Pierre Le Gros: Rozdiel medzi revíziami

'''Pierre Le Gros''' (tiež '''Legros''') (* [[12. apríl]] [[1666]], [[Paríž]], [[Francúzsko]] -  – † [[3. máj]] [[1719]], [[Rím]], [[Taliansko]]) bol francúzsky [[barok]]ový sochár. Jeho život a tvorba sú takmer výlučne späté so súčasným hlavným mestom Talianska.

[[Súbor:Il Gesù 008.JPG|náhľad|Pierre Le Gros, ''Náboženstvo porážajúce Herézu'', 1695 -  – 1699, mramor, [[Kostol najsvätejšieho mena Ježišovho pri Largo di Torre Argentina|Kostol del Gesù]], [[Rím]]]]

Narodil sa v Paríži v rodine so silnou umeleckou tradíciou. V zoznamoch umelcov býva označovaný s prídomkom „mladší“, kvôli odlíšeniu od jeho otca, rovnako sochára, Pierra Le Grosa Staršieho (1629 -  – 1714). Ten sa preslávil ako dvorný sochár pri kráľovskom dvore [[Ľudovít XIV.|Ľudovíta XIV.]]

Umeleckých „predkov“ mal Pierre aj z matkinej strany; jej dvaja bratia -  – Gaspar a Balthasar Marsyovci (známi svoji dielami pre kráľovské sídlo vo [[Zámok Versailles|Versailles]]) -  – boli tiež sochármi. Od mladosti prejavované výtvarné nadanie rozvíjal nielen v dielni svojho otca ale aj u nevlastného starého otca, grafika Jeana Le Pautrea (1618 -  – 1682). Viackrát sa zúčastnil výtvarných súťaží poriadaných parížskou Kráľovskou akadémiou maliarstva a sochárstva (''Académie royale de peinture et de sculpture''). V roku 1685 získal tretiu cenu a v nasledujúcom roku súťaž dokonca vyhral čím získal tzv. [[Prix de Rome|Rímsku cenu]], zaručujúcu študijný pobyt na Francúzskej akadémii (''Académie de France à Rome'') v Ríme. Do 90-tych rokov 17. storočia spadá vytvorenie jeho prvého známeho diela -  – kópie antickej sochy zv. ''Vetturia'' (dnes sa ako jediné Le Grosovo dielo v Paríži nachádza v záhrade niekdajšieho [[Palais des Tuileries|Tuilerského paláca]]).

V rokoch 1695 -  – 1697 sa zúčastnil konkurzu, vyhláseného rímskymi [[Spoločnosť Ježišova|jezuitmi]] na umeleckú výzdobu hlavného rehoľného kostola [[Kostol najsvätejšieho mena Ježišovho pri Largo di Torre Argentina|il Gesù]]. Na základe výsledkov konkurzu získal zákazku na vytvorenie monumentálneho alegorického súsošia ''Náboženstvo porážajúce Herézu'' (1695 -  – 1699) ako aj striebornej sochy zakladateľa rádu [[Ignác z Loyoly|svätého Ignáca]] nad jeho hrobom (socha bola o sto rokov neskôr roztavená a nahradená dnešnou z dielne [[Antonio Canova|Antonia Canovu]]). Aby sa mohol naplno venovať tejto práci opustil akadémiu a úchýlil sa do [[Palazzo Farnese]], kde si zriadil vlastnú dielňu. Súčasne pracoval aj na ďalších dielach -  – na základe objednávky jezuitov v rokoch 1697 -  – 1699 vytvoril mramorový reliéf na oltári jezuitského svätca [[Aloisius Gonzaga|Aloisia Gonzagu]] v [[Kostol Sant'Ignazio di Loyola|Kostole Sant'Ignazio di Loyola]] (pre tento chrám vytvoril o desať rokov neskôr monumentálny náhrobok pápeža [[Gregor XV.|Gregora XV.]] a jeho synovca, kardinála Ludovica Ludovisiho) a [[Rehoľa kazateľov|dominikáni]] ho poverili vytvorením náhrobku „svojho“ pápeža [[Pius V.|Pia V.]] (v [[Bazilika Panny Márie Väčšej|Bazilike Santa Maria Maggiore]]).

