]). Jej snahou bolo zabránenie podpísania tejto zmluvy, ktorá znamenala zhoršenie kvality života mexického ľudu a hlavne domorodého obyvateľstva. Napriek tomu, že neporazila mexický štát, ubránila aspoň svoje územia, na ktorých zapatisti žijú samosprávne v slobodných komúnach. So zbraňou v ruke dodnes bojujú za svoje územia a to aj vďaka medzinárodnej solidarite antiglobalizačného hnutia.
Riadok 205:
 
{{Politické ideológie}}
 
[[Kategória:Anarchizmus| ]]
[[Kategória:Filozofické smery]]