V roku 1700 sa Le Gros stal členom Akadémie svätého Lukáša (''Accademia di San Luca''), prestížnej umelecko-vzdelávacej inštitúcie. Členstvo v nej mu otvorilo cestu k životným umeleckým zákazkam. V rokoch 1703 -  – 1712 vytvoril pre rímsku [[Bazilika svätého Jána v Lateráne|Lateránsku baziliku]] kolosálne sochy dvoch apoštolov -  – [[Bartolomej (apoštol)|svätého Bartolomeja]] a [[Tomáš (apoštol)|svätého Tomáša]] a v rokoch 1708 -  – 1710 v spolupráci s architektom Filippom Juvarrom (1678 -  – 1736) sa podieľal na výstavbe kaplnky Antamori (''Cappella Antamori'') v [[Kostol San Girolamo della Carità|Kostole San Girolamo della Carità]] (okrem štukatúrskej výzdoby vytvoril monumentálnu sochu rímskeho patróna [[Filip Neri|Filipa Neriho]]).

[[Súbor:Stanislaus Kostka Legros n1.jpg|náhľad|vľavo|Pierre Le Gros, ''Stanislav Kostka na smrteľnej posteli'' (detail), 1702 -  – 1703, mramor, [[Kostol Sant'Andrea al Quirinale]], [[Rím]]]]

V závere svojho života sa opäť vrátil k prácam pre rímskych jezuitov. Z rokov [[1702]] -  – [[1703]] pochádza jeho kolorovaná mramorová socha ''Svätý Stanislav Kostka na smrteľnej posteli'', znázorňujúca skon mladého poľského jezuitského [[Stanislaw Kostka|novica]], vystavená v Kostkovej izbe v kláštore pri [[Kostol Sant'Andrea al Quirinale|Kostole Sant'Andrea al Quirinale]].

Začiatkom druhého desaťročia 18. storočia však Le Grosova sláva začala upadať. Najprv sa mu podarilo odcudziť si jezuitov tým, že tvrdošijne presadzoval svoj návrh na premiestnenie sochy svätého Stanislava do novozariadenej kaplnky. Nadôvažok sa s ťažkosťami potýkal aj v osobnom živote. V roku 1714 umrel v Paríži Le Grosom otec a on sám tiež vážne ochorel. V nasledujúcom roku pricestoval do Paríža a vo svojom rodnom meste túžil stráviť zvyšok života. No v parížskych umeleckých kruhoch sa stretol s nevraživosťou svojich kolegov z Kráľovskej akadémie, na základe čoho sa rozhodol vrátiť do Ríma. Tu musel s nevôľou uznať, že jeho hviezda definitívne zhasla. Videl, že na výslnie sa dostáva [[Camillo Rusconi]], obľúbenec pápeža [[Klement XI.|Klementa XI.]] Vrcholom všetkého bolo jeho vylúčenie z Akadémie svätého Lukáša, čo o. i. znamenalo, že nemohol dostať žiadnu ďalšiu verejnú objednávku. Tak bol rímsky bohatý trh pre neho uzavretý a v dôsledku finančných ťažkostí sa musel uspokojiť aj s menšími prácami mimo hlavné mesto (napr. sochy pre benediktínske opátstvo v [[Monte Cassino|Monte Cassine]]).

Jeho posledným dielom, ktoré vytvoril na doporučenieodporúčanie svojho priateľa Filippa Juvarru, v tom čase dvorného architekta savojského vojvodu [[Viktor Amadeus II.|Viktora Amadea II.]], boli dve sochy ([[Kristína z Bolseny|svätej Kristíny]] a [[Terézia z Ávily|svätej Terézie]]) pre [[Turín|turínskyturín]]sky Kostol San Cristina.